OSTROVSKIJ, NIKOLAJ ALAXEJEVIČ - AKO SA KALILA OCEĽ

OSTROVSKIJ, NIKOLAJ ALAXEJEVIČ

AKO SA KALILA OCEĽ
(Kak zakaľalas staľ)

Práca, Bratislava, 1951
preklad Ivan Dobek
ilustrácie E. Semian
4. vydanie, 10.500 výtlačkov

beletria, román, literatúra ukrajinská
332 s., slovenčina

tvrdá väzba
stav: dobrý

2,90 €

*rekry*belx-ukr*

NESTAJKO, VSEVOLOD - ŽERIAVKOVE DOBRODRUŽSTVÁ

NESTAJKO, VSEVOLOD

ŽERIAVKOVE DOBRODRUŽSTVÁ
(Pryhody žuravlika)

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1984
edícia Otvor sa, rozprávka
preklad Juraj Andričík
ilustrácie Anna Hausová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
83-022-84

beletria, rozprávky, knihy pre deti, literatúra ukrajinská,
112 s., slovenčina

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý

1,20 €

*gopal6*dets*
 

OSTROVSKIJ, NIKOLAJ ALAXEJEVIČ - AKO SA KALILA OCEĽ

OSTROVSKIJ, NIKOLAJ ALAXEJEVIČ

AKO SA KALILA OCEĽ
(Kak zakaľalas staľ)

Smena, Bratislava, 1973
edícia Čitateľské stupne
preklad Magda Takáčová
ilustrácie a prebal Peter Ondreička
3. vydanie
73-072-73

beletria, román, literatúra ukrajinská
336 s., slovenčina

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

predané

*udstan*belx-ukr*

 

MUŠKETYK, JURIJ - SOUD NAD SENEKOU

MUŠKETYK, JURIJ

SOUD NAD SENEKOU
Tři setkání stratéga se Sókratem
(Smerť Sokrata)

Vyšehrad, Praha, 1982
preklad Vlastimila Abžoltovská
ilustrácie Michael Romberg
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
33-629-82

beletria, novela, literatúra ukrajinská
180 s., čeština 

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*svama2*belx-ukr*

Portrét předního ukrajinského spisovatele Jurije Mušketyka, známého u nás románem Bílý stín, dokreslují tři žánrově různé prózy vydávané v tomto svazku. V povídce Sokratova smrt líčí autor poslední dny filozofova života a snaží se postihnout podstatu jeho sporu s aténským areopágem. V novele Soud nad Senekou se posluchači právnické fakulty rozhodnou otevřít proces, který by osvětlil povahu Senekova učení. Román Rozjímající stařec vypráví současný všední a zároveň dramatický příběh mladého sochaře působícího v Kyjevě. Myšlenkovým svorníkem všech těchto próz je zdůraznění odpovědnosti člověka za jeho činy, ať už ho autor sleduje v situacích na hranici života a smrti, anebo v existenčních střetnutích, jež nastoluje běh všedního života. Originálním způsobem zároveň čtenáři ukazuje, jak obtížné je pochopit a správně zhodnotit rozhodnutí a skutky druhých lidí. Jurij Mušketyk, nositel literární ceny Nikolaje Ostrovského, se narodil v roce 1929. Po absolvování filozofické fakulty v Kyjevě působil jako aspirant na katedře ukrajinské literatury. Později řídil literární měsíčník Dnipro. Napsal řadu povídek, historické romány Semen Palij a Hajdamáci, tematikou vesnice se zabýval v románech Srdce a kámen a Zelené žito, z vědeckého a lékařského prostředí jsou romány Kapka krve a Bílý stín, v románě Kruté milosrdenství a v některých novelách ze sbírky Soud nad Senekou uložil vzpomínky na válečná léta.

RYBAK, NATAN - OMYL HONORÉ DE BALZACA

RYBAK, NATAN

OMYL HONORÉ DE BALZACA
(Pomylka Onore de Balzaka)

Tatran, Bratislava, 1977
edícia Osudy slávnych (3)
preklad Marta Lesná
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
61-788-77

beletria, román, literatúra ukrajinská,životopisy
256 s., slovenčina

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý 

PREDANÉ

*takro*bio*

Životopisný román o posledných rokoch Balzacovej životnej púti vychádza v slovenčine po prvý raz po tom, čo ho dobre poznajú autorovi krajania (vyšiel na Ukrajine jedenásť ráz), čitatelia vo Francúzsku, v Taliansku, obdivovatelia jeho talentu, čítajúci po nemecky a anglicky.

Omyl Honoré de Balzaca zachycuje jeho ľúbostný román s grófkou Evelínou Hanskou, statkárkou z ukrajinskej Verchivne, s Cudzinkou, s jeho Severkou. Balzacovi životopisci sa rozmanitým spôsobom usilovali dať do súvislostí jeho dielo s jeho životom. Stefan Zweig sa úzko pridržiava faktografického materiálu, André Maurois z filozofického nadhľadu líči život tohto obra francúzskej literatúry, Prometea celého ľudstva, Natan Samojlovič Rybak si vytýčil inakší cieľ, ako rozmanitými formami vykladať historické fakty, nie je to suchý a presný životopis, ani dobrodružný román. Rybakovi ide o viac. Predstaviť, ako rozličné národy, každý svojským spôsobom, v rozličných etapách dejín prežívajú tú istú tragédiu. Preto nevenuje pozornosť iba vývoju ľúbostného románu medzi Balzacom a jeho jedinou zákonitou ženou, Evelínou Hanskou — Balzacovou, ale zhŕňa celý jeho život a tvorbu, nevydeľuje veľkého spisovateľa z jeho okolia, z revolučného Paríža a poddanskej Ukrajiny. Možno sa Rybakovi ako prvému životopiscovi podarilo vytvoriť v umeleckej literatúre obraz Balzaca — umelca a človeka v celej jeho dialektickej protirečivosti. Natan Rybak sa zaoberá iba poslednými troma rokmi Balzacovho života. Práve v tých rokoch sa najmarkantnejšie prejavili protiklady v Balzacovej povahe, iba vtedy, na sklonku svojho života, mohol Balzac pochopiť svoj „omyl“, ktorý sa v románe usiloval psychologicky vykresliť Natan Rybak.

V Balzacovom živote, naoko všednom, nevyskytovala sa väčšia nezvyčajnosť, nemožnosť, ako jeho cesta do Ruska, na okraj Ruského impéria, nad ktorým vládli poľskí statkári (jeseň 1847 — 21. august 1850). V Balzacovom diele realistický umelec prekonal obmedzeného mysliteľa, legitimistu a konzervatívca. V centre Rybakovho diela stojí Balzac, ktorý konečne vyšiel zo svojej umeleckej izolácie a je postavený zoči-voči živej skutočnosti, nielen preto, aby ju mohol opísať, ale preto, aby dobrovoľne či nevdojak túto skutočnosť aj tvoril. —Rybakov román svojimi umeleckými zvláštnosťami je blízky ukrajinskej klasickej literatúre. Sociálne motívy, odhalenia skrivodlivosti, sympatia k jednoduchým ľuďom a napokon aj štýl vychádzajú z tradícií ukrajinskej literatúry.

 

OSTROVSKIJ, NIKOLAJ ALAXEJEVIČ - AKO SA KALILA OCEĽ

OSTROVSKIJ, NIKOLAJ ALAXEJEVIČ

AKO SA KALILA OCEĽ
(Kak zakaľalas staľ)

Práca, Bratislava, 1951
edícia Dobrá próza
preklad Ivan Dobek
ilustrácia E. Semian
3. vydanie, 10.500 výtlačkov

beletria, román, literatúra ukrajinská
332 s., slovenčina

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu

PREDANÉ

*barpe*

 

TRUBLAJINI, MYKOLA - O DIEVČATKU NATALOČKE A STRIEBRISTEJ RYBKE

TRUBLAJINI, MYKOLA

O DIEVČATKU NATALOČKE A STRIEBRISTEJ RYBKE
Rozprávka pre predškolský vek

Veselka, Kyjev, 1983
preklad Mária Nevrlá
ilustrácie Jevhen Kuznecov
 
beletria, rozprávky, knihy pre deti, literatúra ukrajinská,
18 s., slovenčina

mäkká väzba

PREDANÉ stav: dobrý *inc*dets*
PREDANÉ stav: dobrý, obchytaná *juran*det*

SMOLYČ, JURIJ - ROBOTI DOKTORA GALVANESCA

SMOLYČ, JURIJ

ROBOTI DOKTORA GALVANESCA
Vědecká fantasie
(Gospodarstvo doktora Gaľvanesku - ščo bulo potim)

Svoboda, Praha, 1948
preklad Rudolf Hůlka
obálka Rudolf Němeček
1. autorizované vydanie, 5.000 výtlačkov

literatúra ukrajinská, beletria, román, sci-fi
392 s., čeština

tvrdá väzba
stav: zachovalá

1,50 €

*morer*belx*

Utopistický román o rumunském doktorovi, který chirurgickým zákrokem zbavuje své zaměstnance schopnosti myslet a vytváří z nich roboty, kteří reagují pouze na nárazy radiových vln. Šílený vědec připravuje zotročení celé dělnické třídy. Mladá agronomka, vyslaná sovětskou akademií vyzkoumat jeho nové zemědělské metody, odkrývá tajemství. Druhá část románu je ukázkou sovět. experimentální chirurgie a moderní transplantace. Sovětská věda v zápase s Galvanescovými objevy vítězí.

 

HONČAR, OLES - CHRÁM

HONČAR, OLES

CHRÁM

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (500)
preklad Magda Sluková
prebal Karol Ondreička
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0083-3

beletria, román, literatúra ukrajinská
288 s., slovenčina

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,00 € PREDANÉ

*priva**belx*

Román popredného ukrajinského spisovateľa Olesa Hončara Chrám stihol neobyčajný a zložitý osud. Autor ho napísal koncom šesťdesiatych rokov, v ukrajinčine vyšiel časopisecky aj knižne, bol vysádzaný v ruštine, ale v dôsledku vtedajšej mimoliterárnej situácie nevyšiel. Dielo vzbudilo mimoriadny ohlas najmä pre čestnú otvorenosť, s akou hovorí o problémoch nedávnej minulosti. Autor spracoval pálčivú problematiku našich čias. Starodávny drevený kozácky chrám s deviatimi kupolami — umelecký skvost osemnásteho storočia — je svedkom prerodu života celých generácií ukrajinského mestečka. Chrám personifikuje majstrovské umenie ľudských rúk, Hončar o ňom píše ako o poéme veľkolepého kozáckeho staviteľstva, zdôrazňuje boj o chrám ako o kultúrne dedičstvo, na ktorom vôbec nezáleží miestnym karieristickým funkcionárom.

Hlavnými postavami diela je dynastia tavičov Bahlajovcov a rodina Izota Lobodu, z ktorej starší člen rodiny je čestný, obetavý hutník, ale jeho syn je obmedzený karierista. Celým dielom sa vinie obraz vznešeného monumentu chrámu, ktorému hrozí zánik. Za chrám bojujú len skutoční vzdelanci, napríklad profesor Javornyckyj, ktorý pritom takmer obetuje život. Hončarov román je pozoruhodným, výsostne aktuálnym dielom. Musí vyburcovať z letargie každého človeka, ktorému nie je ľahostajná kultúrna história jeho národa.

 

HONČAR, OLES - CYKLÓN

HONČAR, OLES

CYKLÓN
(Cyklon)

Tatran, Bratislava, 1973
edícia Prameň (165)
preklad Ružena Dvořáková-Žiaranová
prebal Milan Kopřiva
ilustrácia Ervín Urban
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
61-425-73

literatúra ukrajinská, beletria, román,
368 s., slovenčina 

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,60 €

*hroda**belx*

Román Cyklón od známeho ukrajinského spisovateľa Olesa Hončara, laureáta Leninovej ceny, je dielo mnohovrstevné, napísané veľmi originálne. Autorovi sa podarilo kontrapunktne skĺbiť dve dejové aj časové línie. Je to román zo súčasnosti, z atraktívneho filmárskeho prostredia, a zároveň román z čias Veľkej vlasteneckej vojny.

Hlavná postava románu, známy filmový režisér Bohdan Kolosovskij, nakrúca film o vojne. Čerpá z vlastných hlbokých reminiscencií a zážitkov. Osou príbehu je nešťastná, nenaplnená láska mladého Gruzínca a ukrajinskej dievčiny Prisie, s ktorými prežíval začiatok vojny v nemeckom zajateckom tábore.

Druhá časť románu už nemá spomienkový charakter. Autor tu veľmi sugestívne opisuje veternú smršť a povodeň. Zahynie pri nej kameraman Sergej, ktorý do poslednej chvíle nakrúca zábery zúriaceho vodného živlu.

Je to dielo veľmi pôsobivé, plné lyricko-filozofických úvah o osudoch a charakteroch ľudí.

JANOVSKYJ, JURIJ - JAZDCI

JANOVSKYJ, JURIJ

JAZDCI
(Veršnyky)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
edícia Malá svetová knižnica (72)
preklad Marta Ličková 
doslov Pavel Ličko
obálka Milan Hegar
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
61-040-62

literatúra ukrajinská, beletria, román
140 s., slovenčina

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol6**belx*

Jurij Janovskyj, jeden z popredných ukrajinských spisovateľov, vytvoril vo svojich Jazdcoch taký svojrázny a jedinečný obraz občianskej vojny, že túto útlu knižočku smelo možno nazvať malým veľdielom. Autorove básnické obrazy a symboly sú také originálne a plastické, že pôsobia silne vizuálne, človek nevníma knihu len ako písané slovo, ale prenikavo jasne a farbisto vidí pred sebou šíru ukrajinskú step i miesta hrozných bojov, do najmenších podrobností vidí a počuje jednotlivých hrdinov románu — Šveda, kráčajúceho na čele svojho udatného bosého práporu, malého Danylka (budúceho komisára Danyla), ako putuje po stepi so svojím prastarým otcom, zžitým s prírodou natoľko, že splýva s ňou ako neoddeliteľná častica, veliteľa pluku, taviča Čubenka, ktorý aj ťažko chorý vedie svoj Donbaský pluk, kováča Maxima, čo koval nielen slávne guľomety, ale aj železnú ružu — symbol revolúcie, listára, ktorý ako posledný list do večnosti odoslal svoj vlastný verný život, neuveriteľne smelého výmyselníka Adamenka i baladickú postavu starej Polovcovky, ktorá stojí na brehu mora ako kamenná socha a čaká na svojho muža, o ktorom už všetci uverili, že je mŕtvy.

Janovskyj vo svojom diele nevymýšľal, len pretavil skutočnosť svojím nevšedným spisovateľským talentom. A preto vyznieva tak ozajstne a vrúcne táto kniha-pieseň, kniha-vyznanie.

Шевченко, Тарас - Заповіт

 Шевченко, Тарас

Заповіт
(Taras Ševčenko - Závet)
v 55 rôznych jazykoch

Naukova dumka, Kijev, 1964
50.000 výtlačkov

literatúra ukrajinská, poézia,
124 s., rôzne jazyky

tvrdá väzba s prebalom, malý formát

stav: dobrý, neautorské venovanie

1,50 €

*kocev**poe*

STEĽMACH, JAROSLAV - DAJTE POZOR NA LEVA!

STEĽMACH, JAROSLAV

DAJTE POZOR NA LEVA!
(Jakos u čužomu lisi)

Mladé letá, Bratislava, 1983
edícia Zlatý kľúčik
preklad Nataša Pavuľaková
ilustrácie František Blaško
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
66-152-83

beletria, knihy pre deti, rozprávky, literatúra ukrajinská
90 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,80 € DAROVANÉ

*bib17*

Dobrodružné príbehy zvieratiek. Vtipná rozprávka o levovi, ktorý sa na balóne dostal z Afriky až do našich lesov. Keďže má chuť na čerstvé mäsko, dá sa dohromady so zlým vlkom. Obaja zbojníci však majú smolu, lebo... Ostatné sa deti dozvedia z tejto veselej knižky, na ktorej sa zasmejú aj dospelí...

Bucko s Burmosikom sa zásobili na zimu drevom a s ľahkým srdcom kráčali domov. Rozprávali sa o Ľuske.

— A čo je najdôležitejšie, — vravel Bucko, — zbadal si, ako veľmi sa v poslednom čase zmenila?

— Veru zmenila, — ochotne potvrdil Burmosik.

— A aká zostala pracovitá! Už si vie dať rady s gazdovstvom. A ako sa naučila variť! Myslím si, že veľmi dobre na ňu vplýval kolektív, teda my dvaja.

— No nielen to, — ozval sa Burmosik.

— A čo ešte?

— No, vieš... — riekol Burmosik. — E-e... Všimol si si, že Ľuska chodí už niekoľko dní s hlavou omotanou uterákom?

— Hovorí, chudera, že ju bolí hlava. Lieky jej nepomáhajú.

— Tak aby si vedel, nijaká hlava ju nebolí!

— Nebolí? — začudoval sa Bucko.

— Nie, — odvetil Burmosik. — Jednoducho som strčil Ľuske namiesto jej zrkadielka krivé, z toho úlomku, čo mi minulý rok podarovali cirkusanti. A ona si teraz myslí...

— A-ja-jáj, — prerušil ho Bucko. — Úbohé dievčatko! Prečo si to urobil?

— Lebo nič nechcela robiť.

— Veď sme si poradili i bez nej. Úbohé dievčatko, ako je mu ťažko! Nečakal som od teba také čosi.

— Veď ja som iba žartoval. A Ľuska má z toho len úžitok, lebo doteraz mala v hlave iba samé kvietky. Veď si to sám videl.

— Ešte dnes jej všetko povieš, — nástojil Bucko. Veď ona sa určite veľmi trápi.

— Už som sa na to chystal. Ale nepoviem jej nič, iba vymením zrkadielko a hotovo.

— Aspoň tak, — súhlasil Bucko.

Ľuska, s hlavou omotanou uterákom, ich čakala na prahu. Dlážka v chalupe bola do čista vyumývaná, okná sa ligotali, od pece príjemne rozvoniavalo.

— Ako sa vám pracovalo? — opýtala sa Ľuska, keď im nakladala do tanierov jedlo.

— Výborne! — odvetil Bucko. — Lebo sme vedeli, že nás doma čaká taká gazdinka.

— Ale čo, — začervenala sa Ľuska. — Mhm... Pamätáš sa, Burmosik, vravel si, že lenivcom sa môže hocičo pritrafiť. Nás sa to, pravdaže, netýka. A keď lenivec začne poriadne pracovať, môže sa všetko opäť zmeniť?

— Pravdaže, — rýchlo odvetil Burmosik, poškuľujúc na Bucka. — Určite.

.........................................................................................

... posledná veta ...

To bili lúče zapadajúceho slnka do zvonov zlatistých stohov, do kmeňov stromov a tichá ozvena tých nežných zvukov sa niesla ďaleko, ďaleko po celom lese.

OSTROVSKIJ, NIKOLAJ ALEXEJEVIČ - JAK SE KALILA OCEL

OSTROVSKIJ, NIKOLAJ ALEXEJEVIČ

JAK SE KALILA OCEL
(Kak zakaľalas staľ)

Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, Praha, 1953
edícia Sovětští spisovatelé (7)
preklad Jarmila Wagsteinerová
obálka Arnošt Paderlík
doslov L. I. Rozova
5. vydanie, 25.400 výtlačkov

beletria, román, literatúra ukrajinská,
392 s., čeština
hmotnosť: 512 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: neautorské venovanie, prebal poškodený, kniha vo výbornom stave

0,90 €

*gopal2*belx-ukr*

Kniha „Jak se kalila ocel“ je jedním ze stěžejních děl sovětské literatury. O její důležitosti a oblibě svědčí už to, že v Sovětském svazu vyšla ve dvou letech ve více než čtyřiceti vydáních. Byla sice psána o Komsomolu a pro komsomolce, stala se však rázem majetkem všech socialisticky smýšlejících lidí celého světa. Jejím autorem je třicetiletý dělník Nikolaj A. Ostrovskij. Narodil se v roce 1904 na Ukrajině. Ze studií byl záhy vyloučen pro politickou činnost, a tak vstoupil jako učedník do zámečnických dílen. Když vypukla revoluce a Ukrajina byla zaplavena intervenčními a petljurovskými tlupami, odešel Ostrovskij z domova a přihlásil se do řad Rudé armády. Stal se členem slavné jízdní armády Buďonného, s níž se přičinil o odražení Poláků. Zde byl také vážně raněn do hlavy. Když byla upevněna sovětská moc, vrátil se ke své práci, ale záhy byl pro své vynikající schopnost i povolán na důležitá politická místa. Tato jeho činnost však netrvala dlouho: přihlásilo se jeho staré zranění a Ostrovskému nastala trudná a bolestná pouť po nemocnicích a sanatoriích. Přesto však se jeho zdravotní stav stále zhoršoval — ochrnul na celém těle, brzy potom ještě oslepl. Ale tento neúnavný bojovník a milovník života se nevzdal ani teď: pořizuje si lepenkovou podložku a úplně slepý píše o tom, co prožil. Ostrovskij vstoupil do literatury statí „Moj děň", uveřejněnou v roce 1935 ve sborníku „Děň mira“. V témže roce vyšel i jeho první a jediný ukončený román „Jak se kalila ocel". Jeho druhý román „Bouří zrození" zůstal pro autorovu smrt v roce 1936 nedokončen. „Jak se kalila ocel", román o komsomolci Pavlu Korčaginovi, je autorovo největší dílo. Autor tu vypráví o dětských letech malého Pavky, o jeho růstu k socialismu, o bojích proti bílým Polákům, kteří chtěli připojit ke svému území Ukrajinu, o nadlidské námaze při stavění dráhy, která měla opatřit Kyjevu dříví, o Korčaginově politické práci i o jeho pozdější nemoci a slepotě. Je to kniha o bojích: s nepřáteli, s přírodou, se sebou samým. Ze všech těchto bojů vychází Korčagin jako vítěz, ba ještě více — čím větší jsou utrpení, tím silnější je jeho zaujetí pro socialismus, jeho láska k lidem, láska k životu. A právě touto láskou k životu a touhou dát společnosti všechno, i to nejcennější, si získal Ostrovskij srdce svých čtenářů. Nikolaj Ostrovskij ústy Pavla Korčagina o tom říká: „Nejdražší, co člověk má, je život. Je mu dán jen jednou, a proto jej musí prožít tak, aby ho nemučila bolest za marně prožitá léta, aby ho nepálila hanba za podlou a malichernou minulost a aby v hodince smrti mohl říci: celý život a všechny síly jsem věnoval tomu nejkrásnějšímu na světě — boji za osvobození lidstva."

Mládí zvítězilo. Tyf Korčagina nesklátil. Pavel překročil po čtvrté hranici smrti a vracel se do života. Teprve za měsíc, vyhublý a bledý, se postavil na nejisté nohy, a opíraje se o stěny, pokusil se přejít světnici. Podporován matkou došel až k oknu a dlouho se díval na cestu. Louže roztálého sněhu se leskly. Venku byla první jarní obleva.

Přímo před okny se čepýřil na větvi višně vrabec se šedým břichem a zlodějskýma očkama nepokojně pošilhával na Pavla.

„Nu což, přežili jsme oba zimu?“ tiše prohodil Pavel a zaťukal na okno.

Matka na něho ulekaně pohlédla.

„S kým to tam mluvíš?“

„S vrabcem ... Uletěl, uličník,“ a slabě se usmál.

Jaro bylo v plném rozpuku. Korčagin začal přemýšlet o návratu do města. Dostatečně zesílil, že už mohl chodit, ale v jeho organismu se dělo něco nepěkného. Jednou, když se procházel v parku, porazila ho prudká bolest v páteři na zem. Stěží se dovlekl domů. Druhý den ho lékař pozorně prohlížel. Nahmatal v páteři hlubokou vpadlinu a překvapeně prohodil :

„Odkud to máte?“

„To je, doktore, památka od kamene z dlažby. Byl vyražen třípalcovým nábojem a uhodil mě do zad “

„A jak jste mohl chodit? Nevadilo vám to?“

„Ne. Tenkrát jsem ležel dvě hodiny a pak zas rovnou na koně. Až teprve teď jsem si na to po prvé vzpomněl.“

Lékař zamračeně prohlížel vpadlinu.

„Jo, můj drahý, to je velmi nepříjemná věc. Páteř nemá ráda takové otřesy. Doufejme, že to zase přejde ... Oblecte se, soudruhu Korčagine!“

A soucitně, se špatně skrývaným nepokojem, hleděl na svého pacienta.

Arťom žil v rodině své ženy, nevzhledné Sťoši. Byla to zchudlá rolnická rodina. Jednou k němu Pavel zašel. Na malém špinavém dvorečku běhal zamazaný šilhavý klučík. Když spatřil Pavla, zvědavě na něho upřel očka a zeptal se, zuřivě se dloubaje v nose:

„Co chceš? Nepřišels krást? Radši odejdi, naše babka je moc zlostná!“

V staré nízké světničce se otevřelo maličké okénko a Arťom zvolal:

„Pojď dál, Pavlušo!“

U kamen se oháněla pohrabáčem stařena. Byla v obličeji žlutá jak pergamen. Na okamžik zašilhala nevlídným pohledem na Pavla a zahřmotila rendlíky.

Dvě větší dívky s krátkými copánky vylezly na pec a zvědavě odtud vykukovaly jako divošky.

Za stolem seděl Arťom; byl poněkud zaražený. Matka ani bratr neschvalovali jeho ženitbu. Rodilý proletář Arťom zrušil, neznámo proč, svou tříletou známost s krasavicí Galou, dcerou kameníka, dělnicí švadlenou, a chytil se na „vnady“ šedoučké Sťoši, jež byla z rodiny o pěti hladových krcích, bez jediného mužského pracovníka. Po práci v dílnách se lopotně dřel s pluhem, aby obnovil zchátralé hospodářství.

Arťom věděl, že bratr neschvaloval jeho odchod „k maloměšťáckým živlům“, jak se vyjadřoval, a ted pozoroval, jak na něho působí toto okolí.

Poseděli, říkali si bezvýznamné fráze, obvyklé při každém setkání, a Pavel se chystal k odchodu. Arťom ho zdržoval:

„Počkej, najíš se s námi, Sťoša hned přinese mléko. Tak tedy zítra jedeš? Jsi ještě slabý, Pavko.“

..................................................................................................................................................................

.. posledná veta ...

Železný kruh je proražen a on se opět - už s novou zbraní - vrací do pracovní řady a do života.

DOĽD-MICHAJLIK, JURIJ PETROVIČ - SÁM VOJAK V POLI

DOĽD-MICHAJLIK, JURIJ PETROVIČ

SÁM VOJAK V POLI
(I odin v pole voin)
I. diel

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1963
preklad Ružena Jamrichová
3. vydanie, 15.000 výtlačkov
prebal Emil Bačík
75-035-63

beletria, román, vojna, literatúra ukrajinská
560 s., slovenčina
hmotnosť: 534 g

tvrdá väzba s prebalom

0,90 € stav: dobrý *takro*belx-ukr*
0,30 € stav: dobrý, prebal poškodený *cesvo*

Plamene druhej svetovej vojny blčali po pevninách i moriach, keď na arénu hitlerovského štábu vstupuje barón von Goldring. Mladý, tmavovlasý, driečny, s modrými očami, protekčné dieťa vysokého dôstojníka, odvážny, úspešný - ideál naozajstného germánskeho hrdinu. Ba dokonca vrtkavá vojnová Šťastena mu ostáva verná, oddane ho sprevádza po rôznych frontoch celej Európy, drží nad ním ochrannú ruku v najfantastickejších dobrodružstvách a nebezpečenstvách v Taliansku i Francúzsku, diskrétne odchyľuje clonu nad zákulisím fašistickej vojny.., Kto je vlastne tento záhadný Goldring? Čitateľ nepusti knihu z rúk, kým sa nedozvie o osudoch a príbehoch mladého sovietskeho zpravodajského dôstojníka, ktorý sa dal na najťažšiu prácu - na účinkovanie v nepriateľskom zázemí. Telesne i duševne dokonale pripravený, disciplinovaný a ostražitý, preniká k najdôvernejším zdrojom zpráv a informácii, a zachraňuje takto tisíce životov svojich rodákov ako aj mnohých čestných ľudí, bojujúcich proti zvrhlej hitlerovskej vojnovej mašinérii.

V populárnom špionážno-dobrodružnom románe „Sám vojak v poli", ktorého I. diel u nás vychádza po štvrtý raz, čitateľ má možnosť znovu si pripomenúť časy, keď neochvejnosť, húževnatosť a láska k vlasti pomáhali sovietskym ľuďom oslobodiť svet od hrôz a ohavnosti fašizmu.

Vojna jej rozbila všetky plány. Pravda, hotel nebol pustý. Takmer všetky izby zaujali stáli nájomcovia, utečenci z Paríža a z celého severu. Neponáhľali sa domov, ta, kde bol nastolený prísny okupačný režim. V Saint-Rémy bol zakrytý aspoň figovým listom — dohodou medzi nemeckým komandom a vládou z Vichy o „ochrane vlasti“. Utečenci sa v reštaurácii aj stravovali, ale niekdajších zárobkov už nebolo. Dôchodky madame Tarvalovej zakolísali. Niečo iného sú kúpeľní hostia, ktorí sa prichádzajú zabaviť, a už predtým si na to odložili peniaze, a niečo iného sú stáli hostia, ktorí sa trasú nad každým sou, lebo nevedia, či im vystačia peniaze, a ani netušia, kedy sa budú môcť vrátiť domov. A madame Tarvalová musela pravidelne podporovať aj matku, ktorá žila s mladšou dcérou v dedine Travels. Pred vojnou Louise, mladšia sestra madame Tarvalovej, žila v Paríži, kde pracoval jej muž André Renard ako letecký konštruktér. Ale roku 1939 André Renard narukoval, slúžil pri letectve a pravdepodobne zahynul, lebo Louise za celý čas nedostala od neho zvesti. Onedlho hitlerovci skonfiškovali celý Renardov majetok. Louise musela odísť z Paríža k matke na neveľkú dedinku tridsať kilometrov od Saint-Rémy.

Prirodzene, bolo by im bývalo výhodnejšie bývať všetkým spolu. Sestra by pomáhala v reštaurácii. Ale madame Tarvalová sa na to neodvážila. Nie preto, že by nemala rada sestru, lež z opatrnosti. Keby sa gestapáci dozvedeli, že Renardova žena býva u sestry, pokladali by aj reštauráciu, aj samotnú majiteľku za nespoľahlivé. Zakázali by nemeckým dôstojníkom vstup do reštaurácie a dôchodky by sa ešte zhoršili. Ved tak či onak, najväčšia časť zárobku plynula práve z týchto stálych hostí. Nie, nemohla si dovoliť vziať k sebe sestru! Madame Tarvalová starostlivo tajila, že si s ňou aj píše, najmä odvtedy, ako Jean odišiel k maquistom.

Áno, jej malý Jean, jej jediný syn, musel odísť k partizánom. Odo dňa, ako sa to stalo, madame Tarvalová nepoznala chvíľku pokoja. Ešte dobre, že sa to nedozvedeli gestapáci. Pre nich sa Jean nevrátil z frontu, zahynul v boji alebo padol do zajatia. Ale čo, ak sa to dozvedia? Ved ho už raz zadržali v horách. Na šťastie, natrafil na toho baróna. Podistým jej materinské modlitby zaúčinkovali a barón ho pustil. Inak ako by si mohla vysvetliť, že tak čudne postupoval? Azda spoznal v Jeanovi Monikinho brata? Nie, to nie je možné. A Jean ostal takým, aký bol — bezstarostné, hlúpe chlapča. Čo aj je starší od Moniky, správa sa horšie než ľahkomyseľné dievča.

Ale na Moniku sa môže spoľahnúť. Ona nie je taká. Pravda, nenávidí Nemcov a zavše je priprchká, no nikdy neprekročí hranicu. Ba pristala učiť po francúzsky aj baróna von Goldring. Napokon barón sa ani neponáša na Nemca. Je zdvorilý ako ozajstný Francúz a je veľmi srdečný. Odvtedy, ako pustil Jeana, madame Tarvalová dennodenne v ňom nachádza nové a nové ctnosti. Iba ozajstný gavalier vie sa tak správať. Jean odkázal po Monike, že priam zdrevenel od prekvapenia, keď všetko tak prešlo. Ale ozaj, odkiaľ sa Monika dozvedela o Jeanovi? Madame Tarvalová si pripomína časté výlety na bicykli, a zalieva ju horúčava. Čo, ak aj Monika je v spojení s partizánmi?

Madame Tarvalová sa pozastavuje a rozoberá to, čo si predtým nevšímala.

Veru, často prostred dňa v najsúrnejšej robote Monika nechá všetko naverímboha, vyhovorí sa, že ju bolí hlava a odíde kamsi . . . Potom tie pozdravy od Jeana . . . Akosi často ich Monika prináša. Alebo takéto reči: „Mama, ak sa ťa spýtajú, povedz, že Francois je môj ženích.“ Chápala to vtedy ako žart a usmiala sa. Francois s dlhým nosom a jej krásavica Monika! Teraz však nie je madame Tarvalovej do smiechu. Pomaly si začína uvedomovať, že dcéra čosi pred ňou skrýva. Panebože, ak sa to niekto dozvie! Veď Jean je v horách, ako-tak v ústraní, ale Moniku môžu podchvíľou prichytiť. Preč s týmito myšlienkami, priviedli by ju do šialenstva! Madame Tarvalová balamutila samu seba, zaháňala strašné podozrenia, vysmievala sa sama sebe, nazývala sa bojkom, ale nepokoja sa zbaviť nemohla.

Madame Tarvalová nikdy nič nenadštrkla Monike. Ved dobre si poznala dcéru. Povaha zápalistá a pritom zaťatá. Keby ju vystríhala, vyvolala by v nej výbuch zlosti a výčitiek. Monika sa nikdy nemohla zmieriť s myšlienkou, že

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Ale teraz budeme ľuďmi mieru!"

NEKRASOV, VIKTOR - V RODNOM MESTE

NEKRASOV, VIKTOR

V RODNOM MESTE
(V rodnom gorode)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (137)
preklad Pavol Ličko
doslov Branislav Choma
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra ukrajinská
256 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*
0,15 € stav: dobrý *mikpa* DAROVANÉ
0,10 € stav: dobrý darované THCK

Viktor Platonovič Nekrasov (nar. 1911) našiel si už na Slovensku pred rokmi vďačných čitateľov svojím vynikajúcim románom V stalingradských zákopoch. Sovietska i naša kritika vyzdvihla toto dielo ako jeden z najlepších románov, ktoré oslávili veľkosť sovietskeho človeka na pozadí Veľkej vlasteneckej vojny. Povšimla si na ňom práve bezprostrednosť rýdzo ľudského zážitku, jeho očividnú autentičnosť a vernosť, ale nadovšetko nezvyčajnú umeleckú silu, s akou autor zvečnil hrdinstvo Stalingradčanov, vysoké morálne vlastnosti sovietskych vojakov.

Nekrasovov román V rodnom meste je jeho druhým dielom, s ktorým zoznamujeme nášho čitateľa. I v ňom zostáva verný bojovnému pátosu, literatúre, plne zaangažovanej na živote socialistického človeka.

Námet tohto diela je prostý. Hrdina, ranený dôstojník Nikolaj Miťasov, vracia sa rok pred skončením vojny do svojho zničeného mesta kdesi na Ukrajine, takmer bez nádeje, že sa ešte znova vráti na front, kam ho priťahuje celá jeho vojenská duša. Doma nachádza ženu, ktorá sa mu medzičasom odcudzila, a nové, mierové prostredie, do ktorého sa mu prichodí konštruktívne zaradiť. Konflikt medzi ním a ženou Šurou, pokus o obrodenie manželského spolužitia, citová zrážka medzi ním a statočnou Vaľou, ktorá bola nedávno tiež vojačkou, priateľstvo s vojnovým invalidom Sergejom, cynikom a rozorvancom, nachádzajúcim si naostatok v statočnej práci novú životnú postať, a konflikt medzi hrdinom Nikolajom, vysokoškolákom-začiatočníkom a pedagógom Alexejom Čekmeňom, predstavujúcim typ karieristu a skostnateného človeka — to sú hlavné pružiny, na ktorých je postavený Nekrasovov román. Spisovateľ sa s nevšedným účinkom dotýka najvnútornejšieho života svojich postáv. No vedie ho ustavične iba jediná myšlienka: ukázať silu sovietskej spoločnosti, ktorá nedopúšťa, aby sa ľudia strácali v marazme individuálnych záťaží a konfliktov, a pomáha im sama svojou ľudskou podstatou dostať sa znova na správnu cestu, nájsť si v nových, zmenených pomeroch nový zmysel života.

Román V rodnom meste patrí medzi diela, ktoré čitateľ prečíta jedným dychom. Je to aj vďaka tomu, že Nekrasov, spisovateľ výrazne epický, je ozajstným majstrom malého románového útvaru. Úsporný a vecný vo výraze, triezvy v kompozícii, pracujúci pritom s nevšedným zmyslom pre mieru lyrizmu a pre skratku, dosahuje aj tu, o čo sa usiluje: monumentálnosť na malom priestore. Ale predovšetkým a nadovšetko: mocný čitateľský zážitok, presvedčujúci nás o jeho prenikavom talente a o veľkej výchovnej sile sovietskej literatúry vôbec.

Človek, ktorý zohral túto úlohu v Nikolajovom živote, bol kapitán stredného veku v gabardénovej blúze s dvoma radmi radových stužiek, nižší, zavalitý, trochu plešivejúci. Zjavil sa raz za svetlého jarného rána, zazvonil na zvonček, ktorý Nikolaj iba nedávno zaviedol, a informoval sa u Xenie Petrovny, učiteľky ruštiny, bývajúcej na konci chodby vpravo, ktorá mu otvorila dvere, či by mohol hovoriť s hlavným nájomníkom bytu.

— Ja som hlavná nájomníčka, — odpovedala skleslým hlasom Xenia Petrovna.

— Volám sa Čekmeň. Pred vojnou som býval v tejto izbe, — ukázal kapitán na Miťasovove dvere.

Xenia Petrovna neodvetila nič — nevedela, čo v takom prípade odpovedať. Tu sa kapitán zaujímal, či sú doma terajší nájomníci tej izby, a keď sa dozvedel, že nie, zľahka zahvízdol.

— Skoda. Musím vás teda požiadať, aby ste im oznámili, že o deviatej prídem zase. Veľmi rád by som sa s nimi zhováral.

Vo dverách chvíľočku postál.

— A zo starých nájomníkov neostal tu nik?

— Nie, nik.

Zasalutoval a odišiel.

Xenia Petrovna čakala celý deň v strachu na deviatu hodinu. Dopočula sa, že v susednom dome, keď sa tam nasťahoval nejaký major, došlo bezmála k bitke. Major prišiel s vojakmi, nepustili ho dnu, zavolali milíciu ...

No tentoraz sa nič takého nestalo. Kapitán prišiel presne o deviatej, ale bez vojakov.

Otvoril mu Nikolaj. Hneď ho zaviedol do izby. Kapitán vstúpil, pozdravil Šuru, pozrel vo svetle na Nikolaja a povedal s trochu prižmúrenými očami:

— Ojoj, to je veru zle, — a podal mu ruku. — Čekmeň, kapitán Čekmeň.

— Vidím, že kapitán, — odvetil Nikolaj bez úsmevu. — Ja sa volám Miťasov. Sadnite si.

Kapitán si sadol.

— Demobilizovaný, čo? — pozrel zľahka sa usmievajúcimi očami na Nikolaja. Nikolaj dodnes chodil ešte vo vojenskej blúze a čižmách.

— Ako vidíte.

— Tým sa vec, nesporne, komplikuje.

— Aká vec, to by ma zaujímalo?

— Problém ubytovania vojaka, ktorý dobojoval a ktorý voľakedy býval v tejto izbe.

— Obávam sa, že sa to komplikuje.

Kapitán sa usmial.

— Budeme sa musieť obrátiť na prokuratúru. Nedá sa nič robiť.

— Obráťte sa. Ak sú na to dôvody, prirodzene, treba tak urobiť. — Chvíľu mlčal a dodal akoby len medzi rečou: — Mimochodom, do armády ste odišli práve z tohto bytu?

Kapitán zaškúlil na Nikolaja.

— Vy už poznáte zrejme všetky zákony?

— Niektoré poznám.

Kapitán sa odmlčal. Potom vstal a poprechádzal sa po izbe.

— Smiešne. Namojdušu, smiešne.

— Podľa môjho náhľadu je to skôr smutné.

— Nie, predsa je to len smiešne.

Podišiel k dverám na balkón, sklonil sa a začal si prezerať čosi na ráme.

— Tak je. 4-78-16 — Michejev. Smiešne! Tu visel voľakedy telefón, rozumiete?

Zasa podišiel k stolu, sadol si a pozrel na povalu.

— Aj tak ste mali robiť opravy. Vymeniť obloženie, vymaľovať povalu. Ostatne, to už urobím ja.

Nikolaj a Šura pozreli na seba. Šura stála pri malom stolíku, utierala taniere a len sem-tam pozrela znepokojeným pohľadom na hosťa. Podľa všetkého si nezískal jej sympatie. Naproti tomu Nikolajovi, nech je to akokoľvek čudné, sa kapitán dokonca čímsi aj zapáčil. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nezazlievajte im to ...

DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJ PETROVIČ - SÁM VOJAK V POLI

DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJ PETROVIČ

SÁM VOJAK V POLI
(I odin v pole voin)
I. diel

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1965
preklad Ružena Jamrichová
IV. opravené vydanie, 73.000 výtlačkov
prebal Emil Bačík
75-010-65

beletria, román, vojna, literatúra ukrajinská
554 s., slovenčina
hmotnosť: 607 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ohnutý

1,00 € - DAROVANÉ THCK *zukol3*

Plamene druhej svetovej vojny blčali po pevninách i moriach, keď na arénu hitlerovského štábu vstupuje barón von Goldring. Mladý, tmavovlasý, driečny, s modrými očami, protekčné dieťa vysokého dôstojníka, odvážny, úspešný - ideál naozajstného germánskeho hrdinu. Ba dokonca vrtkavá vojnová Šťastena mu ostáva verná, oddane ho sprevádza po rôznych frontoch celej Európy, drží nad ním ochrannú ruku v najfantastickejších dobrodružstvách a nebezpečenstvách v Taliansku i Francúzsku, diskrétne odchyľuje clonu nad zákulisím fašistickej vojny.., Kto je vlastne tento záhadný Goldring? Čitateľ nepusti knihu z rúk, kým sa nedozvie o osudoch a príbehoch mladého sovietskeho zpravodajského dôstojníka, ktorý sa dal na najťažšiu prácu - na účinkovanie v nepriateľskom zázemí. Telesne i duševne dokonale pripravený, disciplinovaný a ostražitý, preniká k najdôvernejším zdrojom zpráv a informácii, a zachraňuje takto tisíce životov svojich rodákov ako aj mnohých čestných ľudí, bojujúcich proti zvrhlej hitlerovskej vojnovej mašinérii.

V populárnom špionážno-dobrodružnom románe „Sám vojak v poli", ktorého I. diel u nás vychádza po štvrtý raz, čitateľ má možnosť znovu si pripomenúť časy, keď neochvejnosť, húževnatosť a láska k vlasti pomáhali sovietskym ľuďom oslobodiť svet od hrôz a ohavnosti fašizmu.

KUBISOVA PASCA

Spomedzi všetkých domov v dedine bola najsúcejšia nemocnica, preto slúžila dvojakému účelu. Vo dne tam obedovali dôstojníci, a vtedy sa v najväčšej sieni porozostavovali stoly do tvaru písmena „T“. Za stolmi, ktoré predstavovali kratšiu čiastku písmena, sedeli najvyššie šarže. A ďalej si dôstojníci posadali podľa toho, v akých osobných vzťahoch boli k veliteľstvu, a podľa hodnosti. Večer však nezachovávali subordináciu. Vtedy stoly stáli voľne, dva a dva, alebo každý osve, podľa toho, či dôstojníci popíjali koňak, alebo kartovali. A večer obzvlášť ostro bolo cítiť zápach po medikamentoch a dezinfekčných prostriedkoch, ktorý sa nijako nedal odstrániť, čo ako škriabali steny a umývali dlážky. Zápach pridával akúsi trpkú príchuť aj vínu aj škriepkam, ktoré sa strhli pri pijatike.

Ostrý zápach dnes mimoriadne dráždil kapitána Paula Kubisa. Nevedno prečo, vzbudzoval v ňom spomienky na maličkú čakáreň na pohraničnej talianskej stanici, odkiaľ na vyzvanie svojho strýka generála odcestoval do Nemecka. Spomienky sa mu vynorili vari preto, že aj v čakárni zapáchali dezinfekčné prostriedky a že ho obchádzala nevoľnosť. Veď celkove sa vtedy cítil velmi zle. Dva roky bol študoval v Ríme, chystal sa na duchovnú kariéru, a tu ho odrazu zachytila vojna. Namiesto duchovnej hodnosti čakala ho práca v oddiele agentúrneho zpravodajstva. Pravda, Paul neľutuje, že zhodil sutanu. Vojenská uniforma mu neúrekom pristane. Čierny golierik na uniforme sa utešene odráža od bledej tváre a oči sa potom zdajú ešte hlbšie. Ba slečna Klára povedala o nich, že sú akési záhadné. Ale aj tak mu je žiaľ za rokmi, ktoré prežil v Ríme. Vtedy ešte veril v svoje vyššie poslanie a všeličo ho hlboko vzrušovalo. Rád by ešte aspoň raz precítil všetky tie pocity očakávania, neistoty, nadšenia. Ale ako otupeli odvtedy všetky city! Teraz sa vzrušuje, iba keď odkrýva prvú kartu pri hre.

Paul Kubis sa obzerá po sieni, hľadá partnerov. Že by pozval baróna von Goldring? Má peňazí ani maku. Len hrať trocha rozvážne, nehazardovať. ..

V poslednom čase sa Kubisovi nedarí v kartách. Ako každý hráč verí, že už-už sa to zmení a azda sa mu všetko vráti aj s dôvažkom. Len aby neprepásol tú krátku chvíľu, keď sa šťastie zmiluje nad ním a milostivo naňho vzhliadne. A možno práve dnes ...

Paul rezko prejde sieňou a podíde ku Goldringovi, ktorý živo beseduje s Kockenmullerom.

— Barón, nechcete si so mnou zahrať? Akiste hráte whist?

Goldring rozhodí rukami a úprimne sa prizná:

— Veľmi ľutujem, že som taký nevzdelanec. No naozaj ani netuším, aká je to hra. Ale priznám sa, rád by som sa ju naučil.

— Ak sa nenahneváš, Paul, zostavím ti partiu, — navrhol Kockenmuller.

— A koho ešte zavoláme?

— No tak Schultza a ... — Kockenmuller sa obzerá, — a ... bárs aj Wernera . . . Werner, — zavolá, — rozoznáš este túza od dolníka?

Werner, chmúrne popíjajúci za stolíkom koňak, lenivo vstáva. Oči má už celkom pomútené, no drží sa rovno a pohybuje sa rezko, akoby ani nebol pil.

Kockenmuller rozostavuje stoličky. Je dnes veľmi veselý

ALEJCHEM, ŠOLOM - SMOLAŘ MENACHEM MENDL

ALEJCHEM, ŠOLOM

SMOLAŘ MENACHEM MENDL

Československý spisovatel, Praha, 1961
Edice Humoru a Satiry (21)
preklad Jakub Markovič
ilustrácie Kamil Lhoták
1. vydanie, 10.500 výtlačkov

beletria, román,
184 s., čeština
hmotnosť: 283 g

tvrdá väzba, bez prebalu
stav: dobrý

1,20 €

*home*belx

ALEJCHEM, ŠOLEM - BLUDNÉ HVIEZDY

ALEJCHEM, ŠOLEM

BLUDNÉ HVIEZDY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia SPKK (150)
1. vydanie, 17.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra ukrajinská
476 s., slovenčina
hmotnosť: 470 g

tvrdá väzba, papierový prebal

0,80 € stav: dobrý *home*belx*
0,80 € stav: dobrý *gopal3*belx*

Po "Dcérach bedára Tojvijeho" dostáva náš čitateľ druhé dielo klasika literatúry písanej rečou jidiš, Šolema Alejchema "Bludné hviezdy", poslednú časť trilógie ("Stempeňa", "Josele slávik") o živote a osudoch umelcov, spevákov a komediantov, ktorú autor napísal na prelome dvadsiateho storočia.

Šolem Alejchem je odchovaný veľkými vzormi ruskej klasickej literatúry, od ktorých si osvojil prenikavý pohľad pod povrch spoločenských dejov, života, úsilia a osudov svojich súkmeňovcov, ktorých si volí za hrdinov svojich románov. Jeho láskou sú prostí ľudia, čistí a krásni rojkovia, bojovníci a umelci. V "Bludných hviezdach" zobrazuje umelecké prostredie divadelnej kompánie a jej hercov, opisuje ich osudy, šťastie aj sklamanie, blúdenia po cestách i necestách. Hlavní hrdinovia románu, Leo Rafalovič-Rafalescu a Rajzla Spivaková, prejdú závratnú púť, po celé roky blúdia, hľadajú sa, túžia po sebe aj zabúdajú na seba vo víroch svojho povolania; dávajú nám možnosť vidieť do zložitej problematiky a osudov hercov, spevákov a virtuózov. Cesta z chudoby, v ktorej niet chleba ani polievky (lomžský kantor s nadanými deťmi muzikantmi), cesta Gríšu Stelmacha a mnoho iných umelcov bývala ťažká, tŕnistá, nakoniec síce úspešná, ale predsa len "bludná". Priživuje sa na nich celý rad vydriduchov a podnikateľov, ktorých cieľom je zisk, peniaze, zlato, dolár. Štruktúru tejto spoločnosti nám autor obnažuje s úsmevom, s výsmechom aj s hnevom. Vysmieva sa z podnikavcov a hrabivcov, ako sú Ščupak, Šolem-Majer Muravčik, mister Klamer, Nikl; jeho satirický súd je jemný, ale nemilosrdný. Na osudoch hercov kompánie sa odrážajú aj osudy divadelných podnikateľov z vlastných židovských radov, autor šľahá všetkých aristokratov, krúžiacich okolo "bludných hviezd" a profitujúcich z nich. Cesta zo zapadnutého besarabského mestečka do Londýna a do New Yorku je plná nástrah, úkladov, stroskotaní aj úspechov. Hoci sa naše bludné hviezdy Rafalescu a Spivaková stretnú, nenájdu šťastie, ale iba rozčarovanie a sklamanie, blúdia ďalej. Ocitli sa na vrchole slávy, hlboko pod nimi ostala chudoba, ale on je "Kain" a ona "Cigánka"; dožili sa úspechu v spoločnosti, ale nenašli osobné šťastie a spokojnosť. Lesk a sláva v dolárovej krajine je iba vonkajšou pozlátkou...

Pred nami defiluje veľa rozličných postáv a postavičiek, šťastlivcov aj nešťastlivcov, ľstivých podnikavcov, ale aj skromných ľudí; všetci dostanú svoje z autorovho úsmevu; vykorisťovateľov však stíha posmech, irónia a výsmech. Hoci autor všetky postavy tvorí s láskou, jeho srdce patrí prostým a čestným ľuďom, drobným ľuďom, ktorí sa s talentom predierajú životom a rojčia o veľkom umení. Prostému ľudu patrí aj umenie Šolema Alejchema, umenie zrozumiteľné a pútavé, ktorého prednosťou je vynikajúci rozprávačský štýl, humor a optimistický úsmev.