KRUIF, PAUL DE
BOJOVNÍCI SO SMRŤOU
(Men against Death)
Mladé letá, Bratislava, 1959
preklad Teofil Ušák
doslov Karel Raška, Helena Rašková, Lubomír Syrůček
obálka Jaroslav Horyna
1. vydanie, 8.260 výtlačkov
veda, medicína klasická, zdravie,
380 s., slovenčina
hmotnosť: 447 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal zošúchaný
1,00 € PREDANÉ
*cesvo* in *H-2-9*
Po úspešnej knihe „Lovci mikróbov“ dostáva sa našej mládeži do rúk ďalšie významné Kruifovo dielo „Bojovníci so smrťou“. V prvej knihe sa autorov záujem sústreďoval na vedcov hľadajúcich príčiny rozličných chorôb, v druhej knihe sa autor nezameriava len na hľadanie príčiny chorôb, ale aj na boj proti nim.
Čitateľ bude s napätím sledovať osudy hrdinov tohto populárneho diela, ktorí nedbali na nebezpečenstvo smrti a húževnato sa borili o zdravie ľudstva. Ich ťažkosti, prekážky a hrdinské úsilie opisuje Kruif tak pútavo, že sa človek úplne vžije do osudov bádateľov, trpí s nimi, bojuje a nakoniec jasá, keď ich prácu korunuje úspešný objav, ktorý tisícom ľudí uľahčí v utrpení alebo im úplne prinavráti zdravie.
Tento boj proti smrti sa neodohrával len na poli vedy, medzi knihami, mikroskopmi, v zapadnutých laboratóriách. Bádatelia neraz museli tento boj vybojovať na verejnom kolbišti, bojovali s ľudskou závisťou a nevedomosťou, s nepochopením a zaznávaním. Napríklad maďarský lekár Ignác Filip Semmelweis sa márne snažil presvedčiť vynikajúcich vedcov, že jedine čistota zachraňuje rodičky pred horúčkou šestonedieľok. So svojou jednoduchou metódou mal neodškriepiteľné a prekvapujúce úspechy, ale zaslepení nepriatelia ich nevideli, lebo ich vidieť nechceli.
Veľkou prekážkou, ktorú museli bojovníci so smrťou až pričasto prekonávať, boli nepriaznivé pomery, chudoba a bieda. Ale húževnatí a odhodlaní bojovníci všetko obetovali a všetkého sa vzdávali, len aby pomohli ľudstvu! Hľa, hrdina Banting, ktorý sa vzdal svojho zamestnania, v dusnej horúčave malej komôrky podväzoval pankreatický vývod pokusným psom, aby získal tajomnú látku,
tajomné X. Bantingova vytrvalosť napokon zvíťazila nad všetkými pochybnosťami, sklamaniami a neúspechmi. Našiel tajomné X, a ľudia trpiaci na cukrovku, ba aj tí, čo už umierali v poslednom kómatickom štádiu cukrovky, priam zázračne sa uzdravovali.
Pravda, nie vždy mali bojovníci so smrťou taký veľkolepý úspech. Koľko obetí, úsilia i životov stál boj proti záhadnej papagájčej chorobe, a predsa sa jej tajomstvo nepodarilo uspokojivo rozriešiť! Ako morová pliaga sa šírila medzi vedcami, ktorí s ňou robili pokusy, nepomáhali ani najlepšie dezinfekčné prostriedky, no hrdinskí bojovníci so smrťou sa nevzdávali, bojovali ďalej. Krásnym príkladom ľudskej i bádateľskej húževnatosti bol prednosta Zdravotného ústavu McCoy.
Ako v napínavom filme defilujú pred nami další a další hrdinovia vedy: Schaudinn, ktorého bystré oči objavili bledého démona syfilisu, Bordet, ktorý ako stredoveký čarodej vyčíta pacientovi z krvi, aká budúcnosť ho očakáva — záchrana či krutá záhuba — Wagner-Jauregg, „kráľ šialencov“, ktorý prinavracia svojim pacientom svetlo zdravého rozumu pomocou blahodarnej horúčky.
Bojovníci so smrťou nezabúdali ani na mocného činiteľa v prírode — na „starého lekára“ slnko, vracajúceho život a zdravie. Švajčiarsky lekár Rollier dosahoval slnečnou liečbou priam úžasné výsledky. Čo však robiť v krajinách, kde slnko svieti iba zriedkavo, ako je to napríklad daleko na severe? Hĺbavý ľudský duch aj tu našiel riešenie, a čitateľ s napätím sleduje prácu vedcov Finsena a Strandberga, ktorí sa pokúšajú nahradiť prírodné slnko umelým.
Kruifovu knihu odkladáme s pocitom čistej a nesmiernej radosti nad obdivuhodnými objavmi vedy, ktorá odďaľuje smrť a tisícom trpiacich ľudských bytostí vracia zdravie, dodáva im novú energiu a chuť do života.
Okrem toho tento prístrojček nevyžaroval energiu anténou, ale dvoma kovovými rovnobežnými doskami. Mohli ste pohybovať rukou sem i tam medzi doskami v poli tejto krátkovlnnej energie a necítili ste nič. Vzduch ostával chladný. Mohli ste vložiť medzi obe dosky skúmavku čistej vody a nestalo sa nič. Ale pozor! Ak ste pridali do vody určité množstvo soli a tak ju vlastne premenili na elektrický vodič, zahriala neviditelná energia tekutinu, nech bola jej teplota akákoľvek, až na bod varu. Dalo sa to predvídať s matematickou istotou.
Whitney však miesto toho, aby do nádoby s vodou pridal soľ, vložil ta žubrienku; vypínač cvakol, ozval sa pridusený hukot a o niekoľko sekúnd žubrienka v nádobe s vodou medzi dvoma doskami sa znepokojila, teplota jej stúpla a potom — beda! — zdochla! Vzduch medzi doskami nebol horúci! Čistá voda v nádobe bola ustavične studená. Žubrienke bolo však horúco, že to nevydržala. Bolo to príšerné. Whitney (ktorý sa vôbec nezaoberal biológiou, ale bol iba vedychtivý a zvedavý) si teraz zaobstaral odborníčku vo fyziológii, Helenu Hosmerovú. Dôkladne sa vyznala vo fyziológii živočíchov. Čo sa deje v rozličných zvieratách, keď im táto energia prebieha telom?
Hosmerová vložila do sklenej nádoby medzi dvoma kovovými doskami bielu myš, skrútila vypínačom a zatiaľ čo vzduch v nádobe ostával chladný, stúpala myši horúčka o stupeň za minútu, stúpala ustavične, až na ušiach nešťastného zvieratka začali naskakovať pľuzgieriky a nohy meraveli od horúčky, ktorá blčala v telel
To bolo ozaj pozoruhodné. Stačilo umiestiť dosky do steny ďaleko od seba. Pri patričnom množstve energie syčiacej z jednej dosky cez sklenú nádobu do druhej dosky a pri patričnom množstve miliónov kmitov za sekundu dala sa udržať myš taká horúca, ako si kto želal, a pritom sa jej neublížilo.
Whitney (obyčajný fyzik, ktorý nemal práva piplať sa v lekárskych záhadách) pochopil význam tohto objavu. Tu je horúčka — dokonale ovládateľná! Horúčka vzbudená nie vstrekovaním jedov, ako je napríklad tuberkulín, ani očkovaním maláriových mikróbov (po ktorom sa človek už len modlil, aby sa to všetko šťastne skončilo).
Túto horúčku možno vzbudiť hocikedy skrútením vypínača a predpísanú dávku možno kontrolovať ampérmetrom.
Whitney mal proti Wagner-Jaureggovi výhodu. Nemusel ako tento starý kacír bojovať po celý život s lekárskym predsudkom, starým vyše štyritisíc rokov, že horúčka sama osebe je zhubná. Whitney, hoci laik, počul o zázraku, ako Wagner-Jauregg maláriou vyliečil odsúdencov postihnutých progresívnou paralýzou. Bol prostý človek, nie príliš dobre oboznámený s celou tou zložitou vedou, ktorá sa už rozrastala okolo jednoduchého objavu Wagner-Jaureggovho, a prišiel k záveru, že malária vlastne má za úlohu len rozpáliť pacientov, a to je všetko.
No ani sám Wagner-Jauregg si nebol istý, že je to všetko. Tento pozorný bádateľ, vyhýbajúci sa teóriám, naozaj usudzoval, že samotná horúčka nevracia jeho pacientom zdravie. Keby bol Whitney nazrel do Gerrisonových poznámok a keby si ich bol prečítal (beda!), nebol by našiel ani len slovka o tom, že horúčka môže byť aj iná než nebezpečná — miesto toho však by sa bol dozvedel, že lekár sa má pokúsiť, nakoľko je to len možné, aby ju potlačil.
Ale Whitney sa netrápil lekárskymi dogmami ani vedeckými zmätkami nad touto otázkou; z Wagner-Jaureggovej liečby maláriou nadobudol presvedčenie, že horúčka je jednou zo zbraní, ktorými príroda bojuje proti smrti.
A teraz už všetko šlo rýchlo, ako to obyčajne býva v laboratóriách, ktoré profesori s obľubou a s určitým nádychom akademického opovrhnutia volajú „obchodné laboratóriá“. Na lekársku fakultu v Albany prišiel teraz Charles M. Carpenter — ten istý mladý doktor (kráv, koní a filozofie), ktorý pomáhal Alici Evansovej v boji s vlnivou horúčkou. Do jeho laboratória putovali húfy zajacov: belgické králiky, novozélandské červenáče, flámske obry a albíny. Z neďalekého laboratória General Electric v Schenectady priviezli rádiový vysielač, vysokofrekvenčný oscilátor, skrátka celý prístroj, čo tak čarodejne vystupňoval elektrickú horúčku na akýkoľvek stupeň.
..................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Aby som starnul čo najpomalšie a veľmi dlho si udržal mladosť, čo môžen robiť lepšie, než žiť čo najviac na vetre, daždi a slnku?
