TAKAKURA, TERU - VODY HAKONE

TAKAKURA, TERU

VODY HAKONE
(Hakone Jósui)

Slovenský spisovateľ Bratislava, 1959
edícia SPKK (121)
preklad Imrich Zálupský
prebásnil Rudolf Skukálek
doslov František Garaj
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 45.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra japonská,
264 s., slovenčina
hmotnosť: 252 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý, prebal poškodený *mikpa* DAROVANÉ
0,15 € stav: dobrý *mikpa* DAROVANÉ

Zavlažovací systém pod horami Hakone, vybudovaný pred 300 rokmi proti vôli vtedajších vládcov Japonska, patrí dodnes k najväčším stavbám svojho druhu v Japonsku. Voda z horského jazera preteká 1280 metrov dlhým tunelom, ktorý drobní japonskí ľudia prekopali takrečeno motykami. Iniciátorom a vedúcim stavby bol mešťan Joemon Tomono, zbehlý v matematike, geometrii a technike zemných prác.

Na tejto historickej osnove postavil Teru Takakura svoj historický román „Hakone Jósui”. Dlho zbieral materiál, no väzenie, z ktorého vyšiel až po vojne, znemožnilo mu dokončiť román. Okrem toho mu zozbieraný materiál cez vojnu zhorel pri bombardovaní, takže po vojne musel začať odznova, a až roku 1948 vychádzala prvá časť románu na pokračovanie v časopise. Knižne vyšlo prvé vydanie roku 1951.

Nevyumelkovaný, vari až priprostý jazyk a štýl a zjednodušený pravopis, neobvyklý v japonských literárnych dielach, vyplynuli z autorovej snahy písať pre najširšie ľudové masy. Prostý japonský robotník, no najmä roľník nepozná dosť čínskych znakov a ťažko rozumie knižnému jazyku, obvyklému aj v krásnej literatúre, nie je navyknutý lúštiť metafory, podtexty, symboly a podobné prostriedky spisovateľského umenia, bez ktorých si už vari ani nevieme predstaviť literatúru. Jazykom a štýlom, odpozorovaným od prostého japonského vidiečana za dlhoročného pobytu na japonskom vidieku, píše preň a o ňom, o jeho živote a práci. Píše mu o kniežatách, predstaviteľoch vlády, šľachticoch i duchovných ako o príživníkoch a utláčateľoch, a proti nim stavia masy pracovitých a neuveriteľne chudobných ľudí, ktorí priam holými rukami, vytvárajú hodnoty, pomkýnajú dopredu vývoj a pokrok a bojujú za lepší život. Proti panskej vznešenosti, vytváranej a udržovanej umele a násilím, proti vznešenosti príživníckej a reakčnej stojí prostá a prirodzená vznešenosť človeka a ľudskej práce. To chce Takakura v tomto románe povedať prostému japonskému človeku. Možno mu vyčítať, že by sa to dalo povedať krajšie, vycibrenejšie, po formálnej stránke umeleckejšie, no nemožno neoceniť jeho zámer pracovať pre ľud, jeho húževnatosť a odvahu, s ktorou tento zámer v ťažkých japonských pomeroch uskutočňuje. Treba mať na zreteli, že s problematikou písania pre široké masy boria sa a ešte dlho budú zápasiť spisovatelia najmä v krajinách Východu.

Jedným z doteraz nemnohých diel tohto druhu v Japonsku je aj Takakurov román „Vody Hakone“.

OSEMAOSEMDESIAT MON

Život vo Fukare i v ostatných chudobných dedinách pod Fudžijamou sa už od nepamäti v ničom nemenil, nuž sa zdalo, že to tak bude naveky.

Y dedinách, zasypaných v zime snehom, vyrábajú všakové predmety zo slamy. Len čo zem okopneje, vtáčky začnú vyspevovať a kde-tu vyhúknu prvé kvety, sedliaci sejú pohánku a proso. Keď sa príroda odeje do zelene, všetci už usilovne pracujú na poliach, nad ktorými sa pomaly prevaľujú obrovské oblaky. Vše priženie sa búrka. Vtedy sedliaci pozaliezajú do polozrúcaných chalúp ani pavúky. Za búrkou prichádza podľa obyčaje povíchrica a postrháva strechy, rozváľa chalupy. A to už stromy žltnú a ľudia majú plné ruky práce so žatvou. V horách ozýva sa vták hijodori a vysoko na oblohe, kde tiahnu reťaze divých husí, črtá sa zasnežený končiar Fudžijamy ako namaľovaná krásavica. O takom čase prichádzajú starosti s platením daní.

Medzitým ľudia umierajú i rodia sa, podajedni chodia na zárobky alebo hladujú. Zavše zasa dakoho zoberú a uväznia, a tak rok čo rok bieda prenasleduje sedliakov ako neúprosný osud, ibaže nikoho to neudivuje. No ľudia sa jednostaj dačoho obávajú: boja sa dažďa, boja sa vetra, boja sa sucha, boja sa samurajov, boja sa richtára, kedy-tedy boja sa ženy a detí — boja sa všetkého.

Ľudia verili, že to tak musí byť a že tak to bude navždy.

A tu sa nič po nič stalo čosi, čo mohlo od základu zmeniť život v tých dedinách.

Práve v deň, keď sa začiatkom jari rozpútala meteľ a dedinčania poskrývali sa po chalupách, rozniesla sa medzi nimi novina, že sa bez ohľadu na fujavicu porozbehúvali z dom do domu celí vzrušení, všade ich pribúdalo ako vody v džberi, až naostatok všeobecné vzrušenie zajalo celú dedinu.

Ani čo by sa boli dohovorili, zhromaždili sa ľudia okolo vatry v lesíku za kostolom, na čistinke, chránenej pred vetrom. Zišla sa tam mládež i stárež, od dievčat po chabých starcov. Pri každom poryve vetra sa vovedne s pohybom plameňov zvlnila aj stena ľudských tiel a koruna obrovského stromu zlovestne zahučala. A jednako sa nik nezberal odísť. Ľudia sa v rozpakoch dívali druh na druha. Tu-tam si poniektorí šepkali so susedmi.

„Nože vravte rýchle, akože je to? Je to pravda? “ skríkol ktosi netrpezlivo. „Je pravda, že Tomono-san dostal od šóguna povolenie vybudovať tunel v Hakone? “

„Vravia, pravda je to. “

„Naozaj bude sa kopať tunel? “

„To je už isté. “

„Počujte, a nie sú to len výmysly dáke? “

„Nech je už akokoľvek, včera ráno dostal vraj Tomono-san vyrozumenie od finančnej správy a ešte včera odišiel do Jeda. “

„Nože, potom je pravda aj to, že richtára poverili najímať robotníkov? “

„Veď preto sme sem leteli, len čo sme sa o tom dopočuli. Chlapom budú vraj vyplácať po osemaosemdesiat mon, ženám polovicu, a tak to má byť po celý rok bez prestania. “ „U nás v rodine mali by sme teda troch robotníkov. Trikrát osemdesiatosem, trikrát osemdesiatosem je dvestošesťdesiatštyri mon. Ejha! Je toho vyše päť šó. “

„Len či je to naozaj tak? Hja, vyzerá to bezmála ani v rozprávke. “

„Veru, veru. Azda nám zasa dakto chce pomútiť hlavy. “ „Spýtali ste sa richtára? “

„Veď sám richtár to rozchýril. Po celú noc vraj s Jokičim rátali. “

„Verabože je to tak. Gembé to povedal. “

„Čože? Gembé? Vari sa dá veriť tomu, čo Gembé natára? Veď to táradlo ani nevie, čo vraví. “

„Prečo ste sa nespýtali richtára? “

„Správne. Najlepšie spýtať sa richtára. “

..................................................................................

... posledná veta ...

V pamäti vynorili sa mu slová biblie, ktorým sa naučil pred mnohými, mnohými rokmi.

MURAKAMI, HARUKI - SLON MIZNE

MURAKAMI, HARUKI

SLON MIZNE
Výber poviedok z rokov 1980 - 1991
(Zó no šómecu)

Slovart, Bratislava, 2017
edícia MM (134)
preklad Dana Hashimoto
obálka Dodo Dobrík
ISBN 978-80-556-1075-7

beletria, próza krátka, poviedky, literatúra japonská
376 s., slovenčina
hmotnosť: 489 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

6,30 € PREDANÉ

*H-2-1*

Zbierka poviedok Slon mizne obsahuje sedemnásť poviedok, ktoré najprv vyšli prevažne časopisecky a neskôr sa stali súčasťou iných prozaických výberov. Texty, tak ako sú usporiadané v tejto zbierke, vyšli v anglickom preklade v roku 1993, v japončine až o dvanásť rokov neskôr. Podobne ako napríklad v románe Hon na ovcu, aj v tejto knihe Murakami opisuje svet ako prelínanie reality a skutočnosti presahujúcej hranice nášho bežne vnímateľného sveta. Keď v jednom nemenovanom japonskom meste zmizne slon, život istého muža sa mierne vychýli z rovnováhy; žena trpiaca nespavosťou prenikne do zvláštneho sveta polovedomia, v ktorom je možné všetko, aj smrť; do inej ženy sa zaľúbi netvor z podzemia; neznesiteľný hlad dovedie manželský pár k tomu, aby prepadli McDonald - Murakami aj v tomto diele dokazuje, že je majstrom v odkrývaní zvláštnych, občas priam surrealistických chvíľ v živote každého z nás.

Haruki Murakami (1949) sa narodil v Kjóte a vyštudoval klasickú drámu na Univerzite Waseda v Tokiu. Debutoval románom Počúvaj spev vetra (1979), za ktorý získal cenu Gunzó, udeľovanú mladým spisovateľom. Ďalšie ocenenie, literárnu cenu Noma pre nových autorov, získal za román Hon na ovcu (1982), ktorým sa medzinárodne preslávil. Nasledovali ďalšie diela, napríklad Koniec sveta a Hard-Boiled Wonderland (1985), Nórsky les (1987), Tancuj, tancuj, tancuj (1988), Na juh od hraníc, na západ od slnka (1992), Sputnik, moja láska (1999), Kafka na pobreží (2003), Afterdark (2004), O čom hovorím, keď hovorím o behaní (2008), Kronika vtáčika na kľúčik I., II., III. (1994, 1995), 1Q84 (2009) či Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania (2013). Okrem románov píše aj poviedky a eseje. Dodnes boli jeho knihy preložené do 45 jazykov.

Vo Vydavateľstve SLOVART vyšli jeho romány Hon na ovcu, Tancuj, tancuj, tancuj, Kronika vtáčika na kľúčik, Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania a esejisticky ladená próza O čom hovorím, keď hovorím o behaní.

Dana Hashimoto (1960) pochádza z Rožňavy. Na Karlovej univerzite v Prahe vyštudovala odbor orientalistika-japončina, v štúdiu pokračovala na univerzitách Hokkaido daigaku v Sappore a vo Viedni. Pracuje v slobodnom povolaní ako koordinátorka, tlmočníčka, prekladateľka a lektorka cudzích jazykov. Spolupracuje aj s Českou televíziou. Od roku 1986 žije v Tokiu.

Samozrejme, taký efekt neúčinkuje večne. Ak by bola jeho účinnosť večná, prevrátilo by to naruby fungovanie celého vesmíru. Ten efekt pôsobí len na presne určenom mieste a v presne určený čas. Tak ako „šúpanie mandarínky“.

Povedzme si niečo o „šúpaní mandarínky“.

Keď sme sa prvýkrát stretli, povedala mi, že študuje pantomímu.

Aha, poznamenal som. Ani ma to veľmi neprekvapilo. V tom čase všetky mladé dievčatá čosi študovali. Okrem toho nepôsobila dojmom človeka, ktorý by sa niečomu seriózne venoval a usilovne rozvíjal svoj talent.

Potom predviedla „šúpanie mandarínky“. A to znamená doslova a dopísmena šúpanie mandarínky. Po svojom ľavom boku mala veľkú sklenenú misu plnú mandarínok, napravo misu na šupky - podľa scenára -, v skutočnosti tam však nijaké misy neboli. Potom vzala do rúk jednu z tých pomyselných mandarínok a pomaly ju ošúpala, dielik po dieliku si vkladala do úst, vypľúvala kôstky, a keď ovocie dojedla, kôstky zabalila do šupky a tú vložila do misy po svojej pravej ruke. Toto opakovala donekonečna. Keď to človek rozpráva, nijako zložito to nevyzerá. Keď sa na to však pozeráte desať-dvadsať minút zblízka - rozprávali sme sa o bežných veciach pri barovom pulte a ona medzitým takmer podvedome „šúpala mandarínky“ -, postupne nadobudnete dojem, že sa realita okolo vás vytráca. A to je strašne čudný pocit. Keď v minulosti súdili Eichmanna v Izraeli, hovorilo sa, že vhodný trest by bol zavrieť ho do vzduchotesnej miestnosti a pomaly odsávať vzduch. Neviem, aké to je, tak zomrieť, len mi to odrazu prišlo na um.

„Zdá sa, že máš talent,“ povedal som. 

„Ále, veď je to jednoduché. Na to netreba talent. Človek si nemá nahovárať, že tam sú mandarínky, stačí, keď zabudne, že tam mandarínky nie sú. To je všetko.“

Niežeby sme sa stretávali často. Väčšinou raz mesačne, maximálne dvakrát. Zavolal som jej a spýtal som sa, či by si so mnou niekam nevyšla. Navečerali sme sa, v bare sme niečo vypili. Vášnivo sme diskutovali. Ja som počúval jej príbehy, ona moje. Vlastne sme nemali takmer nijakú spoločnú tému, ale to nám vôbec neprekážalo. Boli sme niečo ako kamaráti. Všetko som, samozrejme, platil ja. Občas mi tiež zavolala, ale to bolo vtedy, keď nemala peniaze a bola hladná. Vtedy zjedla skutočne neuveriteľne veľa.

V jej spoločnosti som sa dobre odreagoval. Podarilo sa mi kompletne zabudnúť na prácu, ktorú som vlastne vôbec nechcel robiť, na malicherné neriešiteľné spory, na nepochopiteľné princípy, na ktorých si zakladajú nepochopiteľní ľudia. Mala akúsi zvláštnu schopnosť. Jej príbehy v podstate nemali nijaký zmysel. Hoci som jej prikyvoval, niekedy som ju vôbec nepočúval. Keď sa rozhovorila, cítil som sa uvoľnene a príjemne, ako keď človek pozoruje oblaky plávajúce na oblohe.

Aj ja som jej všeličo porozprával. Aj osobné tajomstvá, aj všedné postrehy, to, o čom som premýšľal a čo som cítil. Možno mi aj ona prikyvovala bez toho, aby ma naozaj počúvala. No aj keby to tak bolo, vôbec by mi to neprekážalo. Potreboval som precítiť isté psychické rozpoloženie. A nebolo to ani pochopenie, ani súcit.

Na jar pred dvoma rokmi jej zomrel otec na srdcovú príhodu, takže dostala určitú hotovosť. Aspoň mi to tak hovorila. Oznámila mi, že za tie peniaze pocestuje do severnej Afriky. Netušil som, prečo chce ísť práve tam, ale jedna moja známa v Tokiu pracovala na alžírskom veľvyslanectve, a tak som jej ju predstavil. Vďaka tomu sa neskôr rozhodla pre Alžírsko. Vyšlo to tak, že som ju odprevadil na letisko. Na pleci jej visela jediná biedna cestovná taška, do ktorej si napchala všetko oblečenie. Pri kontrole batožiny pôsobila, akoby sa do severnej Afriky vracala, a nie tam cestovala.

„Azda sa ešte vrátiš do Japonska?!“ spýtal som sa žartom.

„Samozrejme, že sa vrátim,“ uistila ma.

........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Zmizol aj ošetrovateľ slona, tí dvaja sa sem už nikdy nevrátia.

HAČIJA, MIČIHIKO - HIROŠIMSKÝ DENNÍK

HAČIJA, MIČIHIKO

HIROŠIMSKÝ DENNÍK
(Hiroshima Diary)
Zápisky japonského lekára od 6. augusta do 30. septembra 1945

Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1957
preklad Jozef Šimo
obálka Š. Belohradský
1. vydanie, 7.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra japonská,
254 s., slovenčina
hmotnosť: 324 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

PREDANÉ

*svama* in *H-2-6*

23. augusta 1945

Jasno, občas zamračené, čerstvý vietor.

Deň som začal návštevou elegantného záchodu, ktorý som včera objavil. Keď som sa vrátil do izby, pán Šiota sa na mňa uškŕňal. Videl ma cez okno a striehol, kam idem.

Pán Šiota bol naším správcom a už niekoľko dní bol zase v práci na svojom mieste. Len čo mohol chodiť, hneď v prvý deň sa objavil s dvoma vrecami; v každom bolo päťdesiat balíkov cigariet. Nikdy sa nedozviem, kde alebo ako k nim prišiel, no naše nadšenie je pochopiteľné. Nikdy predtým som nevidel toľko tabaku mimo trafiky a nikdy sa mi ani len nesnívalo, že budem mať poruke toľko cigariet. Na nejaký čas sme nechali cigarety vystavené, aby sme mohli popásť oči na tomto neočakávanom zdroji pôžitku. V celej nemocnici si fajčiari s uspokojením vydýchli. Veď dobrý, zdravý pracovník vždy viac zmôže s balíčkom cigariet. Aj výkonnosť študentov, ktorí nám pomáhali, dala sa primerane zvýšiť takýmto darčekom. Kým sme mali hojnú zásobu cigariet, mohli sme urobiť všetko. Tento prepych sa stal v Hirošime mimoriadne vzácnym pre svoju hodnotu pri výmennom obchode. Žasli sme nad šikovnosťou pána Šiotu.

„Môžem ich zadovážiť koľko len chcete,” zvolal sebaisto, „Fajčite len, ako sa vám páči! Keď sa vám minú, obstarám ďalšie.”

Fajčili sme a bafkali, koľko si nám len srdce žiadalo, a znovu sme ožili.

Dr. Sasada sa dnes cítil lepšie. Bolo už možné vidieť jeho detinskú tvár, ktorá vykukovala spoza červeno-hnedých chrást. Ešte nebol ani zďaleka vyliečený, ale bolo mu lepšie. Petechie, ktoré sa predtým tak snažil na hrudi zakrývať, tiež zmizli.

Popáleniny slečny Jamy boli ešte stále bolestivé, ale nemala príznaky petechií alebo epilácie.

Opuchliny slečny Susukidy sa zmenšovali a v tvári vyzerala lepšie.

Mojej žene klesla horúčka, ale ešte stále sa sťažovala na triašku. Nech jej bolo hocičo, nezdala sa byť chorá.

Všetci sme boli veselší. Petechie dr. Sasadu zmizli: to znamenalo, že nie v každom prípade sú petechie predzvesťou smrti. Tento objav ma potešil.

Okolo desiatej hodiny ma navštívil jeden môj známy, pán Isono, a prekvapil ma zprávou, že je novým riaditeľom Úradu spojov. Bol riaditeľom zdravotníckeho odboru na Ministerstve spojov a ja som si ho hlboko vážil pre jeho vzdelanosť a schopnosť vo funkcii administrátora nemocníc. Trápili ho chýry, že Hirošima bude na sedemdesiatpäť rokov neobývateľná, a preto som ho rýchle ubezpečil, že to tak nie je.

Ovzdušie v oddeleniach bolo v ostrom protiklade s ovzduším v našej izbe. Pacienti, ktorým vlasy nevypadávali, boli ustarostení, a ustavične sa ťahali za vlasy. Tí, čo stratili vlasy, boli presvedčení, že zomrú. Musím sa priznať, že aj sám som mal také starosti, hoci prípad dr. Sasadu ma presvedčil, že petechie môžu zmiznúť a nie sú bezpodmienečným príznakom smrti.

Zastavil ma pacient a spýtal sa ma: „Pán doktor, všakže aj vy máte redšie vlasy, nie?”

„Ja som sa s riedkymi vlasmi narodil,” odpovedal som mu, „a čas mi ich nijako nezhustil. Viete tak dobre, ako ja, že vypadávanie vlasov nijako nesúvisí s dlhým alebo krátkym životom.”