GULBRANSSEN, TRYGVE
VEČNE SPIEVAJÚ LESY
ZO SMRTNEJ HORY FÚKA
NIET INEJ CESTY
(Og bakom synger skogene / Det blaaser fra Dauingfjell / Ingen vei gaar utenom)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
preklad Karol V. Rypáček
úvod Alexander Matuška
prebal František Šesták
3. vydanie, 45.000 výtlačkov
13-72-010-73
beletria, román
640 s., slovenčina
hmotnosť: 652 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
PREDANÉ
*juran*belx-nor*
*zukol3* DAROVANÉ EGJAK
Obľúbená románová trilógia „Večne spievajú lesy“, „Zo Smrtnej hory fúka“ a „Niet inej cesty“ od nórskeho spisovateľa Trygve Gulbranssena (1894 — 1962) bola napísaná v rokoch 1933—35. Vo svete sa jej dostalo nadšeného prijatia, podnes vyšla asi v tridsiatich jazykoch a nie je neznáma ani slovenskému čitatelovi.
Bohatý dej je rámcovaný divou prírodou, nám takou blízkou, opradenou bájami, s nekonečnými lesmi, vrchmi, dravými riekami a množstvom zvieratstva. V tejto živelnej a prudkej atmosfére každodenne zápasia o život chlapi a ženy z Bjorndalu, postavení zoči-voči prírode a pôde. Sú to duše hrdé a tvrdé, s veľkou životnou energiou, hlboko poznačené rodovými tradíciami.
Najsilnejšou postavou trilógie je starý Dag, ktorý stelesňuje v sebe základné vlastnosti dlhej rodovej reťaze, v ktorej sa cíti byť len jedným ohnivkom: sebestatočnosť
a zaťaženosť. Na ňom vidno vzostup rodu od prvého krvného pomstiteľa cez nekonečný rad poľovníkov až po človeka, ktorý sa usiluje nájsť skutočný a hlboký zmysel života. Na svojej tvrdej ceste peňazí, po ktorej sa starý Dag vydáva, získava síce moc, ale ostáva osamelým, bez lásky ľudí, bez radosti a šťastia. Životné údery ho privedú k tomu, aby zľudštil silu, ktorou vládne jeho mocný rod, a dával ju do služieb človeka. Pochopí, že väčšie ako víťazstvo nad prírodou, ktoré dobýjali dávni ľudia rodu, je víťazstvo nad sebou samým.
„Všetko je tu,“ píše Alexander Matuška v doslove, „ako v dobrom románe má byť: vzdor i láska, viera i povera, ľudia i zvieratá. Boh i mocnosti pekiel, rodenie i umieranie, skaza i vykúpenie; a ako býva len vo vynikajúcich románoch, všetko sa odohráva netraktátove, v rovine rozprávania.“
V období medzi zasnúbením a svadbou usiloval sa Dag všetko na gazdovstve pekne usporiadať, no čochvíľa sa prichytil, ako chodil, uvažoval, čo by asi Tore povedal na to, čo podniká. Zdalo sa mu, akoby si gazdovstvo od neho bol len na chvíľu požičal. Tak sa mu zdalo neskutočným, že je teraz sám majiteľom gazdovstva, osady a lesov. Mal pocit, že sám sa o nič nepričinil vo všetkom tom veľkom, čo bolo vôkol neho.
Po svadbe sa cítil trocha dospelejším, keď už nebol sám; no jednostaj sa mu zdalo, akoby cítil na sebe bedlivé oko všetkých členov rodu, ktorí sa borili po celý dlhý a ťažký život, aby vyklčovali les, vystavali a udržali všetko to, nad čím on teraz vládol. Azda preto si vari nevedel predstaviť, že by sa mohol dotknúť starých domov, zariadenia a všetkého, čo bolo v izbách odpradávna.
Svadba a všetko nové, čo so sebou priniesla, i dojmy, ktorými zapôsobili na neho obe ženy, čo prišli do domu, pomohli mu dodržať sľub, ktorý dal kedysi pánu bohu, že totiž odloží myšlienku na pomstu. Ale silná povaha musí kráčať vlastnou cestou. Tú zdedenú vzdorovitosť, ktorá mala v sebe silu storočí, nemožno zaraziť v jedinom človeku, tá si vždy nájde nejakú okľuku, ako vtedy, keď Dag išiel prvý raz na vianočné bohoslužby. Sklonil sa síce pred pánom bohom, no v tej istej chvíli zabočil na starú cestu s ešte divším vzdorom ako ktokoľvek pred ním. Nestačil jeden sľub a dobrá vôľa jedného večera, aby sa zbavil starej vzdorovitosti, a ako čas i roky plynuli, bol by sa asi znova začal kochať myšlienkami na pomstu, keby jeho myseľ nebola našla inú cestu.
Na Bjorndal prišli na prezretie a podpis akési papiere o pozostalosti a dedičstve Terézie a Doroty a Dag musel ísť namiesto nich do mesta a všetko zariadiť. Boli to pozoruhodne veľké čísla. Veľa peňazí muselo i naďalej zostať v knihách u Holderov, ale veľa sa aj uvoľnilo. Dag si musel obstarať v meste pravotára, aby sa s ním trocha poradil a aby kúpil nehnuteľnosti. Mnoho toliarov dostal tiež v hotovosti a nadobudol tak trocha pochop o moci, ktorá vládne svetom. Nová cesta, ktorou sa začal zapodievať v mysli, bola tvrdá cesta peňazí. Možno to súviselo s veľkými číslami peňazí, že bol taký láskavý k Dorote, keď išlo o komôrku, a že sa podvolil vystaviť dom podľa Teréziinej vôle.
Obe ženy to nevedeli. No priniesli na Bjorndal nebezpečenstvo — nebezpečný jed peňazí! Dag ich mal dosť už predtým — všetko, čo potreboval pre gazdovstvo, osadu a práce v lese — veľké hodnoty. Holderovské peniaze boli prebytkom, a tu sa stávajú peniaze nebezpečenstvom.
Prvý Teréziin syn mal vyše troch rokov, keď prišlo ďalšie dieťa. I tentoraz to bol chlapec a prijala ho Anna Hammarrboová. Prvému chlapcovi dali meno Tore po Dagovom nebohom bratovi; druhý dostal meno Dag a krštenie slávili celé tri dni s hosťami zo všetkých strán. Bola zima a tma a dlho sa potom rozprávalo, koľko sviec horelo v tých dňoch na Bjorndale. Ľudia z osady ustavične hľadeli na všetky vysvietené obloky.
O nejaký čas prišiel odkaz z Hammarrbo, aby Terézia vzala so sebou menšieho chlapca a prišla tam, lebo stará Anna v poslednom čase chorľavie.
Terézia hneď išla.
Na Hammarrbo ju zaviedli do izby s otvoreným kozubom, kde ešte nikdy predtým nevkročila. Nebolo tam okien a na kozube blikalo len niekoľko uhlíkov, takže v izbe bolo takmer tma. V povetrí bol prenikavý pach ako zo spálených zelín.
Keď sa dvere za Teréziou zatvorili, pocítila bezmála strach, ako tu sama v polotme sedela.
Ešte väčšmi sa preľakla, keď počula vzdych odkiaľsi z tmy; no trochu sa upokojila, pomysliac si, že zvuk vychádza z kôpky žeravého uhlia na kozube.
Tu náhle zložila malého Daga na zem.
Odkiaľsi zaznel vzdych taký hlboký, akoby spod zeme.
.jpg)
BJØRNSON, BJØRNSTJERNE
HAMSUN, KNUT
HAMSUN, KNUT
GULBRANSSEN, TRYGVE
BJØRNSON, BJØRNSTJERNE
