AMADO, JORGECESTY HLADU
Červená siatba
(Seara Vermelha)
Pravda, Bratislava, 1952
edícia SPKK (82)
preklad Vlado Oleriny
obálka J. Krejča
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 335 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,20 €
*cesvo*
Spisovateľ brazílskeho ľudu Jorge Amado tlmočí vo svojich dielach plamennú túžbu brazílskeho človeka po pravde a slobode. Preto si našlo Amadovo dielo cestu ku všetkým národom Latinskej Ameriky a udomácnilo sa v radoch všetkých pokrokových ľudí na svete.
Jorge Amado sa narodil roku 1912 na kakaovej plantáži v štáte Bahia, Už od najútlejšieho detstva sledoval tvrdý život černochov a miešancov a z ich tvrdého údelu čerpal neskoršie námety k svojim románom. Po zakríknutom detstve v cirkevnom kolégiu a po búrlivých rokoch mladíckeho dospievania vydal — ako devätnásťročný svoj prvý román „Krajina karnevalu". Ako dvadsaťročný sa dostáva do styku so skupinou ľavých intelektuálov a vstupuje do radov komunistickej mládeže. Od toho času celý jeho ďalší život úzko splýva s bojom robotníckej triedy a Komunistickej strany Brazílie.
Jorge Amado nikdy nezradil v sebe neúnavného bojovníka a tribúna svojho ľudu. Žalárovanie a časté vyhnanstva vtlačily jeho dielu pečať aktuálnosti, pravdivosti a srozumiteľnosti. Týmito si čoskoro získal srdcia miliónov bedárov v brazílskom vnútrozemí na kakaových a kávovníkových plantážach.
Jorge Amado je veľkým bojovníkom za mier. Za vynikajúce zásluhy v tomto smere ho tohto roku odmenili vysokým vyznamenaním, medzinárodnou Stalinskou ceinou „Za upevnenie mieru medzi národmi". Keď Amado preberal túto cenu, ešte i vtedy myslel na svoj zbedačený ľud: „Dojatý do hĺbky duše prijímam túto cenu v mene brazílskeho ľudu a najmä v mene tisícov obrancov mieru, ktorí napriek hrozbe a násiliu vedú boj brazílskeho ľudu za mier."
Biedny život brazílskych robotníkov na kávovníkových a kakaových plantážach zaujímal Jorga Amadu od začiatku jeho literárnej tvorby. Z neho čerpá námet k svojmu trojdielnemu románovému cyklu „Zeme nekonečné" (1942), „Svatý Juraj z Hhéus" (1944) a „Cesty hladu" (Červená siatba) —- 1946. V „Ceste hladu" Amado nemilosrdne odhaľuje pomery na brazílskom vidieku pred revolúciou roku 1935. Hlavní hrdinovia knihy sú členovia rodiny černošského bezzemka Jerónima, ktorých postihuje známe nešťastie brazílskych chudákov. Veľkostatkár im odňal kúsok poľa, ktoré mali v prenájme a na ktorom dlho živorili. To spôsobuje veľkú biedu Jeronimovej rodiny, a aby jej unikla, vydáva sa o hlade a smäde spolu s tisícmi iných chudákov na dlhú púť, tŕnistou spálenou stepou, až prichádza k pobrežiu do mesta s nádejou, že tu nájde prácu. No čaká ju ďalšie sklamanie, lebo v meste namiesto práce nájde Žobrácku palicu. Na tomto hroznom pochode složili mnohí z putujúcich do vysušenej stepi svoje kosti a nikdy nedošli k vysnívanému cieľu práce a ľudsky dôstojného života.
Aj Jerónímove deti, ktoré opustily rodičovský dom ešte pred nastúpením cesty hladu, si vybraly najvhodnejšie z daných možností. Jeden zo synov sa dáva na zboj, druhý prepadne náboženskému blúzneniu, dcéra zasa prostitúcii, a iba najmladší zo synov, Juvencio, sa stáva vojakom a vystupuje ako kladná postava. S Júvenciom sa soznamujeme po nevydarenom vojenskom povstaní, ktoré viedol a za ktoré sa dostal na dlhé roky do žalára. Juvencio v žalári neobyčajne vyspieva, stáva sa komunistom a vychádza z neho plný odhodlania organizovať na vidieku strannícke bunky.
Po rokoch sa Juvencio vracia do vnútrozemia spolu so svojím synovcom Tonkom, uvedomelým brazílskym mládežníkom, tou istou cestou, ktorou jeho rodičia odtiaľ utekali. Brazílsky proletariát sa pripravuje do otvoreného boja proti hlavným pôvodcom svojej biedy, veľkostatkárom a plantážnikom. Tak prichádza rok 1935 a s ním revolúcia v Brazílii, ktorej „kliky bolestí a vzbury" — ako hovorí na konci svojej knihy Jorge Amado — „vypučily z červenej siatby krvi a hladu" — apo ktorých — „prišiel čas žatvy".
Juvencio, ktorého priatelia volali Nenén, počúval potichu a so sústredenou pozornosťou vysokého muža, čo hovoril. Vedel o tomto súdruhovi málo, iba to, že prišiel z juhu, možno z Pernambuca a že bol z vedenia. Tak mu to povedal obuvník, keď ho prišiel pozvať na schôdzku:
— Prišiel sem istý súdruh funkcionár... Priveď len celkom spoľahlivých ... Pochybných nie! Nemôžeme privádzať súdruha do nebezpečenstva ...
A robil ho zodpovedným:
— Osobne mi za to zodpovieš ...
Kým Juvencio pozorne počúval, aby zachytil všetko, čo rečník povie, a aby pochopil dobre smysel povedaných slov, prezeral si funkcionára. Bolo v ňom čosi, čo ho robilo na prvý pohľad nesympatickým, čo bránilo tomu, aby sa medzi ním a poslucháčmi rozprúdila sympatia a porozumenie, ktoré tak veľmi pomáhajú vzájomnému chápaniu vecí. Juvencio sa usiloval prísť na koreň toho, necítil sa dobre s tým stiesneným pocitom v hrudi. Ako len oddeliť pravdivé slová, ktoré hovoril tento muž — a hovoril ich s istým dôrazom a dosť jasne — od odporu, ktorý k nemu pociťoval? Možno, že v jeho dôraze a jasnosti chýbal oheň, čo vyviera z hlbokého presvedčenia, a odtiaľ ten chlad medzi poslucháčmi. Vtedy ešte to nebola len strana, ktorá bola preňho posvätná a nedotknuteľná. Boli to aj vedúci funkcionári. Juvencio totiž zamieňal ešte stranu s ľuďmi, a v nich, v ich úprimnosti a bojovej schopnosti hľadal uskutočňovanie myšlienok strany. Neposudzoval boj a jeho výsledky, ale bojovníkov a ich vlastnosti. Bol v strane niečo vyše roka a z toho niekoľko mesiacov strávil na Amazone, uprostred pralesa, bez akéhokoľvek styku so súdruhmi. Rečník citoval Lenina a Stalina, teda diela, ktoré Juvencio nečítal a vyjadroval sa preňho nezrozumiteľne. Okrem ilegálnych tlačív prečítal len knihu Márie Lacerdovej-Mourovej, ktorá ho nadchla. Toho človeka nesporne obdivoval. Zdalo sa, že vie toho veľa a ohromoval ich — tú ich skupinu čatárov a seržantov — citátmi, celými vetami z Lenina a dokonca i z Marxa. Juvencio si sám pre seba zašomral výsledok svojho pozorovania:
— Taraj ...
Po dlhom čase, keď bol vo väzení, mal možnosť spoznať zblízka Agnalda — ktorý tu, na schôdzke, používal svoje bojové meno Tadeu — a prišiel na pomenovanie, ktoré ho lepšie vystihovalo: »samostačný«. Ale vtedy už čatár Juvencio jasne rozlišoval stranu od ľudí, ktorí ju tvoria.
Dom, kde bola schôdzka, bol na predmestí Natalu. Otvormi v zatvorených obločniciach vnikal dovnútra nočný vánok. Povetrie v miestnosti bolo presýtené dymom lacných cigariet a Juvencio v istej chvíli začal strácať dych, takže nemohol sledovať Agnaldove slová. Zahrúžil sa do pozorovania jeho výzoru a porovnával ho s jeho piskľavým hlasom, s ktorým sa zasekol vždy pri vyslovení poslednej slabiky tak ako učiteľ, ktorý učí deti slabikovať. Vzchopil sa a znovu sústredil pozornosť:
— ... každý súdruh musí byť pripravený, musí si byť vedomý svojej zodpovednosti a historického poslania robotníckej triedy, musí vedieť čeliť danej situácii ...
Bo! to inteligentný človek, to sa nedalo poprieť. Načrtával teraz politický obraz krajiny a Juvencia postupne chytalo nadšenie. Agnaldove slová boly plné optimizmu, podľa jeho slov mali už vládu na dosah ruky ako zrelý plod na strome, stačilo načiahnuť sa,
.............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Klíky bolesti a vzbury vyrástly z červenej siatby krvi a prišiel čas žatvy.
