BORGES, JORGE LUIS
BRODIHO SPRÁVA
(El Informe de Brodie)
Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (9)
preklad Vladimír Oleríny
ISBN 80-85585-20-0
beletria, próza krátka, poviedky, literatúra argentínska,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 206 g
tvrdá väzba s prebalom
1,90 € stav: veľmi dobrý, 1 pečiatka v knihe *sospo*
1,50 € PREDANÉ stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*
Borges sa stal svetoznámym najmä ako autor poviedok, ale jeho poviedková tvorba úzko súvisí, dokonca niekedy takmer splýva s esejistickou. Vytvoril špecifický štýl, v ktorom spája zdanlivo zľahka načrtnutý opis životných osudov svojich protagonistov, obmedzený na niekoľko kľúčových bodov, s tými najvážnejšími filozofickými úvahami; racionalitu a iróniu s nečakanými pointami a prvkami úžasu. Zbierka jeho krátkych próz Brodiho správa je plná tajomných až hororových príbehov pripomínajúcich rozprávačské umenie z Tisíc a jednej noci.
Argentínsky prozaik, básnik a esejista Jorge Luis Borges (1899 - 1986) sa narodil v Buenos Aires a pochádzal zo starej kreolskej rodiny, po matke bol anglického pôvodu. Prvú svetovú vojnu prežil v Európe, potom žil striedavo vo Švajčiarsku, Španielsku a neskôr vo Francúzsku. Pracoval ako šéfredaktor literárnych časopisov a v argentínskej metropole pôsobil v Národnej knižnici. Nevyliečiteľná očná choroba ho v neskorom veku postihla úplnou slepotou.
Patrí k najvýznamnejším predstaviteľom latinskoamerického magického a fantastického realizmu a k najoriginálnejším osobnostiam svetovej literatúry 20. storočia. Svojské ponímanie sveta a umelecké novátorstvo pri jeho reflektovaní tvorí základ autorovej tvorby. Za celoživotné dielo ho roku 1980 poctili Cervantesovou cenou, obdobou Nobelovej ceny v rámci španielsky písanej literatúry na obidvoch brehoch Atlantiku. Zomrel v Ženeve.
Volal sa don Eliseo Amaro. Krížom cez širokú a nevýraznú tvár sa mu ťahala dlhá jazva. Neskôr mi ľudia povedali, že ho odsúdili a väznili.
Ferrari ma usadil po svojej ľavej ruke a don Eliseo si musel presadnúť. Nebol som vo svojej koži. Obával som sa, že Ferrari spomenie nepríjemnú príhodu spred niekoľkých dní. Ale nič také sa nestalo; chlapi sa zhovárali o ženách, o kartách, o voľbách, o potulnom ľudovom spevákovi, ktorý mal prísť, ale neprišiel, o tom, čo sa prihodilo v našej štvrti. Spočiatku ma chlapi medzi seba neprijali, ale potom to urobili, lebo si to Ferrari želal. Hoci mali prevažne talianske mená, každý sa pokladal (a pokladali ho aj ostatní) za kreola, ba aj za gauča. Niektorí z nich boli pomocní povozníci, pohoniči a možno aj mäsiari. Cez styk so zvieratami sa zblížili s vidiečanmi. Predpokladám, že ich najväčšou túžbou bolo stať sa Juanom Moreirom. Napokon ma prezvali Rusáčikom, ale v tej prezývke nebolo nič hanlivé. Naučil som sa od nich fajčiť a všeličo iné.
V ktoromsi dome na ulici Junín sa ma ktosi opýtal, či náhodou nie som priateľom Francisca Ferrariho. Odpovedal som, že nie. Ak by som mu bol odpovedal kladne, pokladal by som to za chvastúnstvo.
V ktorýsi večer vtrhla do výčapu polícia a vypočúvala nás. Niektorých odviedli na komisariát, ale na Ferrariho si netrúfli. O dva týždne sa výjav opakoval, ale vtedy odviedli aj Ferrariho, lebo mal za pásom dýku. Akiste upadol u miestneho pohlavára do nemilosti.
Teraz sa mi Ferrari javí ako úbohý mladík, podvedený a zradený, ale vtedy bol pre mňa bohom.
Priateľstvo je práve také tajomné ako láska alebo hocktorá iná podoba zmätku, ktorý nazývame život. Zavše som mal dojem, že jediná vec, v ktorej nie je nič tajomné, je šťastie, lebo zdôvodňuje samo seba. Ale či tak alebo onak, odvážny a mocný Francisco Ferrari sa so mnou spriatelil, hoci som si zaslúžil pohŕdanie. Cítil som, že sa pomýlil a že som nebol hoden jeho priateľstva. Usiloval som sa mu vyhýbať, ale zabránil mi v tom. Moje strasti sa zväčšili po matkinom nesúhlase, lebo sa nevedela zmieriť s tým, že sa stýkam s ľuďmi, ktorých nazývala zberbou, a ja som sa ich usiloval napodobňovať. Podstatný v mojom príbehu, čo vám rozprávam, je však môj vzťah k Ferrarimu, a nie temné činy, ktoré teraz vôbec neľutujem. Vina trvá totiž len dovtedy, kým trvá ľútosť.
Starý muž si znovu prisadol k Ferrarimu a čosi mu šepkal. O niečom sa spolu dohovárali. Na druhom konci stola sa mi zdalo, že som začul
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Dúfam, že vláda Jeho veličenstva si nebude zapchávať uši pred tým, čo sa osmeľuje naznačiť táto správa."
BORGES, JORGE LUIS
SÁBATO, ERNESTO
