BRONNEN, ARNOLTEZOP
Sedem záznamov z Helady
(Aisopos - Sieben Berichte aus Hellas)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK)(120)
preklad a doslov Ervín Mikula
prebásnil I. Kupec, M. Kraus, E. Mikula, M. Stanislav
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 45.000 výtlačkov
beletria, román
400 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,40 €
*cesvo*
Autor preštudoval všetku dostupnú literatúru o starovekom bájkarovi Ezopovi a vytvoril románovú fresku sformovanú zo siedmich fiktívnych záznamov, ktoré tvoria zápisky obchodníka s otrokmi, výpoveď kurtizány, rozprávanie otroka, glosy člena kňazského kolégia v Delfách a ďalšie.
Velký či malý, povedal som, to je jedno, každý človek pchá svoj nos všade. Je to už v ľudskej prirodzenosti.
Ezop odporoval. „Sú všadenosi, a sú aj prostí ľudia.“
Dobre, povedal som. Aj tak vieš vždy všetko lepšie. Tentoraz ešte môžeš vyhnúť trestu. Priveď mi raz takého prostého človeka, ktorý nepchá nos nikam. Môže tu pojesť jazyky alebo dáku inú maličkosť. No musí to byť ozajstný prostý človek. Ak bude všetečný raz, budem mlčať. Ani pri druhom raze nepoviem ani slova. Lenže ak po tretí raz voppchá nos do dačoho, čo sa ho netýka, dostaneš bitku!
Ezop pobral sa hľadať prostého človeka. Šiel na agoru. Tam bol hrozitánsky zhon. Ľudia kričali, bili sa a pluli na seba; bokom od huriavku sedel na kameni človek a čítal z papyrusového svitku. To, ľa, je môj človek, pomyslel si Ezop, ten sa nestará o nič, ten mi pomôže vyhnúť sa bitke. Podišiel k nemu a pozval ho na hostinu ku mne. A vrátil sa.
Spýtal som sa: Našiel si prostého človeka? Ezop prikývol: „Čaká vonku pred bránou.“ Jedlo bolo hotové, nuž kázal som ho vpustiť a ponúkol som ho miestom medzi svojimi priateľmi. Najprv sa mal vypiť pohár medoviny. Zdráhal sa: „Oj nie, pán môj. Najprv sa napi ty, potom nech sa napijú tvoji priatelia, a napokon sa napijem ja.“ Významne som kývol na Ezopa: bol to prvý priestupok proti prostote.
Chlap mal dobrý apetit. Najprv skonzumoval jazyky — pričom som ho nijako nechcel mýliť — potom som dal doniesť rybacinu. Pustil sa do nej zasa s veľkou chuťou; ibaže sám mám veľmi rád ryby. Vzal som teda spred neho misu a zrúkol som: To jedlo sa nedá jesť! Niet v ňom korenia ani oleja, a kde je omáčka?! Nasoliť kuchárovi! Hosť sa horlivo načiahol za misou a ubezpečoval ma: „Nieže tak, pán môj, kuchár je dobrý, jedlo je vynikajúce!“ Kývol som Ezopovi: bol to druhý priestupok proti prostote.
Do tretice bol skvostný sezamový koláč. Ochutnal som ho najprv a potom som zmraštil ústa: Sem s pekárom! V koláči niet medu ani hrozienok! — a postavil som podnos s koláčom nabok. Hosť upieral túžobné zraky na voňavý koláč a vyčítavo povedal: „Pán môj, aj koláč je dobrý a nič mu nechýba. Nekonáš správne, ak karháš svojich otrokov.“ Udrel som päsťou o stôl a povedal som: To je po tretí raz, Ezop, čo sa tvoj prostý človek stará o veci, do ktorých ho nič. — „Prehral som,“ povedal Ezop vinovato. „Idem do kuchyne dať sa zbičovať.“ Hosť, ktorý ničomu nerozumel, vzal nohy na plecia. No zasa mi prišlo môjho otroka ľúto. Povedal som: Ezop, dávam ti ešte poslednú príležitosť. Keď mi teraz neprivedieš prostého človeka, dám ťa poviazať a dolámem ti všetky kosti v tele!
Čakali sme v žartoch a hádaní. Moji priatelia si želali, aby nenašiel nikoho a aby sa mu konečne ušlo bitky; no ja som si želal, aby sa bitke vyhol. Medzitým zašiel Ezop až za mesto, lebo sa domnieval, že tam skôr nájde prostého človeka. Tu mu prišiel do cesty sedliačik, ktorý viedol somára, ťažko naloženého drevom, a takto sa mu prihováral: „Poponáhľajže sa, ujko, nech dôjdeme rýchlejšie do mesta. Dostaneme tam za drevo dvanásť obolov. Dva z nich sú tvoje, na seno a jačmeň; ďalšie dva sú pre mňa, aby som si zajedol a vypil; osem si odložíme, aby sme mali dačo, keď prídu búrky a mrazy.“
Len čo to Ezop začul, podišiel k sedliačkovi: ,,Bud šťastný, otec.“ — „Budže šťastný aj ty,“ odvetil sedliak. ,,Za čo je to drevo?“ vyzvedal sa Ezop. „Za dvanásť obolov,“ odpovedal. Ezop sa spýtal: „Poznáš filozofa Xanthosa?“ Sedliak rečie: „Nie, syn môj.“ I spýtal sa Ezop: „A prečo?“ Rečie sedliak: „Pretože som sedliak a do toho sa ja nerozumiem.“ Nato Ezop: „Ono ja som otrokom toho Xanthosa.“ Sedliak nato: „Nepýtal som sa ťa, či si slobodný a či neslobodný. To je mi jedno.“ Tu si Ezop v duchu povedal: „To je môj človek,“ a nahlas sedliakovi: „Otec, odkúpim ti drevo. Zaved svojho somárika ku Xanthosovmu domu!“ Sedliak nato: „Ale ved ja ti neviem, kde to je!“ Ezop mu vravel: „Pod so mnou, a dozvieš sa.“
A tak prišiel Ezop so sedliakom pred môj dom. Vzal drevo, zaplatil zaň, zaviedol somárika do dvora a sedliaka ku mne. Spýtal som sa: Kto je to? Odpovedal: „Prostý človek.“ Videl som, že tentoraz bude treba siahnuť k drastickejším prostriedkom. Vzal som ženu nabok a spýtal sa jej: Zaiste chceš aj ty, aby Ezop dostal poriadny príučok? Oči jej zažiarili: „O to sa denne modlím.“ Inštruoval som ju; nech vraj urobí všetko, ako jej poviem, a nech sa ničomu nečuduje; potom už preberieme toho sedliaka zo zadubenosti; najprv nech žena príde s misou na umývanie, akoby mu chcela umyť nohy; sedliak dozaista zbadá, že je to domáca pani, a odmietne nezaslúženú poctu; a tak Ezopa bitka určite neminie.
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Ten tam už nikdy nebude rozprávať bájky; iba ak by ich miesto neho rozprávalo more.
