KALISKÝ, ROMANOBŽALOVANÝ, VSTAŇTE!
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
obálka Ján Mráz
3. vydanie, 45.000 výtlačkov
beletria, poviedky, detektívky,
260 s., slovenčina
hmotnosť: 359 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
*cesvo*rekry*unk* in *bels*
0,50 €
V januári 1962 debutoval Roman Kaliský, redaktor-reportér Kultúrneho života, knihou reportáží Dlhá cesta, jeho debut znamenal úspech. Nielen pre autora, ale aj pre slovenskú reportážnu tvorbu: dielo bolo odmenené cenou vydavateľstva Slovenský spisovateľ ako jedna zo štyroch najlepších knih produkcie za rok 1961. Hodnoty diela ocenilo aj vydavateľstvo Československý spisovatel, kde Dlhá cesta vyšla v Českom preklade koncom roku 1962. Po Dlhej ceste, knihe objavných reportáži zo Slovenska, prinášame našim čitateľom Kaliského novú, mimoriadne pútavú knihu o tej tvári života, akú po prvý raz priamo a poväčšine s tragickými črtami vidia tí, ktorí v našej spoločnosti uskutočňujú zákony, slúžiac tak spravodlivosti.
V novej knihe Obžalovaný, vstaňte! budú naši čitatelia spolu s vyšetrujúcimi orgánmi, so sudcami a s reportérom hľadieť do ľudského svedomia, do podivne pokrútených pohnútok činov, ktoré aj naša spoločnosť trestá, lebo sa bráni proti takémuto zlu. Kaliský stopuje, hľadá, skúma pohnútky, priebeh, motívy i dôsledky ľudských pokleskov, ktoré sa, žiaľ, musia často nazývať vraždou, zločinom, niekedy sú tragickým omylom, inokedy dôsledkom neuspokojenej ambície, a v strhujúcich súdnych reportážach vystríha, obviňuje i ukazuje, ako naša spoločnosť chce a vie pomáhať aj takým ľudom, ktorí sa - väčšinou nie vlastnou vinou - dostávajú na šikmú plochu.
PRVÝ VÝSLUCH GUSTY BORECKEJ
Obvinená: Bola som poučená o právach obvineného a podstata obvinenia mi bola objasnená. Bola som poučená o poľahčujúcich okolnostiach priznania a výpovede čistej pravdy.
Narodila som sa v Prievidzi. Môj otec bol robotník a bolo nás päť detí. Tam som vychodila meštianku a potom v Martine jednoročný zdravotnícky kurz. Po vojne som sa chcela lepšie uplatniť, odišla som do Bratislavy, zapísala som sa na zdravotnícku školu a tiež som absolvovala pedagogický kurz. Bola som učiteľkou na viacerých materských a národných školách v Bratislave. Neskoršie som sa rozhodla pre trvalé povolanie zdravotnej sestry. Som zamestnaná na chirurgickej klinike v Bratislave. Roku 1951 som sa vydala za inžiniera Rastislava Boreckého. Mám päťročnú dcérku, no inžinier Borecký nebol jej skutočným otcom, nikdy som to pred ním netajila.
Vyšetrujúci: Rozprávajte teraz podrobne o svojom spolužití s inžinierom Rastislavom Boreckým, ktorý 16. januára t. r. náhle zomrel.
Obvinená: Vydala som sa nešťastne. Najprv som chodila päť rokov s istým Kamilom Orgovánom, totiž - žili sme spolu. Neviem presne, kde býval, kdesi pri Dunaji, ako sa ide do Parku kultúry. Mala som vtedy izbu na Suchom mýte. Chcel si ma aj vziať, ale naša rodina bola pokroková, otec bol proti nemu, lebo Orgován pochádzal z Bánovec, a tam bolo veľa gardistov. Či aj on bol gardista, to určite neviem. Okrem toho som sa ho bála, lebo ma bíjal, keď sa opil. V zime v päťdesiatom roku som sa zoznámila s inžinierom Boreckým. Náhodou, v autobuse. Začal mi dvoriť, niekoľkokrát ma odprevadil, ale k ničomu medzi nami nedošlo, ani raz sa o nič také nepokúšal, len ma veľmi zdvorilo popýtal o ruku. Keď ma Orgován znovu veľmi zbil, vydala som sa za inžiniera Boreckého, hoci sme sa bližšie nepoznali. Vzali sme sa na radnici, i keď on bol proti tomu, lebo bol nábožensky založený. Ale na tretí deň po svadobnej noci som od neho odišla. Manželsky sme sa nezhodli, protivil sa mi, nemohla som ho pri sebe zniesť, cítila som voči nemu neznesiteľný odpor. Vrátila som sa do svojej izby na Suché mýto a Kamil Orgován tam začal za mnou znova chodiť. V päťdesiatom prvom, bolo to vo februári, sme sa vracali z fašiangovej zábavy z Ligy a vtedy ma sotil o stenu a bil ma päsťami po bruchu. Ušla som domov a ľahla som si. Ale Orgován mal kľúč a prišiel za mnou. Nejak sme sa pomerili a nad ránom sme si uvarili kávu a potom som už nevedela nič, prebudila som sa v nemocnici. Na byte ma v bezvedomí našla moja vlastná sestra. Orgován bol potom za mnou a naviedol ma, aby som povedala, že som užila naraz veľa liekov. Som presvedčená, že mi vtedy niečo do kávy dal. Keď ma prepustili z psychiatrie, ďalej som riadne učila.
S mužom som sa chcela rozviesť, ale on mi ako veriaci katolík nechcel podpísať a prosil ma, aby som sa k nemu vrátila.
Často mi telefonoval a raz, na jar roku tisíc deväťsto päťdesiatdva, ma oslovil na ulici. Stála som pred výkladom, bola som kupovať pre deti krepový papier. V škole sme chystali oslavy oslobodenia Bratislavy. Volal ma na prechádzku. Práve som sa zberala do Petržalky, lebo som potrebovala pre deti aj prúty na ručné práce. Povedala som mu, že môže ísť so mnou. Vtedy som mu dala sekerku, čo som si požičala od školníka, aby mi ju poniesol, že mi ťahá tašku. Strčil si ju za montgomerák a dal mi pomaranč. Do Petržalky sme šli pešo, pamätám sa, že pozdola mosta stáli na brehu dvaja rybári a ja som s nimi žartovala, že do obchodu práve priviezli živé ryby. Prišli sme k Lidu a ďalej sme kráčali popri Dunaji, až sme zastali pri starej vŕbe, ktorá mala veľa prútia. Pri vŕbe bola jama a on ma zrazu objal a ťahal do jamy. Bránila som sa, hnusil sa mi. Ako sme spolu zápasili, vypadla mu spod kabáta sekerka. Schytila som ju, uskočila a kričala som, neopováž sa ma dotknúť! Keď sa proti mne rozbehol,
.........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Zo všetkých síl sa ju vynasnažím čestne a spravodlivo splniť.
