VINOGRADOV, ANATOLIJODSÚDENIE PAGANINIHO
(Osuždenije Paganini)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1957
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (100)
preklad Mária Freistadtová
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 25.400 výtlačkov + dotlač 5500 výtlačkov
beletria, román, životopisy,
348 s., slovenčina
hmotnosť: 387 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
*cesvo*
0,40 €
Svojím románom „Odsúdenie Paganiniho" kráča Anatolij Vinogradov v stopách veľkých ruských realistov. Pravdivým, no pritom bohatým umeleckým stvárnením osudov Paganiniho, tejto veľkej postavy európskeho umenia, podáva plastický obraz nielan svojho hrdinu, ale celej vtedajšej spoločnosti. Zoznamuje nás s jednou z najpohnutejších epoch histórie — s epochou napoleonských vojen, s epochou, keď Habsburgmi utláčané a francúzskou buržoáznou revolúciou povzbudené národy začínajú dvíhať hlavy, vidia spočiatku v Napoleonovi symbol slobody, no sklamané jeho ctibažnosťou a 'nenásytnosťou, sa od neho odvracajú.
Z takéhoto širokého rámca kultúrnych a politických udalostí koncom 18. a začiatkom 19. storočia vystupuje teda postava "na geniálnosť odsúdeného a pre svoj talent prekliateho Paganiniho".
Celý život tohto zázračného huslistu je popretkávaný náznakom čohosi tragického, smutného. Nie div, že Paganiniho súčasníci videli v ňom typ démonicky-romantického hudobníka.
Tajomný a excentrický spôsob jeho života bol podnetom k tomu, že sa o ňom rozprávali najfantastickejšie legendy. No dobradružnosť týchto legiend ďaleko prekonáva skutočná história života tohto obdivovaného, obľúbeného, no tým viac ohováraného a zaznávaného umelca. Vrodený cit pre spravodlivosť ho postavil do radov talianskych vlastencov karbonárov. Ako každý veľký duch, ani on sa nevedel pokoriť despotickému tmárstvu a radšej sa do konca života vystavoval rafinovaným úkladom a tvrdošijnému prenasledovaniu.
Paganiniho dobrodružný život spestruje niekoľko romantických lások. Azda najosudnejším bolo preňho stretnutie so speváčkou Antóniou Bianchi, ktorá sa stala matkou jeho jediného syna. Malý Achillo znamená pre Paganiniho stelesnenie lepšej, krajšej budúcnosti, pre neho dokáže viesť boj až do svojho tragického konca.
22. kapitola
PO CESTE DO VIEDNE
Noviny ohlasovali príchod veľkého huslistu. Keď Paganiniho koč zastal pred bránou jedného viedenského hostinca, upútala jeho zrak podivná vyhláška:
„V najbližších dňoch príde do Viedne a vystúpi na verejných koncertoch na smrť odsúdený a dlho väznený taliansky huslista Niccolo Paganini.
Svätý otec mu odpustil jeho mnohé zločiny a vraždy.
Čo najrýchlejšie si obstarajte lístok! Vstupné jeden dukát, začiatok o dvanástej v noci. Veľké viedenské divadlo.”
Rozzúrený Paganini rozkázal ísť ďalej, no pred najbližším hostincom visela tá istá vyhláška.
Antonia mykla plecom a tárala čosi o neschopnom impresáriovi. Bola v rozpakoch. Umelec mlčal; pochopil, že na novej pôde sa Antonia necíti dosť bezpečne: hlava sa jej zakrútila od úspechov v Taliansku. Videla sa v úlohe hlavy rodiny, zašla trochu priďaleko v svojej sebaistote a zrejme sa dostala do rúk akémusi šarlatánskemu entrepreneurovi. Nič sa už nedalo robiť. Na všetkých uliciach viseli Paganiniho obrazy, ako sedí na slame za mrežami väzenia so smutnou, peknou mladou tvárou a hrá pod obrazom Ukrižovaného, akoby si chcel vymodliť odpustenie.
Keď pozde v noci prišiel sluha a pýtal si doklady, Paganini zlostne tĺkol päsťou o stôl a žiadal, aby prišiel majitel hostinca a priviedol so sebou aj nejakého policajného dôstojníka.
Ani jeden z nich nechápal, čo vlastne chce od nich tento cudzí umelec. Keď Paganini žiadal, aby odstránili plagáty, ktoré ho potupujú a vychyrujú ako zločinca a vraha, rozhodil dôstojník rukami a povedal, že ak signor Italiano nie je spokojný s postupom viedenských úradov, môže si podať sťažnosť k ministrovi polície, pánu Sedlnitzkemu.
Keď títo dvaja prívetiví ľudkovia odišli, Paganini sa rozhodol vážne prehovoriť s Antoniou. Nenašiel ju však v izbe. Chcel ju počkať a čoskoro zaspal v kresle. Keď sa prebral, bola už noc. Signora Antonia sa ešte stále nevrátila. Prišla až nad ránom a vyhlásila, že strávila noc u priateľky, s ktorou kedysi spievala v Benátkach. Paganini sa tváril, ako keby toto vysvetlenie vôbec nepočúval.
— No zdá sa mi, že vy ste nespali? — spýtala sa Antonia. — Choďte si ľahnúť.
Paganini odvetil pokojne:
— Už idem, no najprv mi sľúbte, že sa prestanete miešať do organizovania mojich koncertov.
Vtom nastala podivná premena Eurydiky. Náhle zmizlo všetko mytologické čaro. Pred Paganinim stála telnatá kofa s vytreštenými očami, rozzúrená, s červenými škvrnami na tvári. Ruky opreté v bok — zasypávala manžela prúdom nepekných nadávok. Rastúci pocit osamelosti, ktorý sa zmocňoval Paganiniho od prvej manželskej škriepky, doľahol naň zrazu s celou ťarchou a menil sa na pocit zhnusenia. Antonia čoraz väčšmi zvyšovala hlas a so zaťatými päsťami útočila na manžela. Paganini s rukami zloženými za chrbtom mlčky vyčkával, čo sa bude diať. No zobudil sa chlapec a s plačom natiahol ruky k matke. Ako odpoveď dostalo sa mu zvučné zaucho.
— Všetci mi vravia, — vrieskala táto žena, — že ste bezbožník a karbonár, a povedali mi i to, že ste nesplnili príkaz kňaza a neponorili ste husle do svätenej vody. Nevyvrátili ste obvinenia, že vaše husle sú zasvätené diablovi. Ste nepriateľom kresťanskej cirkvi.
— Ešte že čo! — zvolal Paganini. — Či božský Guarneri nato urobil tieto husle, aby ich vaši kňazi rozmočili vo vode? V útokoch proti mne je táto svätuškárska spoločnosť ochotná použiť akékoľvek zradné prostriedky. Áno, som skutočne spolčený s diablom, áno, skutočne som v rukách nečistých síl, no tieto špinavé sily sú kňazi, a diabol — ste vy, signora!
Jedným skokom bola signora Antonia pri stene. Strhla z vešiaka puzdro a zdrapila husle.
Achillino hľadel so široko roztvorenými očami, v detinskej ospalosti nemohol spoznať rozzúrenú matku a pustil sa do plaču. Vypadol z postieľky. S akýmsi nepochopiteľne nerozhodným pohybom, akoby uvažoval, kde je jeho pomoc potrebnejšia, hodil sa Paganini k decku. Zbadal, že chlapec má vykĺbené rameno.
.......................................................................................................................................................
... posledná veta ...
S hrôzou myslel na to, aké drahé je zmierenie s katolíckou cirkvou a ako ťažko pykajú deti za hriechy svojich otcov.
