DUMAS, ALEXANDREGRÓF MONTECRISTO 2
(Le Comte de Monte-Cristo)
Mladé letá, Bratislava, 1965
preklad Vladimír Roy
ilustrácie Imrich Polakovič
úprava textu pre mládež Elena Chmelová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
66-136-65
beletria, román
320 s., slovenčina
hmotnosť: 512 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,20 € DAROVANÉ EGJAK
*cesvo*
— Madame, — namietal Villefort, — verte mi, že nikto sa len tak ľahko nezriekne deväťstotisícového majetku.
— Ona by sa zriekla i sveta, veď vlani chcela vstúpiť do kláštora.
— Na tom vôbec nezáleží, — povedal Villefort. — Trvám na tom, že sa tá svadba uskutoční.
— Proti vôli vášho otca? — opýtala sa pani Villefortová, dotýkajúc sa inej struny. — To je veľmi vážna vec!
Montecristo sa tváril, akoby nepočúval, ale z celého rozhovoru mu neušlo ani slovo.
— Môžem smelo povedať, — namietol Villefort, — že som si vždy ctil svojho otca, lebo s prirodzeným synovským citom sa spájalo i vedomie jeho duševnej prevahy. Otec je človek vždy dvojnásobne posvätný: ako náš rodič, aj ako náš učiteľ. Dnes však už nemôžem uznať, že má zdravý rozum, keď pre rozpomienku na dávnu nenávisť k otcovi prenasleduje i syna. Bolo by to teda smiešne, keby som sa podvolil jeho vrtochu. Pána Noirtiera budem mať vždy v najväčšej úcte, podrobím sa bez slova pokute, ktorou ma tresce, ale moje rozhodnutie sa nezmení, a ľudia posúdia, na čej strane je zdravý rozum. Preto vydám svoju dcéru za baróna Franza ďÉpinay, lebo podľa mojej mienky je to dobrá, slušná partia a ja dám svoju dcéru tomu, komu sa mne páči.
— Ako? — dozvedal sa gróf, ktorého súhlasu sa kráľovský prokurátor pohľadom stále dovolával. — Vravíte, že pán Noirtier vydeďuje slečnu Valentínu iba preto, že sa chce vydať za pána baróna Franza ďÉpinay?
— Bože môj, veru áno, pán gróf, iba to je príčina! — prisvedčil Villefort, stisnúc plecia.
— Aspoň viditeľná príčina, — doložila pani Villefortová.
— Je to skutočná príčina, madame. Verte mi, poznám svojho otca.
— Pochopí to niekto? — rozhorčovala sa mladá žena. — Prečo, pýtam sa vás, sa pán ďÉpinay páči pánu Noirtierovi menej ako hockto iný?
— Naozaj neviem, — poznamenal gróf, — poznám pána Franza ďÉpinay, je to syn generála Quesnela, ktorého tuším kráľ Karol X. povýšil na baróna, však?
— Áno, — prisvedčil Villefort.
— Ale veď to je podľa mňa veľmi milý mladík.
— Je to iba zámienka, o tom som pevne presvedčená, — trvala pani Villefortová na svojom. — Starci neraz tyranizujú svojich najmilších. Pán Noirtier nechce, aby sa jeho vnučka vydala.
— A neviete, prečo tak nenávidí toho mladíka? — opýtal sa Montecristo.
— A ktože to môže vedieť?
— Azda nejaká politická antipatia?
— Máte pravdu, môj otec a pán ďÉpinay žili v búrlivých časoch, z ktorých som ja zažil vlastne len posledné dni, — odpovedal Villefort.
— Nebol váš otec bonapartista? — opýtal sa Montecristo. — Ak sa dobbre pamätám, tuším ste čosi spomínali.
— Môj otec bol predovšetkým jakobín, — odvetil Villefort, ktorého vzrušenie strhlo k neopatrnosti, — a senátorské rúcho, ktoré mu Napoleon hodil na plecia, starca síce prestrojilo, ale nezmenilo. Ak môj otec konšpiroval, neurobil to pre cisára, ale pre Bourbonovcov. Otec nikdy nebojoval za neuskutočniteľné utópie, ale iba za veci uskutočniteľné a pre úspešné uskutočnenie svojich zámerov sa neštítil nijakých prostriedkov.
— No vidíte, tak to je! — zvolal Montecristo. — Pán Noirtier a pán ďÉpinay si iste zmerali sily v politike. Ved generál ďÉpinay, hoci slúžil v Napoleonovom vojsku, si v hĺbke srdca zachoval rojalistické zmýšľanie a raz večer ho zavraždili, keď odchádzal z napoleonského klubu, kam ho bonapartisti pozvali v nádeji, že nájdu v ňom spojenca!
Villefort pozrel na grófa temer s hrôzou.
— Alebo sa mýlim? — opýtal sa Montecristo.
— Vôbec nie, pán gróf, — prisvedčila pani Villefortová, — naopak, je to naozaj tak. A práve preto, čo ste teraz spomenuli, rozhodol sa pán Villefort, že spojí láskou dve deti, ktorých otcovia sa nenávideli, aby dávne nepriateľstvo navždy zmizlo.
— Vznešená myšlienka! — uznal Montecristo. — Myšlienka plná kresťanskej lásky, ktorá by si zaslúžila verejné uznanie. Naozaj, bolo by krásne vidieť, ako sa slečna Noirtierová de Villefort stane pani ďÉpinay.
Villefort sa zachvel a pozrel na Montecrista, akoby chcel zistiť, aký úmysel mu vnukol tieto slová.
Gróf sa však láskavo usmieval. No ani teraz neprenikol kráľovský prokurátor svojím bystrým pohľadom pod povrch.
— Ani nemyslím, — poznamenal opäť Villefort, — že by to prekazilo svadbu, hoci strata starootcovského majetku je pre Valentínu veľkým nešťastím. No nemyslím, že by pán Franz d'Épinay ustúpil pre finančnú stratu. Akiste zistí, že som azda hoden viac ako peniaze, ktoré obetujem, aby som mohol dodržať slovo. Okrem toho si iste uvedomí, že Valentína má majetok po nebohej matke, ktorý spravuje pán de Saint Méran s paňou, jej starí rodičia po matke, ktorí ju majú nesmierne radi.
— A ktorí si naozaj zaslúžia, aby ich Valentína milovala a opatrovala práve tak ako pána Noirtiera, — doložila pani Villefortová. — Ostatne, obidvaja prídu o mesiac do Paríža a Valentína sa po takej urážke nebude už musieť zahrabávať u pána Noirtiera ako dosiaľ.
Gróf s potešením počúval mrzuté hlasy urazeného sebavedomia a prekazených plánov.
— Tak sa mi vidí, — povedal po chvíľke mlčania Montecristo, — a prosím vopred, aby ste mi prepáčili moje slová, že ak pán Noirtier vydedil slečnu Villefortovú preto, že sa chce vydať za človeka, ktorého otca on nenávidel, nemôže predsa nič vytýkať Eduardovi.
— Však, pán gróf? — zvolala pani Villefortová s neopakovateľným prízvukom. — Však je to nespravodlivé? Chudák Eduard je práve tak vnukom pána Noirtiera ako Valentína, a keby sa Valentína nemusela vydať za pána Franza, pán Noirtier by jej zanechal celý majetok. Okrem toho je Eduard dedičom rodinného mena, no aj tak bude Valentína tri razy taká bohatá ako on, i keby ju starý otec naozaj vydedil.
Po tomto výbuchu gróf počúval, ale nepovedal už nič.
..................................................................................
... posledná veta ...
"Dopite kávu," poznamenal gróf, - a príbeh sa skončil.
