SEMIONOV, JULIANPETROVKA 38
(Petrovka 38)
Smena, Bratislava, 1966
edícia Labyrint (7)
preklad Viera Marušiaková
ilustrácie Adrian Zalay
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
73-006-66
beletria, román, detektívky,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 198 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý
0,80 € DAROVANÉ EGJAK
*cesvo*
Keď Čitu odviedli do cely, komisár si pozorne prečítal všetko, čo Čita napísal, a podal Sadčikovovi. Pokrútil hlavou, šiel k oknu, zapálil si. V sivom brieždení bola obloha bezodná a blízka. Bolo počuť, ako domovníci zametajú ulice.
Šerif v cele nespal, a preto, keď ho priviedli na výsluch, zazeral na komisára a Sadčikova zle-nedobre. „Vitaj,“ povedal komisár, „sadni si.“
Šerif si pritiahol stoličku a posadil sa.
„Čo je, nemôžeš spať?“
„Prečo ... Môžem ...“
„Vyzeráš celkom čulý.“
„Charakter, viete?“
„Ž-žartuješ.“
„To vyplýva z mojej situácie. V mojej situácii sa dá len žartovať.“
„V tvojej situácii treba plakať, Romin.“
„Moskva slzám neverí.“
„To je tiež pravda. Berieš všetko na seba?“
„Čo napríklad?“
„Všetko.“
„Nič neberiem na seba. A ak sa chcete so mnou rozprávať ako s človekom, dajte mi morfium.“
„A čo by si ešte rád?“
„Viac nič. Bez morfia nie som človek.“
„Ale si, si,“ upokojoval ho Sadčikov. „si č-človek ako každý iný.“
„Žeby ako každý iný, o tom silne pochybujem,“ opravil Sadčikova komisár. „No tak, Romin? Berieš milicionára?“
„Ťažko."
„To ti verím. A komisionárstvo a komunál?“
„A ešte Dom obuvi,“ uškrnul sa Šerif. „Zapáčili sa mi tam jedny galoše.“
„Aha, galoše... Čierne?“
„Uhm.“
„S obrubou?“
„S obrubou.“
„A s červenou podšívkou?“
„Plstenou.“
„Chlap si, Romin, chlap. Ani Pankin nie je tvoj?" „Sem aj s Pankinom.“
„Nie. Pankin nie je tvoj. Ty si o celej veci s Pankinom nevedel. To je Prochorova robota.“
„Sem aj s Prochorovom.“
„No Šerif, ty si teda ozaj chlap!“ pochválil ho komisár. „Hrdina, superman! S tým Prochorovom to nebol zlý nápad. Lenže trocha si to prehnal, čudovať by som sa síce nemal, samozrejme, šiel si na to správne, ale meniť krstné meno na priezvisko, to je až príliš presná hra, švík nevidieť, ale ja mám na také veci dobré oko.“
„Nič vám nepoviem, veľavážení páni detektívi. Nič. Prihrajte mi trocha morfia a môžeme sa porozprávať. Len tak, bez protokolu, priateľsky ...“
„Dobre,“ povedal komisár, „viac otázok nemáme. Za dve vraždy a ozbrojenú lúpež sa fasuje guľka. O tom vieš. Čita s tebou samozrejme nevraždil, na to by sa nezmohol. Čiže vraždil si sám. Vecné dôkazy máme. To je všetko. Choď. Choď, choď,“ opakoval komisár, „stráž je vo vedľajšej miestnosti. Chod. A pamätaj: naše zákonodarstvo ti dáva možnosť, aby si sa obhajoval. Sám i pomocou advokáta. Pamätaj: súd vždy berie do úvahy, kto bil a kto stál bokom. Aj my na to dáme. Ak máš čo len najmenší náznak alibi — sem s ním, my si to tvoje malé alibi prešetríme.“
..............................................................................................................................................................
.... posledná veta ...
"Tak predpisuje zákon," odpovedal Kostenko a zahasil cigaretu, aby mu dym neštípal oči.
