Moderné výškové horolezectvo už aj v najvyšších pohoriach si kladie za cieľ neprelezené steny a ich časti, hrebene. Na rad prišli i direttissimy a výstupy alpskou taktikou, lezie sa na osemtisícovky bez umelého kyslíka a sólo. Medzi samostatnými horami-obrami dá sa už len ťažko nájsť najpôvodnejší z horolezeckých cieľov - nedotknutý vrchol. Tých niekoľko, čo ešte zostali pre potešenie výkvetu svetového horolezectva, vďačí za to najmä svojmu stupňu ťažkosti. Roku 1978 medzi šesť najvyšších neprelezených samostatných hôr patril aj Severný vrchol Nanga Parbatu, tridsiaty šiesty najvyšší vrchol Zeme. Počas dlhej etapy vymazávania bielych miest z mapy veľhôr vo výškach nad 7800 metrov boli úspešné iba výpravy desiatich najvyspelejších horolezeckých krajín. Rozmach československého horolezectva v posledných pätnástich rokoch sa musel zákonite odraziť aj na posledných objaviteľských možnostiach v najvyšších pohoriach. Je záslužným edičným činom, že máme možnosť oboznámiť sa s jednou s najvýznamnejších objaviteľských a športovo nemenej dôležitých výprav posledných desiatich rokov v najvyšších horách. Osobitne teší, že úspešná výprava na Severný vrchol Nanga Parbatu vysokého 7816 metrov vyštartovala z našej vlasti v našich rokoch.
Ing. Ivan Dieška, predseda Výboru horolezeckého zväzu SÚV ČSZTV
.jpg)
.jpg)
Zaslúžilý majster sportu Jaromír Stejskal (1949) patrí do úzkej československej špičky, ktorá sa od konca sedemdesiatych rokov programovo snaží o preniknutie medzi svetovú elitu vo výškovom horolezectve. Na svojej ceste postupoval úspešne „zdola nahor“ - od pieskovcových skál, Tatier a nižších terénov cez horstvá alpského a pamírskeho typu. Treba však zdôrazniť, že už mimohimalájskymi výsledkami sa zaradil medzi najúspešnejších československých horolezcov v histórii. Nebol horolezeckým zázrakom, ktorý zažiari nakrátko. Nepatrí ani do skupiny vyblednutých hviezd, ktoré sa vytrvalo priživujú na vlastnej minulosti. Jeho cieľavedomosť, vytrvalosť a stabilne vysoká výkonnosť mu umožnili prirodzené, nenásilné prenesenie aktivity aj do Himalájí. Ani tam, pravda, nepodľahol márnivému zbieraniu najvyšších vrcholov, ani vo výškovom horolezectve nezišiel z cesty hľadania športovo najhodnotnejších prístupov. Svedčia o tom nielen prvovýstupy dovtedy neprelezenými vysokými himalájskymi stenami (južná stena Lhoce Šaru, 8 400 m, západná stena Dhaulágirí, 8 167 m), či zimný výstup na Čho Oju (8 201 m), ktorý bol súčasne prvým československým zimným výstupom a prvým československým výstupom alpským štýlom na osemtisícovku, nasvedčuje tomu i pokus o prvý neexpedičný výstup Boningtonovou cestou, jednou z najťažších ciest na Mt. Everest (8 848 m).
Tak, ako je Stejskal nekompromisný a priamy vo svojom zamilovanom športe, tak poctivo, pritom však pútavo a sviežo rozpráva - píše. Vovádza čitateľa do víru dejov, ktoré v minulosti podriemkávali pod clonou pátosu, ktoré zastierala autorsky neúmerná láska k prírode, osobitne k horám, a napokon i geografická a chronologická faktografia. Cez svoje radosti a úspechy, žiale i neúspechy odhaľuje nám súčasné športové výškové horolezectvo v novom svetle.
Vo sviežej Stejskalovej a Vrankovej knihe poznávame horolezectvo nielen súčasné, ale i pravdivé a príťažlivejšie.
Ivan Dieška