SABUROV, ALEXANDERTAJOMNÝ KAPITÁN
(Tainstvennyj kapitan)
Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1963
preklad Krista Bendová
prebal Imro Weiner-Kráľ
2. vydanie, 5.000 výtlačkov
75-045-63
beletria, román,
344 s., slovenčina
hmotnosť: 410 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,30 € PREDANÉ
*cesvo*
Kniha ponúka veľkú a slávnu cestu kapitána Jána Nálepku...
— To je teda hlavička, dobrovolne sa schoval v záchode, — smeje sa Reva.
Nechceli sme rušiť Kosťu. Odišiel som s Bogatyrom a Revom z domu.
Pred očami sa nám zjavilo nové ohnisko požiaru: prostred Slovečne horel kostol.
— Ani kostol neobišli, a pritom sa skrývajú za veriacich, — poznamenal Bogatyr.
— Nech len horí, aspoň bude vidnejšie na ceste do Tchoryne, — zakričal mu Pavol. — O chvíľu po nej povezieme obilie.
Každú chvíľu vzbĺkali nové pochodne požiarov. Zúrivý nepriateľ sa bránil tým, že podpaľoval dom za domom, no neodchádzal zo Slovečne. Čakal zrejme posilu.
Cez noc sa Revovi podarilo obsadiť len niekoľko domov, ktoré držal dovtedy nepriateľ. Nad obrovským dymiacim spáleniskom vzišiel nový deň, no boj ešte stále netíchol. Slovečňa sa rozdelila na dve skoro rovnaké polovice medzi nás a protivníka.
Veľkou prekážkou v centre bola jednoposchodová tehlová budova, v ktorej sa zahniezdilo hlavné jadro slovečňanskej posádky. Táto budova stála na mieste, ktoré bolo pre nepriateľa veľmi výhodné: mal možnosť ostreľovať z nej všetky ulice, priľahlé k centru. Teraz nám bolo jasné, prečo nepriateľ tak zúrivo podpaľoval domy: odokrýval sa mu tak palebný priestor a partizáni nemali možnosť kryť sa za domy. Naši delostrelci sa pokúsili strieľať priamou streľbou, no 76-milimetrové strely ublížili tejto tehlovej budove tak ako komár slonovi.
Prišiel som na pozície našich delostrelcov práve v tejto vzrušujúcej chvíli. Dookola po námestí váľali sa mŕtve telá fašistov a medzi nimi zvlášť nápadne vynikalo telo vysokého, tučného dôstojníka. Práve v tej chvíli plazil sa od neho naším smerom Volčkov. Z budovy spustili na Volčkova guľometnú paľbu.
— Zabijú mládenca ... Po čo ta liezol? — vzdychol som rozčúlene.
— Nijaké dokumenty, len samé listy, — hlási o niekoľko minút Volčkov Arťuchovovi výsledky svojho výletu.
— A do vnútorného vrecka si pozrel? — pýta sa ho veliteľ oddielu Krotov.
— Myslíš si, že sa ta dostaneš? — bezmocne rozhodil rukami Volčkov. — Takú horu mäsa len tak neobrátiš.
Náš mlčanlivý Krotov ostal i tentoraz verný sám sebe: pokojne sa obrátil a odišiel.
Neprešlo ani päť minút, keď som zbadal nového odvážlivca, ako lezie k nešťastnému brucháčovi. Z budovy znova pustili zúrivú palbu. Dávam rozkaz delostrelcom, ktorí doteraz neopustili pozície, aby pálili na budovu, a kričím na Revu:
— Čo je to za nedisciplinovanosť...
Po prvých výbuchoch našich striel prerušil protivník palbu a Krotov — lebo to bol skutočne on — tvrdohlavo sa plazil k mŕtvole oficiera, nevšímajúc si našich výkrikov, aby sa vrátil nazad. Priliezol už celkom tesne k nemu — a odrazu mŕtvola ožila a chmatla Krotova za hrdlo. Stŕpli sme ... O niekoľko sekúnd ozval sa Krotovov krátky výstrel a fašista padol.
Celkom sme si však vydýchli len vtedy, keď sa k nám Krotov šťastlivo vrátil. A nebolo by ho minulo pokarhanie, keby nebol s nešťastnou tvárou porozprával podrobnosti o tom, čo sa stalo. Vyšlo najavo, že dôstojník, zrejme ranený, robil sa mŕtvym. Dlho sa mu táto pretvárka darila. Ani sa nepohol, keď ho prezeral najprv Volčkov, ani keď ho potom Krotov obracal. No keď Krotov našiel dôstojníkovi vo vnútornom vrecku zlaté hodinky a potiahol za retiazku, fašistická dušička už nevydržala, dôstojník ožil a začal sa biť.
Znova priletelo šesť slovenských lietadiel. Sformovali sa, pripravené bombardovať Slovečňu. Fašisti im raketami ukázali smer, kde mali partizáni obsadenú časť mesta. Hneď po nich vystrelili partizáni k nebu rakety smerom na územie, ktoré držali fašisti. To sa opakovalo niekoľkokrát, lietadlá sa stále chystali bombardovať to z jednej, to z druhej strany. A potom odrazu začali bombardovať... nemecké pozície.
...................................................................................................................................
... posledná veta ...
Niesla slobodu trpiacemu československému ľudu, ktorý tak vrúcne miloval jeho slávny syn a vlastenec, veľký priateľ sovietskych ľudí - kapitán Ján Nálepka.
