SVĚTLÁ, KAROLINA - ROZCESTÍ

SVĚTLÁ, KAROLINA

ROZCESTÍ
Novelly I.

L. Mazáč, Praha, 1932
ilustrácie Jan Goth
5. vydanie

beletria, novela, literatúra česká,
408 s., čeština
hmotnosť: 480 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobová preväzba,, chýba posledných 22 strán

0,10 € PREDANÉ

*cesvo*

MALÝ KATECHIZMUS DOKTORA MARTINA LUTHERA

MALÝ KATECHIZMUS DOKTORA MARTINA LUTHERA
Slovenské vydanie Spolku Tranoscius

Spolok Tranoscius, Liptovský sv. Mikuláš, 1947

náboženská literatúra,
34 s., slovenčina
hmotnosť: 25 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

1,70 € DAROVANÉ

*svama* in *H-2-8*

JAROŠ, PETER - NEMÉ UCHO, HLUCHÉ OKO

JAROŠ, PETER

NEMÉ UCHO, HLUCHÉ OKO

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Retro (45)
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-052-86

beletria, román
416 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,50 €

*zukol3*bels*

Pri zrode charakteru je u Jaroša prítomná predovšetkým sympatia. Uňho je človek viac ako jeho svetonázor, vrastá do reality rozličnými koreňmi. Autor má svojich ľudí rád, a preto im napríklad dáva zomierať bizarnými spôsobmi, ktoré čitateľa skôr rozveselia ako zarmútia.

Vitalita bytia tu zalieva všetko, ideovú stránku skutočnosti aj smrť. A z tejto vitality rodí sa Jarošov optimizmus, v mnohom ohľade aj historický optimizmus ...

Silne sa presadzujúca zmyslovosť podmienila charakter jednotlivých obrazov v románe, nabitých primárnymi životnými prejavmi. Druhá zložka, ktorá sa zúčastňuje na tvorbe Jarošovho románového sveta, je autorova fantazijná obraznosť. Je to však dôraznosť či obrazotvornosť napájajúca sa z autorovho senzuálneho vzťahu ku skutočnosti ... Špecifická črta Jarošovej fantázie spočíva v tom, že má spravidla humorné podložie, že nás autor stavia nielen pred neuveriteľné, ale zároveň aj pred smiešne veci. Tieto smiešne veci sa však často vyskytujú vo veľmi vážnom kontexte. Jaroš poráža všetky majestáty (aj majestát smrti) práve humorom, ktorý má však občas aj dimenziu hororu. Okrem toho nemá zmysel pre nijaké „sanctissimá", rád strháva aureoly a zosmiešňuje „autority". To všetko sa mu zdá už málo ľudské a jemu je blízke jedine to, čo „smrdí" človečinou.

Kapitola XXVII

V noci sa nečakane oteplilo a spustil sa tichý, teplý Voda miestami zmyla sneh, koryto rieky sa naplnilo, ale záplava nehrozila. Obecný vartáš Petrec obchádzal rieku už od polnoci, ale poplach nevyhlásil. Dva razy však zasiahol pri laviciach ponad rieku, o ktoré sa zachytili väčšie brvná. Podarilo sa mu ich uvoľniť a prúdy vody lavice nestrhli. Trikrát sa bol, celý zmočený, doma prezliecť. Šaty na prípecku schli pomaly, preto si musel nad ránom, keď už dážď ustal, obliecť sviatočný oblek. V ňom prišiel za richtárom Žufankom s nemilou správou, že Szokolikov dom sa prepadol.

- Ba kieho! - zadivil sa richtár a hneď sa pobral na miesto činu.

Okolo domu Pála Szokolika, ktorý bol majiteľ len nedávno opustil, postávala hrča ľudí. Dom akoby sa bol naozaj prepadol po kolená do zeme. Okná boli na úrovni ulice a dvere od polovice v zemi. Obecný sluha Krochák márne odháňal deti, ktoré vybíjali skalami posledné tabličky skla z okien. Richtár obišiel dom zo všetkých strán, opáčil rukami murivo, prikľakol k poklesnutým základom a rozkázal Petrecovi a Krochákovi zabiť okná a dvere doskami. Hneď potom sa s dvoma členmi obecnej rady, Melchiorom Vicienom a Samom Pichandom, odobral do Gerschovej krčmy. Prisadli si ku kováčovi Ondrovi Mitronovi.

- Dobre mu tak! - povedal kováč a všetci traja vedeli, že hovorí o Szokolikovom dome. - Postavil si ho za moje podkovy. Odpoly zdarma som mu ich ukoval pár tisíc. Na Maďaroch ich predával trikrát drahšie. To je trest aj za to, že nás dal zavrieť... Szokolikov dom sa prepadol od hanby za svojho majiteľa!

- Voda ho podmyla, - ozval sa Melchior Vicien a mudroval ďalej. - Keby nebolo prestalo pršať, možno by sa bol prepadol do zeme celý, a teraz by sme sa dovnútra pozerali iba komínom...

Medzi rečou si vypili.

- Szokolik urobil chybu! - prevravel odborne murársky majster a richtár Žufanko. - Šetril na základoch, a tak postavil na Maďaroch. Okružliaky sa po čase prepadávajú, vrasta-jú do zeme a za nimi klesá aj dom. Pamätáte sa, raz pri Debrecíne sme narazili na dedinku, z ktorej trčali zo zeme iba strechy... Akože sa tá dedinka volala? Tí chudáci si museli postaviť dedinu vedľa, ale aj tá sa im za päť rokov prepadla. Len potom prišli na chybu, keď mali už tri dediny... Aj Szokolikov dom bude vrastať do zeme, kým sa povala nedotkne podlahy.

- Nedal si poradiť, keď staval, - zamiešal sa do reči kováč Mitron, - ten dom sa naskutku prepadol od hanby. Keby som ho však teraz kúpil a bol jeho majiteľom iba ja, uvideli by ste, ako by o týždeň domček krepčal opäť na povrchu zeme. Perpazuch by sme sa prešli po ulici, odzemok by sme si zatancovali... Sám by vystúpil zo zeme, lebo za mňa by sa nemal prečo hanbiť...

- Chlapi, poďte sem! - ozval sa krčmár Gersch od okna.

- Čo sa deje? - spýtal sa richtár.

- Rúti sa sem voľáke čudo! - povedal Gersch a otvoril okno. Vonku už opäť potichu, ale husto snežilo a do krčmy vletelo pár snehových vločiek. Richtár Žufanko podišiel k oknu s Melchiorom Vicienom a Samom Pichandom. Chlapi pri okne videli najprv vonku poskakovať v hustých snehových vločkách nejakú čiernu guľu, ale už o chvíľu Melchior Vicien zvolal:

- Veď je to náš Juro!

-Naozaj je to tvoj syn, - potvrdil Pichanda.

Syn Melchiora Viciena, dvadsaťšesťročný Juraj Vicien, ktorému na fronte odtrhlo pravú nohu pod kolenom, skákal obratne na zdravej ľavej nohe. Kýpeť pravej nohy pri skokoch krčil a vystieral v kolene, ale ani raz sa ním zeme nedotkol. Doskackal ku krčme, vrútil sa dovnútra, skoro sa šmykol na mokrej podlahe, ale udržal rovnováhu a zadychčaný si prisadol k Mitronovi. Krčmár Gersch až teraz zatvoril okno.

- Čo to stváraš?! - oboril sa na syna Melchior Vicien.

- Páli ma noha, - skrivil tvár Juraj Vicien, - veľmi ma páli! Nemohol som doma vydržať...

Prudkým pohybom obidvoch rúk vyhrnul nohavicu na pravej nohe a odhalil zjazvený, ale zahojený kýpeť. Bez dovolenia zobral zo stola poloprázdnu fľašku pálenky, odlial z nej do dlane a začal kýpeť masírovať. Po chvíľke si

DU MAURIER, DAPHNE - FRANCÚZOVA ZÁTOKA / HLADNÝ VRCH

DU MAURIER, DAPHNE

FRANCÚZOVA ZÁTOKA / HLADNÝ VRCH
(Frenchman´s Creek / Hungry Hill)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia SPKK (239)
preklad Eva Bottová
obálka Milan Spál
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
13-72-015-69

beletria, román, literatúra anglická
712 s., slovenčina
hmotnosť: 780 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*zukol3*belx-eng*

DAPHNE DU MAURIER patrí k najznámejším a najpopulárnejším anglosaským spisovateľkám, najmä vďaka svetovému úspechu románu Rebeka (1938). Pochádza z rodiny s umeleckými tradíciami — jej otec bol slávnym hercom a režisérom a starý otec obľúbeným karikaturistom a spisovateľom. Po výchove doma a v Paríži začala autorka r. 1928 písať články a poviedky a r. 1931 vydala prvý román Milujúci duch. Nasledovali ďalšie romány, otcov životopis a Rebeka, ktorá sa dočkala tridsiatich deviatich anglických vydaní, preložili ju do vyše dvadsiatich jazykov a slávny Alfred Hitchcock nakrútil podľa nej film s Laurencom Olivierom v hlavnej úlohe. Z jej neskoršej tvorby vynikajú dva romány, ktoré teraz predkladáme našim čitateľom; Francúzova zátoka vyšla r. 1941 a Hladný vrch r. 1943.

Brodrickovci večeriavali o piatej, a keď sa John Brodrick umyl a vymenil si cestovné šaty, večera bola už na stole, pri ktorom ho čakala celá rodina, aby ho privítala po týždennom pobyte v Slane a Mundy. Brodrickova žena Sarah zomrela pred niekoľkými rokmi a najstaršia dcéra Barbara sedela teraz na matkinom mieste v čele stola. Pristúpila k nemu, pobozkala ho a jej príklad nasledovali aj jej sestry Eliza a Jane. Henry, najstarší syn, ktorý bol už otca privítal pri jeho príchode, stál pri kredenci a ostril nôž, aby ho mal otec pripravený, keď sa pustí do krájania pečenej bravčoviny. Thomas, ktorý obsluhoval pri stole, čakal úslužne vedľa Henryho. Prv než John Brodrick začal krájať porcie, pomodlil sa a po tejto formalite odrezával kusy mäsa a kládol ich na taniere, ktoré mu Thomas podával.

„Otec, je to pravda, že sa chystalo akési hrozné sprisahanie na zavraždenie ministra počas jeho cesty po krajine?“ opýtala sa Barbara.

„Bohužiaľ, je to pravda,“ odpovedal otec, „ale našťastie ho zavčasu odhalili a nič sa nestalo. Celý prípad musela podnietiť spodina a nech je zodpovedný ktokoľvek, poženú ho pred súd. Nemusím vám ani vravieť, že v Slane nehovorili temer o ničom inom. Bude to mať určitý vplyv na voľby.“

„Za grófstvo bude do parlamentu zase kandidovať pán Hare?“ opýtal sa Henry.

„Tak som počul. To mi pripomenulo, Henry, že by si mal niečo urobiť. Oznám všetkým mojim osadníkom, aby sa pripravili hlasovať tak, ako si želám, a ak niektorý z nich v ten deň nepríde a nebude mať patričné ospravedlnenie, že bol chorý, stratí strechu nad hlavou.“

„Ručím za to, že podaktorí dostanú vtedy horúčku a pri posteli budú mať kňaza,“ zasmial sa Henry.

„Ak má ctihodný otec čo len trocha rozumu, stratí sa a vyhne sa nepríjemnostiam,“ poznamenal John Brodrick a sadol si na svoje miesto za vrchstolom.

Prázdne kreslo vedľa neho spôsobilo, že sa zamračil.

„John sa zase oneskoril. Nevedel, že sa vrátim?“

„Odišiel na ostrov,“ povedala rýchlo Barbara. „Chcel si na niektorý deň dohovoriť poľovačku s ktorýmsi dôstojníkom z garnizóny. Možno mal na spiatočnej ceste dajaké ťažkosti s člnom.“

„Neznášam nepresnosť u nikoho a vonkoncom nie u devätnásťročného chlapca,“ povedal otec. „Clonmere nie je zámok Andriff a ja nemám ľahkomyseľnú, bezstarostnú letoru Simona Flowera. Všetci si to zapamätajte. Henry, láskavo nauč brata lepším móresom. Nazdal som sa, že ste sa v Etone a Oxforde podučili aspoň slušnosti.“

„Prepáčte, pane,“ povedal Henry, pričom si vymenil pohľad so sestrou.

„John nemal nikdy ani potuchy o čase,“ ponosovala sa druhá Brodrickova dcéra Eliza, nazdávajúc sa, že si získa otcovu priazeň, keď bude na jeho strane. „Dnes ráno, keď sme raňajkovali, ešte tvrdo spal — Thomas ho musel dvakrát volať.“

Práve vtedy vošiel chudák John a zistil, že všetci okrem Elizy a otca na neho upierajú súcitný pohľad, preto sa rýchlo ospravedlnil, tuho sa začervenal, sadol si na svoje miesto a dovŕšil svoje nešťastie tým, že šťavou pokvapkal obrus.

„Cudné, ako dlhší pobyt v tomto kraji urobí z človeka neokrôchanca, čo rozlieva ešte aj jedlo,“ poznamenal otec sucho. „Tvoji kamaráti z Brasenoseského

STANĚK, VÁCLAV JAN - VEĽKÝ OBRAZOVÝ ATLAS ZVIERAT

STANĚK, VÁCLAV JAN

VEĽKÝ OBRAZOVÝ ATLAS ZVIERAT
(Velký obrazový atlas zvířat)

Mladé letá, Bratislava, 1983
preklad Juraj Blicha
prebal Svetozár Mydlo
5. vydanie, 25.000 výtlačkov
66-226-83

publikácie obrázkové, zoológia,
592 s., + register, slovenčina
hmotnosť: 1218 g

tvrdá väzba s prebalom

3,50 € stav: veľmi dobrý *zukol3* PREDANÉ

„Človek je veľmi úzko spätý s ostatnými živými tvormi. Niektoré sprevádzajú človeka životom ako priatelia a milí spoločníci, mnohé mu pomáhajú pri práci, sú jednou z najdôležitejších zložiek ľudskej potravy i významným zdrojom rozličných surovín. No sú aj také zvieratá, ktoré človeku škodia, ba sú preňho veľmi nebezpečné. To všetko núti ľudí, aby sa živočíchmi zaoberali, aby užitočné zvieratá chovali a ostatným zabránili škodiť. Ale človek rád pozoruje aj zvieratá, ktoré mu zdanlivo nie sú ani na osoh, ani na škodu, a v tom záujme badáme podvedomý pocit jeho príslušnosti k celej živočíšnej ríši, pocit príbuznosti so všetkým živým."

Takto sa prihovára čitateľom dr. V. J. Staněk, autor obľúbeného atlasu, ktorý vychádza už po piaty raz. A milióny výtlačkov majú v rukách čitatelia v mnohých krajinách celého sveta, lebo atlas bol preložený do 16 jazykov a vyšiel v Európe, v Amerike, v Ázii a v Afrike. Zaiste preto, že podáva stručné, všeobecné a jasné informácie o zaujímavom svete živočíchov a že ťažiskom knihy je obrázkový materiál — vyše 1000 čiernobielych fotografii a farebných príloh. A dobrou pomôckou je trojjazyčný register — latinský a slovensko-český.

KOLÁŘ, JAN - DO DUŠE I DO TĚLA

KOLÁŘ, JAN

DO DUŠE I DO TĚLA
Rozhovor s Milanem Markovičem

Akropolis, Praha, 1993
obálka Dušan Dostál
1. vydanie
ISBN 80-85770-02-4

životopisy, humor
112 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 81 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,40 €

*zukol2*

FILOVÁ, BOŽENA - SLOVENSKO 3. (II.) - ĽUD

FILOVÁ, BOŽENA

SLOVENSKO 3. (II.) - ĽUD

Obzor, Bratislava, 1975
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
obálka Róbert Brož
65-002-75

encyklopédie, príroda, história, folklór,
488 s., čb a far. fot.
hmotnosť: 1584 g

tvrdá väzba s prebalom

7,90 € stav: dobrý, pečiatky v knihe *trsos**his*
8,90 € stav: dobrý *juriv*

Akademik Jiří Horák vo svojom posudku označil Slovenskú ľudovú kultúru za dielo základného európskeho významu, za prvý súhrnný obraz života slovenského ľudu, presvedčujúci, čo naši predkovia prevzali zo spoločného indoeurópskeho dedičstva a ako ho pretvárali samostatne alebo v spolupráci so susednými národmi.

V tejto publikácii sledujeme hmotnú kultúru od primitívneho štádia cez vývoj poľného hospodárstva, domáckej výroby a remesiel až po staviteľstvo, stravu, odev, spoločenský a rodinný život. Prvá kapitola sa zaoberá zberným a koristným hospodárstvom, druhá spôsobmi obrábania pôdy, pestovaním plodín a okopanín, vinohradníctvom, ovocinárstvom, chovom dobytka, lúčnym hospodárstvom a pastierstvom, tretia — o domáckej a remeselnej výrobe — hrnčiarstvom, džbankárstvom, sklárstvom, košikárstvom, tkáčstvom, čipkárstvom, výšivkárstvom, farbiarstvom, spracúvaním kožušín, textilných vláken, výrobou z kovov a dreva, pričom sa pri jednotlivých remeslách uvádza vždy technologický postup. Široký záber si vyžadovala problematika ľudového staviteľstva a bývania. V prehľade o stravovaní vychádza autor z historických a geografických podmienok, ktoré ovplyvnili stravu nášho ľudu a jej úpravu. Odev širokých vrstiev autorka skúma síce predovšetkým v ľudovom prostredí, v jeho typickosti, ale všíma si aj jeho vzťah k odevu iných spoločenských vrstiev. Pokiaľ ide o spoločenský a rodinný život, autorka sa neuspokojuje iba s historickým vývinom rodinnej inštitúcie, typizuje monogamnú rodinu roľnícku, kovoroľnícku, robotnícku a objavuje nové črty dnešnej vidieckej rodiny.

V oblasti duchovnej kultúry autori spracúvajú zvyky a obrady, poverové predstavy o prírode a nadprirodzených bytostiach; liečenie, ľudovú slovesnosť, tance, piesne a výtvarné prejavy. Materiál o ľudovej slovesnosti roztriedil autor podľa príslušných folklórnych žánrov. Zdôraznil tie, ktoré si zachovávajú v ľudovej tvorbe centrálne postavenie: rozprávku a pieseň. Kapitola o piesni a hudbe obsahuje charakteristické znaky ľudového hudobného prejavu, štrukturálnu analýzu piesní, ako aj opis hudobných nástrojov, ktoré sa dosiaľ vyrábali a používali na Slovensku. V rámci tanečno-zemepisného obrazu Slovenska dozvedáme sa nielen o základných skupinách slovenských tancov a ich motivickom bohatstve, ale aj o vplyvoch inonárodných kultúr na náš tanec. V poslednej kapitole autorka sleduje vývin záujmu o ľudové umenie, hľadá jeho vzťahy k profesionálnemu umeniu, najmä úžitkovému, i vzťahy ku konzumentovi.

CORMAN, AVERY - KRAMEROVÁ VERSUS KRAMER

CORMAN, AVERY

KRAMEROVÁ VERSUS KRAMER
(Kramer versus Kramer)

Tatran, Bratislava, 1981
preklad Taťjana Ruppeldtová
prebal Igor Imro, Miroslav Cipár
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (84)
1. vydanie, 35.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra americká
184 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: veľmi dobrý, zažltnutý chrbát prebalu

0,50 € *BIB08*belx-usa*
0,50 € *home*belx-usa*

Román Averyho Cormana čerpá námet zo súčasnosti, a hoci sa zaoberá životom mladých Američanov, dotýka sa všeobecne ľudských problémov a je mimoriadne aktuálny i pre nášho čitateľa. Príbeh, ktorý sa na stránkach knihy odvíja, je nepatetickou oslavou otcovstva, presvedčivým rozprávaním o každodenných radostiach a starostiach otca, ktorý sám vychováva syna, venuje mu všetok svoj voľný čas, a práve keď si najnástojčivejšie uvedomuje, že dieťa sa mu stalo zmyslom života a nevedel by bez neho žiť, ohlási sa jeho žena, ktorá ho pred niekoľkými rokmi opustila, a chce mu syna vziať ...

Autorovi sa v románe podarilo majstrovsky vykresliť vzťah otca k dieťaťu, ku ktorému si jeho vlastná matka nevedela nájsť cestu, lebo vo svojom egocentrizme ho pokladala za hlavnú prekážku rozvoja vlastnej osobnosti.

Román Kramerová versus Kramer, ktorý bol preložený už do niekoľkých svetových jazykov, sa dozaista stretne s úspechom aj u našich čitateľov.

SAPFO - Z PÍSNÍ LÁSKY

SAPFÓ

Z PÍSNÍ LÁSKY

Fr. Borový, Praha, 1945
preklad Ferdinand Stiebitz
obálka F. Muzika
edícia Pantheon (10)
definitívne vydanie
úvod o Sapfo - Ferdinand Stiebitz
Poznámky
Zoznam preložených zlomkov
Zoznam vyobrazení

literatúra staroveká, poézia, podpis prekladateľa
152 s., 4 reprodukcie antických kresieb, čeština
hmotnosť: 224 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, na druhom patitule podpis s datovaním od prekladateľa, dobový výstrižok z novín

NEPREDAJNÉ

*H-6-2*

„Když trácké ženy usmrtily Orfea a roztrhaly jeho tělo, hlava a lyra, vhozené do řeky Hebru, odpluly do moře; a mořské vlny zanesly ta ústa, z nichž tryskal za živa tak čarovný zpěv, i s kouzelným nástrojem k ostrovu Lesbu. Tam byla hlava i lyra uložena do hrobu. A od té doby zpívali slavíci lesbičtí nejkrásněji."

Před půl třetím tisíciletím žila na ostrově Lesbu básnířka Sapfo, jež ráda zpívala o lesbických slavících, básnířka, v jejíchž melodických verších jako by zněla ozvěna hudby Orfeova kouzelného nástroje i jeho čarovného, podsvětní mocnosti přemáhajícího zpěvu. Není toho mnoho, co se nám dochovalo po staletích a tisíciletích z jejího slovesného odkazu, ale i to chudé torso, sestávající z úryvků a zlomků básní i písní, svědčí o osobnosti nad jiné silné, o pěvkyni bohy vskutku požehnané. Každá ta sloka, verš nebo pouhý Jeho útržek jsou toho dokladem nad jiné průkazným a v slovesném odkaze celé antiky bychom sotva nalezli něco tak lyricky bezprostředně silného, citově vroucího i básnicky nevšedního. I z nepatrných útržků jednotlivých básni nebo veršů můžeme vnímat jedinečnost osobnosti, jež před dávnými věky naučila mluvit milující duši a jež veršem vyjádřila tajemnou řeč srdce, do něhož vstoupila láska. Znamenitý znalec a povolaný tlumočník antických básníků, prof. Dr. Ferdinand Stiebitz, sebral a utřídil všechny ty básně, písně a zlomky, připínající se k Sapfinu jménu, v celek, který pod názvem Z písní lásky vychází jako další svazek druhé řady Pantheonu. Uveden jeho pronikavou a zasvěcenou studií o Sapfě, její době a díle, podává nám v mistrovském přetlumočení a výrazném přebásnění všechno, co je charakteristické a pro poznání osobnosti i poesie velké starověké básnířky důležité.

Řecká básnířka S a p f o, jež působila kolem r. 600 př. Kr. na ostrově Lesbu, desátá Musa podle jednoho epigramu přičítaného Platonovi, náleží mezi nemnohé evropské básnířky světového formátu. Ani pomluva, která se připojila k jejímu jménu, ani věky, které byly nespravedlivé k jejímu básnickému odkazu a zachovaly z něho jen ubohé trosky, nemohly zahladit její slávu pěvkyně bohy požehnané a její dílo, v slovesném odkazu antiky Jedinečné. Tak mnoho nám chybí k tomu, abychom jí plně porozuměli. Neznáme podrobněji dějiny její doby v její maloasijské vlasti, které jsou pozadím jejího působení. Málo toho víme z jejího života, který jistě byl aspoň nějaký čas velmi pohnutý. O nápěvech a hudebním doprovodu jejích písní nemáme ani zdáni. A z jejich písní se kromě jediné úplné zachovaly pouhé zlomky a zlomečky. Ale každé její slovo, které nám zachránila náhoda, je svědectvím její velké básnické osobnosti. Byla to žena, jež první naučila mluvit milující duši. Zlomky z jejích básní ukazují velkou znalkyni lidského srdce a velkou umělkyni slova. Při vší prostotě jejího výrazu a při omezenosti jejích představ, jež se pohybují v kruhu líbezné ženské společnosti sloužící Musám, Afroditě a Heře, jsou její písně výtvory, které budou i ve svých troskách stále budit podiv jako trosky řeckých chrámů. Tato knížka, nesoucí název Z písní lásky, přináší úvodem obraz Sapfiny lidské a umělecké osobnosti, překlad všech jejích zlomků jen poněkud významných a překladatelovy básnické evokace podnícené Sapfinými zlomky.

(výstrižok z (?) Lidové listy, 1.4.1945)

Kniha antické poesie

Ve velkolepé křivce vždy znovu a znovu se vracejí básníci všech věků k podivuhodné básnířce řeckého starověku, k Sapfě, této desáté Muse, jak (tito skvělou obyvatelku Lesbu nazval sám Platon. Zlomky její poesie so objevují v překladech u všech národů a reminiscence na klasickou poesii, jak ji vytvořil heroický pathos homérske tradice, jsou takřka vždy v obdivné závislosti na lyrice Sapfině. K nám nejnověji uvádí celý básnický půvab Saphin dr. Ferdinand Stiebitz, tlumočník řccko-římské básnické klasiky nad jiné povolaný, v knize nazvané klasicky jednoduše a vznosně »Z p í sn i   l á s k y«. V široce založené úvodní studii Stiebitz vykresluje jemným kritickým perem jak lidský, tak umělecký portrét básnířky, rýsuje současně i rozdílnost této umělkyně od jejích básnických současníků, spočívající v subtilní umělecké graciése, osobní aristokratičnosti a intimní lyričnosti její poesie. Delikátně se dotýká i známého erotického problému, jenž podle některých literárních historiků vrhal na tuto lesbickou pěvkyni stín amorality a mimořádnosti. Dílo Sapfino, jistě velmi rozsáhlé, jak lze souditi podle některých jiných historických dokumentu, se zachovalo jen v troskách, jejichž vznešená krása dává tušiti, jak podivuhodným asi bylo Saphino dílo ve svém celku. Stiebitz s hlubokou básnickou niterností převádí jak delší básnické zlomky Sapfiny, tak i jednotlivé verše, které jako vypadlé nádherné zlomky monumentální básnické fresky se nám zachovaly a které přesto jako by nás "přenášely do tichých zahrad, na jejichž měkkých trávnicích tančí vláčnými pohyby dívky v splývavých řízách a s květy ve vlasech, v jejichž zákoutích si důvěrná srdce šeptají o dívčích tužbách, zatím co panenské hlasy kdesi ztlumeně zpívají písně o kráse, mládí a lásce". Takřka výhradním motivem Sapfiných básnických zlomků je, jak známo, láska, eros, ale Sapfo neobkličuje svými zpěvy lásku erotickou jen jako takovou, nýbrž vidí ji v nádherné stavbě starořeckých náboženských a heroických mythů, legend a pověstí, její poesie není vášnivým vzýváním k lásce, nýbrž snovou meditací, jemným předením kouzelné oslavy všeho krásného. Tak se knihou Stiebitzovou rozšiřuje nejen řada našich zdařilých převodů z řecko-latinské poesie, nýbrž dostává se do rukou těch, kdož milují poesii a v ní nalézají tiché spočinutí, knihy plné básnické krásy a slávy. Knihu vydalo nakladatelství Fr. Borový v Praze. Grafická stránka byla svěřena F. Muzikovi. MK

IV

Já marně čekala do pozdní půlnoční chvíle. 

Když vycházel měsíc a prsty bělostnými 

mé pohladil rty, jež polibky tušenými

 se chvěly, a pohladil ňadra a lokty mé bílé 

a bledého stříbra mi nasypal do lící, 

já v úzkosti čekala tebe. Noc plynula svatá, 

a skryl se vyhaslý měsíc, i Plejády zhasly, 

a půlnoc přišla a kráčela zšeřelou ložnicí, 

v níž sama jsem ležela,

úzkostným tušením jata: 

žár ztavil mé údy,

jež mrazivou touhou se třásly

 — a já byla sama!

Sama, ó Afrodito, dnes ležeti bude Sapfo,

když zapadl měsíc a Plejady pohasly 

a výkřiky v neznámých záchvěvech

sténá zem!

A pouze Spánek, jenž k lůžku

snad přiletí, užaslý, 

té noci bude mým jediným milencem ...

JOHN, JAROMÍR - VOJÁČEK HUBÁČEK

JOHN, JAROMÍR

VOJÁČEK HUBÁČEK
a jeho pouť do mohamedánského nebe
Podivuhodné příhody
českého vojáka ve světové válce

Melantrich, Praha, 1939
ilustrácie Antonín Strnadel

beletria, knihy pre deti, dedikácia autora
104 s., čeština
hmotnosť: 527 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal po krajoch ohnutý, kniha vo výbornom stave, venovanie autora s podpisom z roku 1939

NEPREDAJNÉ

*H-6-2*

Podivuhodné příběhy českého vojáčka ve světové válce, poslaného kouzelníkem Bišámem do horoucích pekel.

Jaromír John vylíčil v „Rajském ostrovu“, jak rostla naše mládež v době budování Národního divadla. Postavou vojáčka Hubáčka vytvořil českého člověka, který se octne v ráji, ale umírá věčnou touhou po vzdálené, byť i malilinké vlasti. Za světové války dostal se vojín Hubáček do Makedonie, překročil práh tajemného tureckého domu a kouzelník Bišám poslal ho do horoucích pekel. Vojáček Hubáček se nedá. Bojuje se všemi zlými duchy pekel, přemůže je a otevírá se mu mohamedánský ráj. Vojáček Hubáček se dívá z ráje na zemi. Co je ta země? Jen prášek ve vesmíru. Co je na té zemi Evropa? Jen malé políčko v rámci oceánů! Co jsou v té Evropě Čechy? Ještě menší políčko, jen tak tak, že je Hubáček pozná. Ale pátrá dál: kde je jeho vesnice, kde je jeho chaloupka, kde je domov? Tam se konečně vrací Hubáček a tam prožije své štěstí s milovanou Márinkou. — Dílko Johnovo je čarovné vypravování o touze po domovu, kouzelná báj o lásce k vlasti, pohádka o českém srdci, které se nikde ve světě neztratí. Je to kouzelná knížka pro mladé i pro dospělé, dílko radostné, prozářené něžným a hlubokým citem.

S barevnými obrázky Antonína Strnadela.

PARMA, O. - ZPĚV KRVE

PARMA, JIŘI OTA

ZPĚV KRVE

Hronské noviny, Banská Bystrica, 1924
200 číslovaných, autorom podpísaných výtlačkov
číslo tohoto výtlačku: 34
ručný papier
ručná väzba
výzdoba Michal Pyskatý
1. vydanie tejto knihy vyšlo r. 1915,
ale celé bolo rakúskou cenzúrou zabavené

poézia, bibliofília, číslovaný výtlačok
20 s., čeština
hmotnosť: 66 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, ex libris

NEPREDAJNÉ

*kvaja* *H-6-2*