BELS, ALBERTS
KLIETKA / STRELNICA
(Kletka / Poligon)
Tatran, Bratislava, 1981
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (85)
preklad Viera Mikulášová-Škridľová, Magda Takáčová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
61-271-81
beletria, novela, literatúra lotyšská
256 s., slovenčina
hmotnosť: 338 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
DAROVANÉ
*zukol5*belx*
Ústrednou témou oboch noviel alebo „minirománov" Klietka a Strelnica je hľadanie odpovede na najzložitejšie otázky ľudského bytia. Názov románov je v oboch prípadoch symbolický — Klietka je nielen skutočná klietka, do ktorej uväznia známeho architekta Berza, ale aj symbol egoizmu. Ešte väčší významový dosah má názov druhého románu — Strelnica. Je to miesto, na ktorom vojaci v zálohe cvičia cez manévre, a aj modifikácia štadiónu. V Klietke, ktorá má pomerne napínavý, takmer detektívny dej, môžeme badať dve výrazne od seba oddelené časti. V prvej nečakane a záhadne zmizne architekt Edmund Berz, v druhej časti uväznený Berz za krajne vypätých podmienok bojuje o holý život v klietke s hrubými mrežami, do ktorej ho z pomsty či zo žiarlivosti uvrhol zlodej áut Dindan. Aj v druhej novele Strelnica, ktorej rámec tvoria manévre, sú ľudia vytrhnutí z automatizmu každodenného života a dostávajú sa do situácií, ktoré vyžadujú vypätie všetkých duševných i telesných síl. Táto atmosféra zákonite vedie k tomu, že sa človek hlbšie zamýšľa nad svojím doterajším životom, ako to robí hlavná postava, športový novinár Kokzar, ktorý tu spomína nielen na čistý a vzrušujúci príbeh svojej lásky, ale prehodnocuje aj svoj život.
V takých chvíľach znepokojene myslel na zimu, na mrazy, metelice a pri takejto predstave mu veru nebolo do smiechu. Smiešna sa mu zdala myšlienka na smrť. Nemal potuchy, čo si počne, keď nastanú mrazy, teplý odev nemal, aj so zásobami to bolo bezútešné.
Berz pochytal všetky Štyri holuby — pred niekoľkými dňami lapil posledného. Hlúpe, v jeseni vykŕmené vtáky mu pomohli udržať sa pri silách. Teraz už nezostal ani jeden.
Holubäcie stehienka si nechal do zásoby, vysušil a vyúdil ich a po večeroch cmúľal vždy jedno stehienko, a tak zaháňal hlad.
Poriadne schudol, aspoň takých desať kíl, no jednako sa cítil svieži. Pil veľa vody, na ráno zjedol deväť orieškov a v duchu nadával na hnusného zrniara. Na obed zjedol za priehrštie rozchodníka a šampiňóny. Večer pil vodu a obhrýzal holúbäcie stehienko.
Pravda, neprešiel ani deň, aby sa nepokúsil dostať sa na slobodu. Zhotovoval si z drôtu háčiky rozličnej formy. Háčik zasunul za štít a pokúšal sa odsunúť závoru. Konštruoval najrozličnejšie nástroje so všelijakými kolienkami, ohybmi, závitmi, aby sa mohol dostať k skrytému záveru v polkruhovom štíte. Ale všetko nadarmo! Čertovský konštruktér tejto čertovskej zástrčky predvídavo vylúčil podobné možnosti, zástrčku nebolo možné dočiahnuť. Berz by bol najradšej zavýjal od zlosti — taká jednoduchá úloha to bola, a predsa ju nemohol zvládnuť.
Rozobral drevené koryto a zhotovil systém pák. Na upevnenie použil hrdzavé klince a vŕbové prúty.
Pokúšal sa ohnúť jednu mrežu. Najprv sa zdalo, že sa mreža poddá, ale bol to omyl. V rozhodujúcej chvíli systém pák zlyhal, rozletel sa na kúsky a Berza poudierali po chrbte a po nohách.
Pokúšal sa mrežu rozpíliť nožom, ale čepeľ bola primäkká. Pokúšal sa vysekať betónový základ, ale nemal na to vhodné nástroje.
Veľmi veľa rozmýšľal o signáli. Aby záchrancovia zdiaľky videli klietku, vztýčil na ňu paličku s vreckovkou. Teraz má klietka aj svoju zástavku, pomyslel si smutne.
Večermi, pri západe slnka, spomínal si na svoj doterajší život.
Nech je akokoľvek čudné, ale zdravie sa mu zlepšilo, odhliadnuc od nútenej hladovky. V noci spával hlbokým spánkom, nemával ťažké sny. Srdce, ktoré ho predtým trápievalo, sa teraz upokojilo. Podagra ustúpila, hoci sa pohyboval málo. Stolicu mal normálnu. Výkaly odstraňoval doskou čo najďalej od klietky.
Necítil tlak na zátylku a ani raz sa vo sne neprepadával do čiernej priepasti, ako sa mu to stávalo doma, keď ho rozbolelo srdce.
Hoci spával na studenom betóne, nebol prechladnutý. A doma podchvíľou smrkal a kašlal, ešte aj v lete. Nepomáhali mu nijaké lieky.
Teraz budem vedieť, ako mám žiť, rozmýšľal. Na ráno voda a deväť orieškov, na obed rozchodník s hubami, na večeru holubäcie stehno.
Ale keď si pomyslel na šťavnaté mäsko, na ovocie, polievku, fašírku, na pečené kuriatko, zachvátili ho žalúdočné kŕče. Trvalo mu aj dve hodiny, kým načisto zahnal spomienky na jedlo. Spôsobovali mu bolesť, hrdlo sa zvieralo, dvíhal sa mu žalúdok, takže myšlienky musel odháňať a zavše sa mu zdalo, že všetko nešťastie na svete pochádza z porovnávania.
Keby sa bol narodil v klietke, keby sa bol odjakživa kŕmil orechami, hubami, rozchodníkom, holubäcími stehienkami, keby bol býval v stane — bol by to pokladal za normu a o ničom inom by nesníval.
Ale predtým poznal iný život, na ktorý nemohol zabudnúť, a len nádej, že sa vyslobodí, že ho ľudia a spoločnosť nenechajú napospas osudu, len táto nádej ho držala pri silách.
Spočiatku ho znepokojovala myšlienka na svet, z ktorého ho vytrhli. Znepokojovalo ho, že pre toto väzenie prepasie
...........................................................................
... posledná veta ...
Tak nezabudnime, že sa na nás pozerá dvadsať miliónov, nezabudnime na to, súdruhovia vojaci!
