DECOIN, DIDIERJOHN PEKLO
(John l'Enfer)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (460)
preklad a doslov Vladimír Dudáš
prebal Dušan Grečner
1. vydanie, 33.000 výtlačkov
13-72-105-85
beletria, román, Goncourtova cena
312 s., slovenčina
hmotnosť: 431 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,70 € DAROVANÉ EGJAK
*zlaci*
New York svojou obrovskou rozlohou, mrakodrapmi smelo sa vypínajúcimi do výšky akoby stelesňoval ľudskú odvahu, ktorá prekročila únosnú mieru a nevyhnutne povedie ku katastrofe. Predzvesť apokalypsy, ktorú v New Yorku cítiť, zlákala už nejedného spisovateľa k tomu, aby americkú megalopolu použil ako scénu pre svoje symbolické vízie. Aj francúzsky prozaik Didier Decoin (nar. 1945) v románe John Peklo (1977), odmenenom Goncourtovou cenou, rozvíja drámu svojich postáv na pôde silne personifikovaného New Yorku, v ktorom sa pomaly začínajú rozpadávať budovy. Na trojici ústredných postáv sa Decoin pokúsil zachytiť osudy a pocity nižších vrstiev mnohonárodného newyorského obyvateľstva. Profesorka mestskej sociológie Dorothy Kaynová, ktorá stratila zrak, je odborníčkou na New York, ale zato je v odľudštenom meste celkom stratená. Večný tulák bez domova, Poliak Ashton Mysha, nevidí vo svete, kde vládnu peniaze, iné východisko ako samovraždu. Symbolom nádeje a obrodnej sily je Indián John Peklo. Ako dedič prapôvodných mýtov intuitívne rozumie znameniam, ktorými New York ako živý organizmus ohlasuje blížiacu sa pohromu. Decoinov román je vážnym zamyslením nad situáciou súčasnej americkej spoločnosti, nad rozpadom jej ľudských i spoločenských hodnôt. Popri závažnosti svojho posolstva poslúži aj ako výborný baedeker po New Yorku.
Ashton Mysha prvý vkĺzol do jedného zo štyroch oddielov otáčavých dverí. Je to rozľahlý monumentálny vchod, dalo by sa v ňom bývať ako v kapitánskej kabíne na zaoceánskych parníkoch spoločnosti Cunard. Všetko je z medi, skla a dreva, gumená obruba zametá mramorové dlaždice.
Poliak zastane uprostred haly. Presne pod lustrom s príveskami, ktoré rozochvieva klimatizovaný vzduch prúdiaci sem a ta, ktorý je taký teplý, že sa na oblokoch v chodbe topí sneh a v pramienkoch steká dolu. Keď potom John a Dorothy vojdú do hotela, Ashton im zanôti akúsi ľudovú pieseň, ritornel o jari na širokých pinských pláňach. Pieseň sa volá Soňuška na moste nad Bretvou.
A pretože sa Indián chystá vziať batožinu, ktorá prichádza na bežiacom páse, Ashton povie:
— Ničoho sa nechytajte, John. Dáme sa tu unášať. Budeme sa vznášať. Je to nádhera, váš malý batôžtek ide za vami, nič sa nestratí.
Obráti sa k Dorothy, priblíži sa k nej tvárou, až zacíti jej rozpálený dievčenský dych:
— Láska moja, ty môj dočasný slepánik, vydrž ešte tri-štyri týždne tú svoju tmu...
A vzrušene pokračuje:
— Musím ti niečo vysvetliť. Chvíľu im to trvalo, to je fakt. Ale nakoniec tí v spoločnostiach predsa len pochopili, kto vlastne som. Veľký námorník. Lebo tak ako sú veľkí maliari, sú aj veľkí námorníci. Je to otázka šikovnosti, inštinktu, šiesteho zmyslu. Doplávať rovno na miesto zotrvačnosťou a nevraziť pritom do móla alebo do niektorej z tých hlúpych plachetníc, ktoré sa priplichtia až pod provu, to hocikto nevie. Ale ja hej. S Vastitude som si v noci kliesnil cestu pomedzi ľadovce a neodrel som pritom ani jeden štvorcový centimeter plášťa. Lanárila ma Hlavná zaoceánska spoločnosť aj Hamburg-Amerika. Vyhrali to Nemci, lebo mne je penzia v markách milšia ako vo frankoch. Zatiaľ o penzii nie je ani reč. Dostávam zálohu.
Dorothy ho nepočúva — alebo iba veľmi nepozorne. Sluchom sa usiluje preskúmať hotelovú halu, zistiť, nakoľko je čalúnená a aká je priestranná. Veľkosťou pripomína univerzitný amfiteáter ale okrem toho sa člení na rozličné výklenky, zákruty a prístavky. Podľa šušťania automatických dverí Dorothy usúdi, že je tu najmenej šesť výťahov. A to neráta nákladný výťah pre batožiny a truhly a pre servírovacie stolíky na kolieskach. Počuje zvonenie, ktoré volá k pokladniciam odchádzajúcich hostí, a vravu ľudí schádzajúcich do troch reštaurácií v suteréne: pizzerie, grilu a pivnice, kde menu stojí dvadsaťpäť dolárov.
— Ashton, to je šialenstvo, — povie. — To ti nedovolím. Niečo pôjde aj na môj účet, pravda? Trvám na tom. že si zaplatím svoju čiastku, už aj tak ma to všetko dosť ponižuje.
Uvedomí si, že má biely obväz na očiach a neistú chôdzu; odrazu má pocit, akoby na ňu upierali pohľady všetci tí ľudia, ktorých nik nemusí usmerňovať, dokonca sa jej zdá, že počuje ich súcitné slová. A už v nej dozrieva plán elegantnej pomsty: o desiatej večer vojde do reštaurácie prvej cenovej skupiny. Bude kráčať pred Ashtonom Myshom a Johnom Peklom, požičia si na tú príležitosť róbu, ktorá všetkých ohromí, a pôjde veľmi pomaly, aby nevrazila do niektorého servírovacieho stolíka. Aby na seba upútala pozornosť, bude polohlasne recitovať báseň o noci. Hlavného i Čašníkov zasype množstvom výčitiek: priveľmi studené, priveľmi teplé, prineskoro alebo privčas. Určite sa nájde najaký hlupák, ktorý sa nakloní k susede pri stole:
— Ale áno, určite som ju už kdesi videl. Že by v televízii? Toto má ako tréning. Učí sa hrať úlohu slepej.
Len aby sa nerozplakala.
