JAMBRICH, ĽUDOINDOČÍNA SKRZ NASKRZ I.
Thajsko, Kambodža
+ Dobré rady ako fotografovať na cestách a dovolenke
Informačné centrum podnikateľov, Žilina, 1999
obálka Tibor Majerčík, Ľudo Jambrich
fotografie Ľudo Jambrich
ISBN 80-88888-64-6
cestovanie, cestopis, fotografovanie,
248 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 398 g
tvrdá väzba
stav: výborný
2,50 €
*H-6-3*
Dvojdielna publikácia Indočína SKRZ NASKRZ nadväzuje na úspešný cestopis Ľuda Jambricha, Exotické kontinenty Skrz Naskrz. Prvý diel Indočíny nás zavedie do Thajska a Kambodže. Už samotné názvy destinácií napovedajú, že v knihe o ďalekých ázijských krajinách nebude chýbať exotika. Čitateľ v nej však nájde podstatne viac, pretože autor - cestovateľ, publicista a fotograf v jednej osobe dokáže rozprávanie o svojom putovaní obohatiť nielen zaujímavými postrehmi, ale aj napätými situáciami a svojským humorom.
Súčasťou knihy je aj poradenská časť venovaná farebnému fotografovaniu. Dobré rady ako fotografovať na cestách a dovolenke neponúkajú suchú teóriu. Autor svoje bohaté skúsenosti z fotografovania na cestách pretavil do praktických rád a tipov, ktoré podáva záujemcovi o fotografiu jednoduchou a zrozumiteľnou formou. Rady doplnené desiatkami autorových najlepších záberov pomôžu pri fotografovaní tak začiatočníkom, ako aj pokročilým priaznivcom fotografie.
Rady o fotografovaní lektoroval Karol Kállay.
Milí čitatelia, boli ste už vy niekedy v karaoke čiže KTV bare? Nie, nemyslím karaoke Fun-rádia ani inej rozhlasovej stanice. Mám na mysli taký ozajstný, akurátny karaoké bar. Že ste možno aj boli, ale nie ste si istí, pretože neviete presne, ako taký karaoké vyzerá? Dobre, dobre, vidím, že budem musieť začať opisom. Videli ste už zariadenie obývačky? Predpokladám, že áno. Tak si ho predstavte: gauč, konferenčný stolík, jedno alebo dve kreslá, televízor, hi-fi veža s poriadnymi reproduktormi, video a stojan s tuctom kaziet. Ak si to všetko vo vašich predstavách nasťahujete do stiesneného priestoru 3 krát 5 krát 2 metre, intímne ho osvetlíte girlandami drobných žiarovočiek a k stolu si primyslíte niekoľko mikrofónov, z ktorých vedú káble do zosilňovača, pred očami by sa vám malo objaviť Karaoké Ani. Lepšie povedané, jedna z jeho miestností, pretože tam boli takéto priestory tri. Boli si navlas podobné, takže ak túžite po predstave celkom dokonalej, vynásobte si tú prvú miestnosť tromi a výsledok prepojte úzkou tmavou chodbičkou.
Zariadení podobných tomuto sú v Phnom Penhe tucty. Nie je tomu tak dávno, čo Phnompenhčania o podobných inštitúciách ani nechyrovali. Vietnamom podporovaný režim nastolený po zvrhnutí Pol Pota nemal veľké pochopenie pre moderné zábavky, a tak si priaznivci karaoké museli počkať až do deväťdesiateho tretieho. Vtedy s prvými slobodne organizovanými voľbami pod záštitou OSN zavial z najvyšších miest liberálny vetrík, ktorý prial aj karaoké. Táto forma zábavy, pri ktorej si návštevníci môžu zaspievať spoločne so svojim obľúbeným spevákom sa podobne, ako všade vo východnej Ázii rýchlo ujala. KTV-bary začali vyrastať ako huby po daždi a stali sa takou populárnou formou oddychu, že bohatšie firmy ponúkajú svojim zamestnancom bonusy vo forme preplatenia návštevy KTV. Tí čo si prichádzajú zaspievať za vlastné, platia buď hodinovo za prenajatie celej miestnosti, alebo nadrobno, za každú pesničku. Jeden song vyjde tak na 10 Sk.
My sme však platiť nemuseli. Bol som opäť hosťom. Tentoraz Ponaritovým. Z jeho kostnatej tváre sa nestrácal úsmev a ochotne mi porozprával (po slovensky mu to išlo vynikajúco), ako si zvyká po návrate na svoju staronovú vlasť.
„Je to poriadne odlišné než na čo som bol zvyknutý,“ začne opisovať svoj džob. “ Pracujem v stavebnej firme a mám na starosti všetko, jednoducho všetko čo so stavbou súvisí. Robím výpočty, rysujem projekty. Či oceľ, či betón všetko jedno. Keď som inžinier, mal by som to vraj vedieť. Okrem toho mám na starosti kontakt so zákazníkmi a aj stavebný dozor.“ Poklepe si na mobil pri boku. „Naša firma je na miestne pomery moderná, napriek tomu, že je čisto kambodžská. Zamestnávateľ nám napríklad dáva motorky aj na domáce používanie, alebo prepláca návštevy nočných podnikov. Na druhej strane, práva zamestnanca, sociálne alebo zdravotné dávky tu neexistujú. Ja robím nonstop, bez voľnej soboty a nedele. Ani na dovolenku nemám žiadny nárok. Občas dostaneme vo firme voľno, ale to závisí plne od dobrej vôle majiteľa. Môže dať, ale nemusí. Za to zarobím tak 200 dolárov mesačne, čo je tu pre mnohých ročný plat, takže som na tom veľmi dobre.“
Ponaritova firma bude mať v blízkych rokoch plné ruky práce. Dve tretiny budov boli v Phnom Penhe poškodené, prakticky všetky sú v dezolátnom stave. Podobne je to aj s inžinierskymi sieťami, o ktorých zničenie sa polpotovci postarali. Strach o miesto Ponarit mať nemusí. V Kambodži je akútny nedostatok vzdelaných pracovných síl. V Roku nula a v tých štyroch, ktoré nasledovali, bolo zavraždených 20 000 inžinierov a skoro všetci architekti. Jeho rodičom sa však podarilo prežiť a na miesme pomery sa im darí vcelku úspešne.
„Ako rodina sa nemôžeme na núdzu sťažovať. Otec pred rokmi emigroval do USA a za peniaze čo poslal sme si otvorili toto KTV. Nie je to žiadny luxusný podnik, ale mojej matke a sestre to na živobytie stačí. Keď sa k tomu pridá ešte môj zárobok, je to fajn.“
Využil som príležitosť, aby som sa priamo od prameňa dozvedel niečo bližšie o tomto druhu podnikania.
„Zriadiť karaoké nie je až taký problém. Potrebuješ nejakú miestnosť, zariadenie, video, televízor. To je základná konfigurácia. Ak máš vyššie ašpirácie, musíš zamestnať obsluhu. Dievčatá, ktoré nosia zákazníkom nápoje, prípadne im spievajú. V mnohých podnikoch ich služby idú ešte ďalej, to však nie je náš prípad, my
