3. vydanie, 80.000 výtlačkov
Gustave Flaubert (1821 — 1880), autor románu Pani Bovaryová, zaujíma významné miesto medzi francúzskymi kritickými realistami 19. storočia. Takmer celý život prežil na vidieku, na osamelom zámočku neďaleko Rouenu, a tak sa stal vynikajúcim znalcom francúzskeho vidieckeho života. Dokonale poznal figúrky malomestskej spoločnosti a vedel ich tvorivo uplatniť vo svojich literárnych dielach, majstrovsky ich vykreslil v celej ich malosti, nemorálnosti, strhol masku prehnitej meštiackej spoločnosti, nemilosrdnej kritike podrobil jej život založený na lži a pretvárke.
Z takejto hlbokej znalosti francúzskeho života meštiackej spoločnosti vzniká Flaubertov román Pani Bovaryová. Námet románu je zo skutočného života — osud manželstva lekára z neďalekého mestečka. Hrdinka románu Emma Bovaryová je tragickou obeťou doby, spoločenského zriadenia a prostredia, v ktorom žije. Je morálne poznačená kláštornou výchovou a romantickou i bulvárnou literatúrou. Ako naozajstná meštiačka túži za pohodlím a radovánkami, bezstarostným životom a bohatstvom, čo ju napokon vháňa do náručia dobrovoľnej smrti. Túži ponášať sa na hrdinky romantických románov, no pritom v nej hynie každý dobrý ľudský cit. Za krásu pokladá pekný zovňajšok, pózu a frázu. A tak v Emminom živote prichádza rozčarovanie za rozčarovaním. Čím vyššie sa usiluje povzniesť z bahna všedného života do sveta krásy, tým hlbšie sa ponára do kalu a špiny. Jej dni plynú bez práce, neužitočne, a zmysel života hľadá v ľúbostných vzťahoch. Ale Emma nie je vinná! Je len výplodom svojho prostredia, svojej výchovy. Veď nezmyselný život je údelom všetkých žien vtedajšej takzvanej lepšej spoločnosti.
YONVILLE-ĽABBAYE (volalo sa tak podľa niekdajšieho kapucínskeho opátstva, z ktorého už nezostali ani zrúcaniny) je mestečko na osem míľ od Rouenu; leží medzi abbevillskou a beauvaiskou cestou v údolí, zavlažovanom Rieulou, riečkou, čo sa vlieva do Andelly, no kým do nej vústi, poháňa tri mlyny; je v nej zopár pstruhov, ktoré chlapci v nedeľu zo zábavy chytajú na udicu.
V Boissiere sa odbočí z hlavnej hradskej a ide sa ďalej rovno hore na vŕšok pri Leux, odkiaľ už vidieť do údolia. Rieka, čo ním preteká, akoby ho delila na dva výzorom odlišné kraje, naľavo sú samé pasienky, napravo samé role. Lúky sa tiahnu popod veniec nízkych pahorkov a za nimi sa spájajú s brayskými pastvinkami, kým na východnej strane sa mierne stúpajúca rovina rozširuje a do nedozerna rozkladá pobelavé tably obilia. Voda tečúca pri kraji pažite oddeľuje ako biela čiara farbu lúčin od farby brázd a krajina sa tak ponáša na veľký, rozprestretý plášť so zeleným zamatovým golierom, ovrúbeným strieborným pásikom.
Kto prichádza, na obzore pred sebou vidí duby argueilského lesa a úbočia Svätojánskeho vŕšku, rozryté odhora dolu dlhými, červenými nerovnými výmoľmi; sú to stopy po dažďoch a tehlové tóny, rozpadávajúce sa v jemné žilky na sivej farbe vrchu, pochádzajú z množstva železitých prameňov, ktoré odtiaľ stekajú do celej okolitej krajiny.
Je to rozhranie Normandie, Pikardie a Ile-de-France, kraj zaostalý, kde je reč nevýrazná ako fádna krajina. Tu robia z celého okresu najhoršie neufchatelské syry a obrábanie pôdy je nákladné, lebo treba veľa hnojiva na zúrodnenie sypkej zeme, plnej piesku a skál.
Až do roku 1835 neviedla do Yonville schodná cesta, no v tom čase postavili veľkú vicinálku, ktorá spája cestu abbevillskú s amienskou a vše ju používajú furmani, čo idú z Rouenu do Flámska. Ale Yonville-l’Abbaye sa nepovznieslo ani pri nových príležitostiach. Namiesto aby zlepšovali obrábanie pôdy, zanovito sa držia pasienok, hoci nemajú nijakú hodnotu, a tak sa lenivé mestečko odchýlilo od roviny a prirodzene rástlo smerom k rieke. Vidieť ho zďaleka, ako si leží na brehu sťa kraviar, čo si po obede zdriemol pri vode.
Na úpätí vŕšku, za mostom, začína sa ulica, vysadená mladými osikami, ktorou prídete rovno k prvým domom v obci. Sú ohradené plotmi, stoja prostred dvorov, kde je plno roztrúsených stavísk, prešovní, kôlní a pálenie rozosiatych pod hustými stromami, ovešanými rebríkmi, bidlami alebo kosami. Doškové strechy, ako kožušinové čiapky stiahnuté na oči, siahajú takmer do tretiny nízkych oblokov, na ktorých sú hrubé sklá v prostriedku vyduté ako dná fliaš. O vybielenú stenu, na ktorej sa uhlopriečkovito križujú čierne žŕdky, tu a tam sa prichytáva biedna hruška; a predo dvermi na prízemí nízka otáčavá bránička chráni pred kurencami, čo chodia na prah zobať omrvinky čierneho chleba namočeného do muštu. Ale ďalej sú dvory čoraz užšie, obydlia tesnejšie vedľa seba, ploty miznú; viazanička papradia sa kolembá pod oknom na konci rúčky z metly; je tu kováčska vyhňa a ďalej kolár, ktorý má pred domom dva či tri nové vozy, čo zaberajú kus cesty. Potom sa pomedzi mriežky ukáže biely dom za okrúhlym trávnikom, ktorý zdobí Amor s prstom na ústach; na každom boku schodišťa stojí liatinová váza, na dverách sa ligocú štítky; je to notárov dom, najkrajší na okolí.
Kostol je na druhej strane ulice, dvadsať krokov ďalej, hneď ako sa vojde na námestie. Cmiterček okolo neho, ohradený múrikom vysokým asi po prsia, je taký preplnený hrobmi, že staré náhrobné kamene, vtlačené do zeme, tvoria súvislú dlažbu, na ktorej tráva vykreslila pravidelné zelené štvorce. Kostol prestavali v posledných rokoch vlády Karola X. Drevená klenba začína na vrchu práchnivieť a miestami má na belasej farbe čierne trhliny. Nad dvermi, kde by mal byť organ, je mužský chór s točitými schodmi, ktoré sa ozývajú pod drevákmi.
Denné svetlo, vnikajúce oblokmi z obyčajného skla, šikmo svieti na lavice pristavené k stene, tu a tam vyložené pripevnenou rohožkou, nad ktorou je napísané veľkými písmenami: ,,Lavica pána toho a toho.“ Ďalej, v mieste, kde sa loď zužuje, stojí spovednica oproti soške Panny Márie, ktorá má atlasové rúcho, na hlave tylový závoj posiaty striebornými hviezdami a purpurové líca pripomínajúce modlu zo Sandwičských ostrovov; napokon kópia Svätej rodiny, dar ministra vnútra, dominujúca
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Nedávno dostal záslužný kríž.
PISOŇ, ŠTEFAN
