LAZAROVÁ, KATARÍNAPUTOVANIE SVӒTEJ ANNY
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Slovenská próza
obálka Agneša Sigetová
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
13-72-053-68
beletria, román, detektívky,
244 s., slovenčina
hmotnosť: 222 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu
0,40 €
*cesvo*
Kniha ponúka detektívny román - z kostolov miznú vzácne umelecké predmety, podozrenie padá na reštaurátora Vadima. Zita začne na vlastnú päsť pátrať po rozkrádačoch a ocitne sa v nemocnici, no nevie sa rozpamätať, kto ju chcel zaškrtiť...
Ovievala sa čiernou podprsenkou zo samých čipiek. Obzrela som sa, čo sa stalo?
Vo dverách stál Luigi. Luigi Záviš. Stál tam šarmantne a bezstarostne. Nerobilo mu to ťažkosti. Odjakživa bol predsa šarmantný a bezstarostný. Nevládala som sa ani hnúť. Ja si lámem hlavu, ako sa s ním dáko stretnúť, a on si stojí vo dverách, usmieva sa, vyzerá zaujímavo i bezočivo zároveň a využíva moje prekvapenie a nehybnosť, pristupuje ku mne a bozkáva ma na líce.
— Máš veľa práce?
Evička sedí s vytreštenými očami, Oľga lapá dych a neprestajne sa ovieva čiernou podprsenkou.
— Nemám! — odsekla som a mala som chuť vyfliaskať niekoho, predovšetkým, neviem prečo, práve Oľgu.
— Nemáš chuť na zmrzlinu?
O pol hodiny sme sedeli na terase Devína pod červeno-žltým slnečníkom. Luigi objednal zmrzlinu. Pre mňa so šľahačkou, pre seba bez, k tomu dva malé koňaky. Dlho sa dohadoval, prečo nemajú francúzsky koňak, a keď sa dozvedel, že ho majú, prečo nie tej druhej značky, vysekíroval čašnicu, potom hlavného, ktorý sa nečujne prikradol a vyberane zdvorile vysvetľoval, prečo práve teraz nemajú francúzsky koňak tej požadovanej značky, Luigi rad-radom odmietal všetko ostatné, čo mu čašnica a hlavný ponúkali, napokon blahosklonne pristal na moldavský.
— Prečo sa smeješ?
Ostali sme pod slnečníkom sami.
— Som zvedavá, čo odo mňa chceš.
— Nič od teba nechcem! — odvrkol urazeno.
— Prečo si myslíš, že niečo chcem? Nemôžem si iba posedieť s tebou, vidieť ťa zase raz, pozhovárať sa?
— O čom?
— Len tak.
Luhal odjakživa. Ale luhal mimoriadne zle. Neviem, či to zbadal aj niekto iný okrem mňa, ale ako viem, nik iný nežil s ním najprv legálne nejaký čas a potom sem-tam niekoľko týždňov nelegálne pod spoločným krovom.
— Naozaj? — opýtala som sa a on celkom vážne prisvedčil:
— Naozaj.
Naozaj sa tváril vážne, aj sa na mňa vážne pozeral.
Chvílu sme ticho fajčili a mohli sme vyzerať ako dvaja ľudia, čo sa vídajú dennodenne a mlčia buď preto, že si už nemajú čo povedať, alebo preto, že si úplne rozumejú. Potom prišla čašnica a vytrhla ma z dúm a Luigiho z rozpakov, ako začať rozhovor. Teraz sa mohol sústrediť na koňak. Štrngli sme si a vypili. Do polovice. Luigi si nalial zvyšok do zmrzliny, ja som si odjedala najprv šľahačku. Ako vždy. Ako kedysi. Bol to náš dávno zaužívaný obrad. Luigi jedol opatrne, drobnými hltmi. Bol náramne opatrný, chránil si hrdlo; odvrátila som sa, aby nezbadal, že sa uškŕňam. Nepatrná investícia. Čo len bude chcieť ako náhradu za jednu porciu ináč dosť dobrej zmrzliny a malého moldavského koňaku? Co ja od neho chcem, to viem, ale ako to zariadim ...
— Je dobrá? — opýtal sa a vycieral bieloskvúce zuby, prižmuroval uhrančivé čierne oči. Tváril sa tak bezstarostne, že ma to rozčúlilo.
.................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Vilka, ale druhé poschodie!"
