DANIEL-ROPSJEŽIŠ VO SVOJEJ DOBE
(Histoire de l´Eglise du Christ - Jésus en som temps)
Dobrá kniha, Trnava, 1991
ISBN 0-919865-66-6
náboženská literatúra, náboženstvo, Biblia,
474 s., slovenčina
hmotnosť: 610 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky
1,70 €
*bib14* in *H-2-9*
Cudzoložnica
Bol sviatok Stánkov príležitosťou pre niektoré výstrelky, ktoré zaiste boli umožnené takýmto zvláštnym spôsobom života cez osem dní? Cesty a plavby po mori sú, ako je známe, veľmi žičlivé náhodným stretnutiam, pri ktorých sa málo dbá o mravnosť. Túto domnienku by sme mohli pokladať za dosť pravdepodobnú, pretože hneď po udalostiach tohto týždňa štvrté evanjelium opisuje príhodu s cudzoložnou ženou. Táto epizóda patrí medzi najznámejšie a najkrajšie udalosti z celého Kristovho života: nikde inde sa tak neprejavuje jeho láska, jeho jemnosť a zároveň jeho prenikavý úsudok i jeho znalosť človeka ako tu.
“Zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju doprostred a povedali mu: “Učiteľu, túto ženu pristihli pri cudzoložstve. Mojžiš nám v Zákone prikázal takéto ukameňovať. Čo povieš ty?” (Jn 8,3-5)
Výjav sa musel odohrať pri Nikanorovej bráne na východ od chrámu; podľa talmudu tam priviedli takto pristihnuté ženy “ťahané za golier ich šiat”. Pre Ježiša, ak prichádzal od Olivovej hory, bola to zvyčajná cesta. Odsúdenie cudzoložnice zrejme vyplývalo zo šiesteho prikázania Desatora, avšak — na učiteľov Zákona — obžalobcovia neboli veľmi dôslední pri používaní textov, pretože ak Levitikus odsudzuje na smrť cudzoložnice (Lev 20,10), predsa trest ukameňovania je určený iba v prípade nevernosti snúbenice (Dt 22,22-24). Možno predpokladať, že v Kristových časoch bolo zvykom trestať manželskú nevernosť týmto spôsobom a že ešte nebolo používané zahrdúsenie, ktoré predvída talmud. Napokon v tomto prípade málo na tom záležalo nešťastnici obkolesenej hulákajúcou tlupou a v najväčšej úzkosti očakávajúcej svoje odsúdenie.
“To vraveli, aby Ježiša pokúšali a mohli ho obžalovať.” (Jn 8,6) Otázka bola skutočne úskočná. Ako sa mohol Kristus vyhnúť tomu, aby sa nedostal do zjavného rozporu či už s mojžišovským zákonom alebo s ľudovým cítením, ktoré sa v tieto sviatočné dni nepochybne klonilo k súcitu, alebo konečne (a tu už vidno nástrahy, ktoré privedú Ježiša na kríž) s rímskymi nariadeniami, ktoré odňali Židom právo trestať smrťou?
“Ježiš sa však zohol a prstom čosi písal na zemi. Keď sa ho neprestávali opytovať, vzpriamil sa a riekol im: “Kto z vás je bez hriechu, nech prvý do nej hodí kameň!” A zase sa zohol a písal na zemi. Ako to počuli po jednom sa stratili, počnúc od starších až po posledných, takže zostal sám so ženou. Ježiš sa vzpriamil a hovoril jej: ‘ ‘Žena, kde sú tí, čo na teba žalovali? Nikto ťa neodsúdil?” Ona odpovedala: “Nikto, Pane.” Tu jej riekol Ježiš: “Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už viac nehreš.” (Jn 8,7-11)
Akýkoľvek výklad tejto krajne jednoduchej scény je zbytočný. Nemožno si predstaviť striedmejší a presnejší opis. Prvý kameň mal hodiť obžalobca na toho, ktorého udal a dal odsúdiť. Je tu Ježiš, ktorý sa akoby ľahostajne skláňa k zemi a ktorý ticho vypovie ohromujúcu vetu. Sú tu pokryteckí mužovia, už vopred vzrušení mučením, ktoré idú spôsobiť žene, veď majú za sebou svoje svedomie i Zákon, a ktorí sa odrazu cítia zmätení, úplne odhalení a preto odchádzajú. Všetko je pravdivé v týchto niekoľkých riadkoch, všetko, aj ironická poznámka “počnúc od starších”! Je zbytočné spytovať sa, čo písal Ježiš do prachu: neurčité znaky, ľahostajné kresby? Mená obžalobcov alebo ich hriechy, ako si myslel svätý Hieronym, spomínajúci si na Jeremiášov verš (v hebrejčine; grécky text je hmlistejší: Jer 17,13): “Tí, čo ma opúšťajú, budú zapísaní na zemi”? Alebo dokonca kabalistické výpočty, ako to tvrdili hlásatelia evanjeliového exoterizmu? Na tom nezáleží, to nie je podstatné.
To podstatné je v milosrdnom tichu, ktoré prekvapená žena odrazu vníma okolo seba, keď Ježiš dohovoril. Je v onom ešte láskavejšom pohľade, ktorý Učiteľ odvracia od nej a obracia k zemi, aby sa nemusela červenať od hanby. Je v onom odpúšťajúcom geste, ktoré sa črtá nad jej hlavou vo chvíli, keď sa jej odpúšťa hriech. Konečne je v onom veľkom
