SOBOLEV, LEONIDGENERÁLNA OPRAVA
(Kapitalnyj remont)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (127)
preklad Ján Ferenčík
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra ruská
312 s., slovenčina
hmotnosť: 343 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 € *cesvo*printer
„Generálna oprava", ktorá vyšla roku 1933, je prvým románovým dielom sovietskeho spisovateľa L. S. Soboleva. Táto kniha neznámeho autora zrazu strhla na seba pozornosť. Gorkij ju na prvom sjazde sovietskych spisovateľov spomenul v rade tých sovietskych kníh, ktoré hneď našli cestu k čitateľom. Týmto románom sa razom predstavil už hotový spisovateľ s vlastným štýlom, s vlastným jazykom, s vlastnou tematikou, zrelý a rozmýšľajúci. Neskôr vydal ešte zbierku noviel „Morská duša“ a novelu „Zelený lúč“. V Sovietskom sväze patrí medzi spisovateľov, ktorí majú svoje čitateľstvo, čo na autorovi obdivuje jeho vysoké umelecké majstrovstvo, obdivuhodné zvládnutie témy, bystrosť a hĺbku postrehu, intelektuálny charakter, spojený s energickým a pritom emocionálnym poňatím života.
Jeho próza núti rozmýšľať, vyvoláva v čitateľovi emócie a svojím temer exaktným zvládnutím témy prebúdza estetické vnímanie. Nech Sobolev zobrazuje hocičo: západ slnca na mori, lodnú techniku, vidiny detstva, všade vidíme originálneho umelca. V lete roku 1958 oslavoval orgán sovietskych spisovateľov Sobolevovu šesťdesiatku a želal mu medziiným na dalšiu cestu: novú tvorivú silu, aby sám písal viac, a od druhých vyžadoval to, o čom sa kedysi sám tak pekne vyslovil: aby si nedovolili písať zle, aby s nepremyslenými, povrchnými dielami, napísanými slovami ošúchanými ako kopejka nemohli vtrhnúť do veľkej budovy, ktorú my voláme mnohonárodná sovietska literatúra, socialistický realizmus."
„Generálna oprava“, ktorú naši čitatelia dostávajú do rúk, odohráva sa v krátkom časovom úseku, v máji pamätného štrnásteho roku, a jej dej sa odohráva zväčša na cárskej vojnovej lodi ,Generalissimus Suvorov'. Sú to horúčkovité dni pred vypovedaním vojny, keď dôstojníci a mužstvo na lodi už tušia, že vojna je tu, no nesmie sa o nej verejne hovoriť. Sobolev majstrovsky zachytáva reakciu námorníkov na blížiacu sa pohromu: Inteligentný, ľudský, no pritom trochu cynický a svojím pôvodom determinovaný poručík Livitin chápe, že nastal čas, ked musí cárovi zaplatiť smrťou za pohodlný život dôstojníka, a márne sa snaží obrniť cynizmom; poručík Greve, podlý karierista, miláčik žien a elegán, sa tak ako väčšina dôstojníkov snaží nebrať vojnu na vedomie a oklamať sám seba. No o vojne - na veľké začudovanie Livitina - premýšľajú aj obyčajní vojaci, od zahriaknutých a dobráckych Netoporčukov cez feldvéblovské duše typu Gudkova a Belokoňa až po uvedomelých boľševikov, akým je Volkovoj, ktorí čakajú na priaznivý okamih, aby rozpútali revolúciu. Je im veľmi blízky intelektuál Morozov, bocman a strojný inžinier, priateľ Livitinov, ktorý akoby niesol autobiografické črty svojho tvorcu - Soboleva. Lebo Sobolev naozaj pozná more z autopsie. To vidíme nielen na každom detaile, na podrobnosti, ovládaní lodnej techniky, ale aj na majstrovskom stvárnení postáv ľudí zžitých s morom, na stvárnení „morskej duše“ svojich hrdinov.
Zrazu si Jurij na niečo spomenul a zasmial sa:
„Prosím ťa, povedz mi, kto je to mičman Gudkov?“
„To je môj zástupca v rote, neslýchaný idiot, ale slúži ako cvičený pes. Vo flotile vzniklo príslovie, že na ,Generalissime’ zo všetkých vzácností najvynikajúcejšie sú dve: parketová dlážka vo veliteľovej kajute a istý mičman Gudkov... Prečo sa spytuješ?“
„Aké to máte témy pri vyučovaní námorníkov? Duma, revolúcia ... čudné!“
Nikolaj si s úsmevom pritisol pravú ruku na prsia a prstami ľavej sa usiloval chytiť neposlušnú gombičku na manžete:
„Čo je na tom divné? Námorníčkovia sa v poslednom čase zaujímajú o politiku. A lepšie, keď dostanú vysvetlenie na lodi ako na dákej politickej schôdzi.“
„Ale akosi príliš priamočiaro ju vysvetľujete, až sa to ťažko počúva. Mal by si aspoň dačo poopravovať!“
„Ďakujem pekne!“ poklonil sa poručík a šuchol nohou, „preto som zveril vyučovanie Gudkovovi, lebo ja nie som na to dosť hlúpy. Pochop konečne, že v námornej službe sa nepripúšťajú nijaké poltóny: keď čierne - tak čierne ako uhoľ, keď biele -tak belšie ako vetrilo. Námorníkom sa riadne musia vbíjať pojmy do hlavy, aby sme to nedopracovali ako v dvanástom ... Vás asi v Akadémii neučia o dvanástom? Nie o osemsto dvanástom, ale o deväťsto dvanástom?“
„Nie. A čo sa vtedy stalo?“
„Nuž to, že jednej krásnej aprílovej noci sa námorníčkovia dohodli, že na všetkých lodiach pobijú dôstojníkov a začnú revolúciu. Ešte dobre, že múdra vrchnosť na všetko pamätala a všade držala svojich ľudí, lebo ináč by som visel na rahne spolu so svojimi vrstovníkmi..
„Ale, čo mi to rozprávaš,“ povedal Jurij nedôverčivo. Zahmlene a nehodnoverne prenikali do Akadémie chýry o tom, že na lodiach dochádza k hanebným odhaleniam: tu bal ilegálnej literatúry v uholnej jame - tam akési ,krúžky’, udržujúce spojenie s brehom. Ale tieto chýry hneď potláčali príhody, rozprávané z prvej ruky, o tom, ako k mičmanovi tomu a tomu (s uvedením priezviska a stupňa príbuzenstva s rozprávajúcim) doviedli traja námorníci do kajuty študenta: vraj, vašeskorodie, tento tu nás presviedča, že zrádzate Rusko a treba vás hodiť cez palubu, tak sme ho doviedli, nech vás on zhodí.., Úspech mal aj hrdinský príbeh o poručíkovi z ,Cesareviča’, ktorý na prístavišti v Reveli na mieste prepichol kordíkom námorníka za to, že sa vulgárne vyslovil o cárovnej, pričom ostatní námorníci odmietli vziať jeho mŕtvolu do člna s odôvodnením: ,Pes si len psiu smrť zaslúži’. Rok deväťsto dvanásť? - Neuveriteľné - veď revolúcia sa skončila v deväťstopiatom ...
Poručík sa usmial:
„Zrejme aj vás učia podľa schémy mičmana Gudkova: študenti poburujú národ, ale námorníci, to sú samí sokoli, ktorí snívajú len o tom, aby mohli umrieť za vieru, cára a vlasť... Dnes nie sú časy plachetnicového loďstva, Jurko! K stroju a do veže nemôžeš postaviť negramotného Ivana. Ale gramotní námorníci, ktorých volens-nolens musíš brať do loďstva, majú svoj názor na veci. Tak, napríklad, myslia, že vinníkmi každej vojny sú fabrikanti a dôstojníci, ktorým sa len o tom sníva, aby si čím skôr zabojovali. A z toho dôvodu treba jedných i druhých vyhlušiť do siedmeho kolena - potom bude na zemi raj, ktorý sa volá socializmus ...“
Jurij pozrel naňho posmešne:
„Ináč povedané ,sloboda’? Ale to je neseriózne ...“
„V Akadémii - neseriózne. Ale my tuná, opakujem ti, žijeme na sopke... Mimochodom - apoštol Pavol radí kresťanom, aby ani nehovorili o týchto nechutnostiach. Politika - to nie je pre pánov. Nech sa ňou zapodievajú žandári a mičman Gudkov. Našou vecou je strieľať a umierať, keď rozkážu ... Poďme vari do jedálne - už pískajú na vodku!“
Na hornej palube sa rozliehala veselá píšťalka. Na prednú palubu, k haditému zástupu čakajúcich námorníkov vyniesli medený hrniec s vodkou. Hlavný batalér, dôležitý a vážny ako kňaz podávajúci prijímanie, vytiahol zoznam pijúcich a prísne si obzrel námorníkov, čo sa podali dopredu:
„Kde sa tlačíte! Dva kroky od hrnca! Ešte ho prevrhnete!“ Chvíľu čakal, vychutnávajúc svoju moc nad netrpezlivým zástupom, a len potom ticho dodal:
„No, poďte... a meno poriadne nahlas!“
.....................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Nakladanie
pokračovalo.
