.jpg)
Román Juana José Millása Dve ženy v Prahe je strhujúcim hľadaním pravdy o našom živote a jeho racionálnych a iracionálnych stránkach. Nachádzame v ňom veľa peripetií, do osídiel ktorých sa dostávame aj my, lebo žijeme v uzavretom kruhu náhod, ale aj celého systému zákonitostí. Autor buduje svoju prózu veľmi starostlivo, spriada siete príbehu a čitateľa čoraz väčšmi omotáva priadzou napätia a fantázie. Dvojlíniová vrstva príbehu sa umocňuje autorovou poviedkou, ktorá má v románe svoje kompozičné opodstatnenie, a takisto alúziami na pripravovanú reportáž o nezákonných adopciách, ktoré boli v istom čase v Španielsku bežné.
Dve ženy v Prahe sú výborne napísanou prózou s umne vykonštruovaným príbehom a množstvom zaujímavých myšlienok a tvrdení.
Luis Buňuel (1900-1983), veľká postava svetovej kinematografie, scenárista, herec a režisér, ktorého filmy sú známe aj u nás, v knihe spomienok Do posledného dychu sa dôverne vyznáva zo svojho života a tvorby. Jeho spätný pohľad obsiahol veľké rozmery časové i priestorové, od detstva a študentských rokov v rodnom Španielsku cez Španielsko občianskej vojny, cez Paríž surrealistov po Severnú i Strednú Ameriku, najmä Mexiko, ktoré sa stalo jeho druhou vlasťou a kde nakrútil prevažnú časť filmov svojho povojnového obdobia, i rozmer od stredoveku po najmodernejšiu súčasnosť. Oblúk jeho režijnej a scenáristickej práce sa klenie od konca dvadsiatych rokov, od filmu Andalúzsky pes, ktorým vyprovokoval verejnosť, takmer po dnešné dni. V prítomnej knihe - napísal ju v spolupráci so svojím dlhoročným francúzskym scenáristom a priateľom Jeanom-Claudom Carrierom - spomína a uvádza množstvo významných osobností umeleckého a kultúrneho sveta, predovšetkým však s nevšednou úprimnosťou odhaľuje sám seba. Úprimnosť a otvorenosť s jemným zmyslom pre humor sú základným tónom jeho knihy a v jasných kontúrach sa v nej črtá obraz človeka verného zásadám a veľkého umelca, ktorý tvoril novo, priebojne, pokrokovo.
Buňuelove spomienky vychádzajú u nás doplnené tromi scenármi: Andalúzsky pes, Zlatý vek a Viridiana.
O akú cestu ide? pýta sa čitateľ. Aj Jorge Semprun si položil túto otázku počas samotnej cesty utrpenia — ktorú aj on osobne prekonal; a keď sa vrátil z ne], začal pisať, hádam, najprv spomienky, akýsi dokument, dojmy, ktoré v ňom dozrievali dlhý čas, až sa k nim vrátil po sedemnástich rokoch; a potom sa mu podarilo napísať vysoko náročné, moderné umelecké dielo, ktoré znesie a] najprísnejšie meradlá. Dej románu — možno tak povedať len s určitou výhradou — sa nerozvíja súvisle, je často prerušovaný, urýchľovaný a spomaľovaný osobnými spomienkami, skúsenosťami, názormi, ktoré sú „nakopené na sebe“, ba vklinené do seba ako telá sto dvadsiatich chlapov, cestujúcich kamsi nekonečne dlho, takmer celú večnosť a nekonečne ďaleko do akéhosi tábora — i keď cesta trvala len päť dní a päť nocí a viedla do tábora pri Weimare — v strašnom prostredí, vo vozni dobytčiaka, v dusnej atmosfére nahromadených tiel, ktoré pripomínajú niekedy akúsi huspeninu, inokedy bublajúcu lávu a napokon aj chladnú, takmer zmrznutú hmotu. Ľudská skúsenosť hovorí, že spoločné utrpenie zbližuje ľudí. O tom sa aj v knihe presviedčame. Spoločné osudy, záujmy predtým zbližovali aj v dusnom prostredí ľudí rovnako zmýšľajúcich, čo vedeli, prečo sa rozhodli ísť cestou odporu proti metle ľudstva, lebo takú cestu si sami vyvolili. Takí chlapi vedeli znášať aj túto „cestu smrti“ v dobytčiaku, cestu, ktorú im nanútili. Rozprávač Gérard a jeho „semurský mládenec“ sa vo vozni počas tých vysiľujúcich piatich dní a piatich nocí občerstvovali starými spomienkami, ktoré ich spájali so životom von na slobode, so životom v detstve a v mladosti, v škole, neskoršie v horách ako účastníkov hnutia odporu. Náš hrdina „semurský mládenec“ umiera v náruči rozprávača Gérarda. Umiera duševne svieži, vyrovnaný. Za postavou Gérarda sa skrýva iste sám autor španielskeho pôvodu, ktorý pravdepodobne sám prežil nejednu príhodu z románu. Jorge Semprun napísal svoj prvý román po francúzsky a hneď zaň dostal literárnu cenu „For-mentor“. O krátky čas dielo prekladali do mnohých svetových jazykov. Teda v prípade „Cesty smrti“ nejde o nejakú bežnú „vojnovú literatúru“, ktorá dnes môže mať viac alebo menej dokumentárnu hodnotu. Je to dielo vyzreté, obohatené úvahami o slobode, väzení, utrpení vôbec, dielo s prenikavými postrehmi, ba je to vlastne cesta ku koreňom ľudského zla.
Symbolickým názvom „Ovzdušie zločinu" nás Juan Benet, významný predstaviteľ súčasnej modernej španielskej literatúry, zavedie do fiktívneho mestečka Regiónu. Dejový rámec príbehu je pomerne jednoduchý, centrálnu os tvorí útek dvoch regrútov z pevnosti a ich prenasledovanie. Autor však zároveň vytvára akúsi fresku priam bizarnej dusnej atmosféry kraja. Vystupuje tu vidiečan Amaro, ktorý v túžbe po ľahko nadobudnutých peniazoch pomáha im pri úteku, no zároveň ho okolnosti donútia ku krvnej pomste. Bývalá majiteľka nevestincov zasa použije svoju krásnu zverenku Chiqui, aby vtiahla do sietí a nástrah kapitána Medinu, ktorý napokon podľahne a prekročí najvyšší morálny zákon. A tak zločin spáchaný iným a vyvolaný inými zločinmi vlastne zastrie skutočné motívy, pozadie vrážd a aj javov, splodených systémom, dobou a bezcitnosťou ľudí.
Výtisky s číslem 1- 50 bylytištěny na holandském Pennekoeku, 51-350 na jakostním papíru domácí výroby. Tento výtisk má číslo 344
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrýPREDANÉ
*juran*belx*
Román Tieň vetra sa odohráva v povojnovej Barcelone. Rozprávač a zároveň hlavný hrdina je syn majiteľa antikvariátu, Daniel Sempere, ktorému sa v detstve pri návšteve tajomného Cintorína zabudnutých kníh dostane do rúk román Tieň vetra od neznámeho spisovateľa Juliána Caraxa. Od tej chvíle sa v jeho blízkosti začnú diať čudné veci. Daniel sa knihou nadchne a rozhodne sa pátrať po osude autora a jeho ďalších dielach. Pátranie, ktoré s rôznymi prestávkami trvá viac ako desať rokov, postupne odhaľuje drámu tragickej lásky. Tá poznačila osudy mnohých ľudí, s ktorými sa Daniel postupne stretáva. Pátranie po informáciách o tajomnom spisovateľovi privedie Daniela do obdobia pred občianskou vojnou, sleduje osudy Juliána Caraxa a jeho priateľov i nepriateľov počas vojny a nakoniec sa celý príbeh prepojí s jeho vlastným životom. Počas pátrania spoznáva mnoho ľudí, ktorí ovplyvnili jeho život, spoznáva lásku a priateľstvo, ale aj zradu, nenávisť i krutosť. Príbeh hľadania sa tak stáva románom o dospievaní mladého muža, ktorý objavuje základné hodnoty, akými sú vzťah k otcovi, priateľstvo a láska.
Carlos Ruiz Zafón (1964, Barcelona) je dnes najpredávanejší po španielsky píšuci autor na svete. Vďaka románu Anjelská hra figuruje v súčasnosti ako prvý španielsky autor na rebríčku bestsellerov v New York Times.
Literárnu kariéru začal ako autor pre mládež knihami Knieža hmly (El Principe de la Niebla, 1993), Polnočný palác (El Palacio de la Medianoche, 1994) a Septembrové svetlá (Las Luces de Septiembre, 1995), publikovanými neskôr spoločne pod názvom Trilógia hmly (La trilogia de la Niebla, 2007), a Marina (Marina, 1999).
Svetovú slávu mu priniesol jeho prvý román pre dospelých Tieň vetra (La Sombra del Viento, 2001), preložený do viac než štyridsiatich piatich jazykov, ktorý vyšiel aj v slovenčine (Ikar, 2005, 2009).
Autor žije od roku 1993 v Los Angeles, pracuje ako filmový scenárista.
ŽIVOT, NE SMRT
(Doble esplendor)
Státní nakladatelství politické literatury, Praha, 1961
edícia Jiskry (26)
preklad Libuše Prokopová
obálka Vratislav Žižka
1. vydanie, 19.400 výtlačkov
literatúra španielska, beletria, román,
488 s., čeština
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
0,50 €
*hroda**belx*
Tento rozsáhlý román je živou a strhující epopejí Španělska v době od počátku tohoto století až do předvečera druhé světové války.
Autorka — španělská komunistická pracovnice a žurnalistka Constancia de la Mora (1906—1951) — v něm vypsala příběh svého vlastního života. Věrně a bez obvyklých romantických příkras líčí své dětství, umrtvované klášterní výchovou a prožité v chladném a smutném šlechtickém sídle svých rodičů (její dědeček, don Antonio de Maura, byl předsedou vůdčí konzervativní strany a několikanásobným předsedou vlády krále Alfonse XIII. ). Ukazuje, jak v ní rok od roku dozrávalo poznání, že španělský lid, strašlivě zbídačený šlechtou, církví a hrstkou finančních magnátů, musí svrhnout kořistnický režim a vybojovat si právo na skutečně lidské podmínky života. Constancia de la Mora se osamostatňuje: je jednou z prvních španělských žen, které svrhly tradiční předsudky o existenční závislosti ženy na manželově jmění, opouští patricijský rodný dům a nachází cestu k republikánům. jako žena velitele republikánských leteckých sil Hidalga de Cisneros prožívá všechny fáze občanské války ve Španělsku a vidí růst a umírat výkvět lidových armád. Celý její román je pravdivým a umělecky strhujícím svědectvím o tom, že válka ve Španělsku nebyla pouhou občanskou válkou, ale invazí Hitlera a Mussoliniho, provedenou s tichým souhlasem reakčních vlád Francie a Anglie proti mírumilovnému lidu, který chtěl žít nezávisle a demokraticky.
SOKYNĚ
Komedie o 3 dějstvích (osmi obrazech)
Českomoravský kompas, Praha, 1942
edícia Knižnice dramatického umění (7)
prebásnil K. M. Walló
obálka Otakar Mrkvička
literatúra španielska, literatúra stredoveká, poézia, podpis prekladateľa
136 s., čeština
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
NEPREDAJNÉ
*kvaja**h-6-2*
Z díla výrazného španělského klasika, vrstevníka Lope de Vegova a Calderonova, dostává se nám nyní i knižně vtipného a plynulého přebásnění romantické hry o lásce, svodech a žárlivosti. Don Melchior miluje donu Magdalenu jako tajemnou, v mantilu zahalenou ženu a odmítá ji ve známé podobě jako svou stanovenou nevěstu, — to je důvod, aby vtipná žena se stala sama sobě sokyni. Ze základního motivu rozvíjí španělský klasik půvabné milostné drama, prostoupené i jiskřivými komickými prvky v postavě sluhy Ventury. Přebásňovatel dal klasické komedii pružný a lehký verš, ve kterém vyzní plaché rozhovory lásky, hrdá španělská dvornost i scénky humorné. A hlavně je tu rozkošně vyjádřena kouzelná i trpká milostná situace, kdy mladá nevěsta se vnitřně rozdvojuje, — vždyť tentýž muž se jí uchváceně dvoří a přehlíživě ji odmítá. »Sokyně« je příkladné dílo klasické španělské dramatiky a na jevišti Prozatímního divadla se těší zasloužené pozornosti obecenstva i kritiky, z jejíchž hlasů vyjímáme aspoň dva citáty:
"Sokyně podává svědectví o ostrém psychologickém vidu básníkově a nevyčerpatelném bohatství jeho živé divadelnosti" (A. M. Brousil. )
A z referátu Píšova: "Gracie a dvornost, již Tirsova komedie nassála ze svého dobového prostředí, pojí se v ní s vroucími i žhoucími pasážemi milostného okouzlení a roztoužení, pro něž tentokrát volný překlad K. M. Walló nalezl ryzejší i hudebnější notu. "
GOYTISOLO, JUAN
sv. JAN Z KŘÍŽE
sv. JAN Z KŘÍŽE
sv. JAN Z KŘÍŽE
sv. JAN Z KŘÍŽE
