SZIRÁKY, JUDITHRANNÉ VTÁČA
(Hajnali madár)
Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1977
preklad Juraj Furdík, Katarína Králová
doslov Ľudovít Garaj
zostavil Juraj Furdík
obálka Jozef Haščák
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
83-009-77
beletria, poviedky, próza krátka,
276 s., slovenčina
hmotnosť: 394 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 €
*cesvo*
Szirákyovej umelecký svet má zvláštnu atmosféru. Všetky jej novely a poviedky — až na malé výnimky — sa odohrávajú v malebnom prostredí južných Karpát, v podhorskej oblasti v okolí Máramarošu, kde Judith Szirákyová (nar. 1907) strávila detstvo a mladosť. Hoci ju osud ďaleko odvial od končín rodného kraja a umelecké ambície a záujmy ju od začiatkov jej literárnej tvorby pripútali k hlavnému mestu, zázemie domova sa jej tak nezmazateľne vrylo do duše, zážitky z detstva a spomienky na mladosť zanechali v nej také hlboké a nezabudnuteľné dojmy, že sa stali prameňom väčšiny jej próz. Celé jej literárne dielo z väčšej časti vyrastá z týchto zážitkov, je reflexiou na ne, je expresívnou freskou prežitého, no v umeleckom subjekte stále sa obnovujúceho sveta.
V dvadsiatych rokoch upozornila na seba zvláštnymi poviedkami. Ich tematika sa vyznačuje úplnou a krajnou abstraktnosťou, spôsob zobrazovania zhustenosťou, búrlivou obraznosťou a baladickou náladou. Szirákyová je na začiatku svojej umeleckej cesty odchovankyňou expresionizmu — nielen štýlom, ale aj videním.
László B. Nagy
. . . Ovzdušie tohto sveta je ťažké, je to ovzdušie zakarpatských dedín a mestečiek ukrytých medzi horami. Je v ňom čosi hrozivé; spôsobuje to blízkosť divej prírody, alebo to množstvo tieňov, ktoré na ňu padá . . . ? Ako drevorezy horalov, azda alpských, také sú Szirákyovej novely, z ich vážnosti sa hrozivo vynára pochmúrnosť, skrúšenosť hraničí v nich s mátožnosťou a bizarnosťou.
Károly Pap
Szirókyová vyskúšala už rozmanité témy, jej pohľad na svet sa rozšíril, ale jej základné úsilie je stále to isté: rozvinúť vnútornú logiku ľudského subjektu.
László B. Nagy
Mňa sa znenazdajky a celkom nečakane zmocnil ten istý rozpačitý a so strachom i zvedavosťou zmiešaný nepokoj, ktorý som pociťoval v detstve. Srdce mi zrazu poskočilo a začalo pod rebrami silne búšiť, potom sa náhle upokojilo.
Och, tento dom, veď tento dom sa vôbec nezmenil, všimol som si hneď, keď sane k nemu zatočili. Ale prečo som si vlastne myslel, že Matúš Zsivanovits sa možno odsťahoval do iného domu? Ak býva tu, tak je určite slobodný, hoci o tom nepísal, ale je možné, že je ženatý, aj to je možné, že jeho matka Lukrécia Zsivanovitsová medzitým zomrela a dom zdedil on, no práve tak je možné i to, že Lukrécia Zsivanovitsová žije, prečo by nežila, keď bola tučná a zdravá, desať rokov nie je taký dlhý čas ... Bože dobrý, myslel som si neskôr, ja vlastne o Matúšovi Zsivanovitsovi neviem takpovediac nič. — Kamarát, — chytil som ho za ruku, keď mi pomáhal zostúpiť zo saní,
— veď ja o tebe neviem nič, ale vôbec nič ... — Nato sa hlasno rozosmial a doslova ma strkal, drgal ku schodišťu.
Tu ma prijalo útulné svetlo, teplý, ľahký a neistý vzduch, ktorý okrem toho osviežovala čerstvá, trávna vôňa ozimných rastlín.
— Pastor! — skríkol Matúš Zsivanovits. — Pastor!
Ja som sa nemotorne, ale pozorne obzeral. Striehol som, kto príde, ale až o hodnú chvíľu sa otvorili na poschodí nejaké dvere a vzápätí sa aj zatvorili. Hore, na poslednom schode skúmavo zastala akási vyžla, ktorá začala ostro a kovovým hlasom štekať. Keď sa vystrela, pod jej žltou srsťou bolo dobre vidno oblúkovité a pružné rebrá. Neskôr sa zatriasla, uši hlasno prichlopla a jediným skokom priskočila k nohám Matúša Zsivanovitsa.
— Toto je Pastor! — ukázal na psa Matúš Zsivanovits,
— Pastor, toto je môj priateľ, Pavol Hostyuk. — Ale psisko si ma ani nevšimlo. Ustavične len Matúša Zsivanovitsa oňuchávalo a keď sa o neho oprelo, svojimi silnými prednými labami ho takmer povalilo. O mňa sa vôbec nestaralo, hoci som bol zvyknutý, že psi bývali ku mne prítulní a ja osobne mám zvieratá mimoriadne rád.
— Veď sa skamarátite, — povzbudzoval ma Matúš Zsivanovits, pretože zbadal moju namrzenosť, a psa jediným pohybom, povedal by som pohľadom, zo seba zmietol.
Cítil som sa rozpačito a neobratne. Bol by som býval rád, keby bol pes na mňa zaútočil, hravo ma obehol, prípadne keby mi bol hrýzol prsty, slovom, keby si ma bol všimol, lebo táto dokonalá ľahostajnosť bola nepríjemná a skľučujúca. Začalo mi byť zima. Včasné vstávanie, cesta a stretnutie ma vzrušili a unavili. Najradšej by som bol zívol a hneď sa kdesi uložil k spánku. V tomto okamihu mi zrazu prišlo na um, že táto miestnosť pôsobila na mňa vždy stiesňujúco, nepríjemné. Okná vsadené do nepravidelných olovených obručí ma už v detstve rozčuľovali. Nikde som také okno nevidel. Raz som sa sem vkradol s otvoreným nožíkom a v nestráženej chvíli som ho do obruče zabodol. Ako keby som sa bol dotkol niečoho živého, tak hladko a mäkučko vkĺzol nôž do olova. Na mieste vpichnutia ostala malá, veľmi lesklá rana s drsnými okrajmi, z ktorej som si kúsok olova aj odkrojil, a tento kúsok sa mi sťa had ihneď ovinul okolo prsta. Potom som s rukami vo vrecku ostal stáť a čakal som na schodišti priateľa. Stŕpnutými nohami som striedavo prešľapoval na modro-červených kamenných kockách a hlavou spustenou k hrudi som ako nejaký vrah načúval búšeniu svojho srdca. Ale Matúš Zsivanovits neprichádzal, čakať ma síce nechal už aj inokedy, ale teraz to bolo na nevydržanie. Zrazu, ako keby som zdivel, začal som na kamenných kockách pobehúvať, podľa možnosti tak, aby som sa dotýkal len tých červených, a z celej sily som vykrikoval: „Som silný, som smelý, ukáž sa, Matúš Zsivanovits, ty trkvas!“ Sám neviem, prečo som tak kričal. Zdalo sa mi, že takto pobehujem už veľmi dlho, možno aj celé hodiny, keď ma zrazu niekto uchopil za plece a ako nejakú mačku jediným pohybom vysotil na chodbu. Dodnes som sa nedozvedel, či to bola Lukrécia Zsivanovitsová, alebo jedna zo slúžok, pretože v tom strachu a omámení som sklonil hlavu a pevne zažmúril oči.
............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Lenže už je neskoro, trištvrte na osem, a vlak odchádza presne o ôsmej ...
