ZELINOVÁ, HANAPRÍSTAV POKOJA
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Slovenská próza
obálka Milan Spál
2. vydanie, 6.000 výtlačkov
13-72-006-69
beletria, román,
244 s., slovenčina
hmotnosť: 233 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu
1,50 €
*cesvo*bels
Na zemianskej kúrii v Smrečanoch akoby ležala kliatba. Zemiansky kaštieľ už čírou svojou existenciou poznačuje osudy ľudí, ktorí v ňom žijú a z generácie na generáciu si ho odovzdávajú. Ich život sa podstatne odlišuje od života prostých ľudí v dedine, lebo ich myslenie a konanie je určované vedomím, že kuriu treba zachovať a odovzdať potomkom. Ona rozhoduje o manželstvách, najmä pre ňu sa vždy s napätím očakáva príchod dediča. A preto niet v jej múroch veľa šťastia. Majitelia kaštieľa zväčša vidia len svoju osobnú obeť, ktorú priniesli, málokto si uvedomuje, čím sa mu kúria môže odvďačiť: pocitom istoty, zábezpeky, domova. Môže mu byť akýmsi dôkazom, že rod Smrečianskych je tu a že tu aj bude, svoji medzi svojimi. Že sa mu môže stať ozajstným prístavom pokoja.
Všetci uznali Jakubov husársky kúsok za hrdinstvo v jeho vysokom veku. Tobiáš Chrepta mu potriasol ruku a gratuloval mu. pričom sa priznal, že on by to nevedel spraviť, už preto nie, že by ho ani jeden kôň neuniesol. Starý Jakub sa šťastne usmieval a znova začal od začiatku rozprávať príhodu, ktorá stálym opakovaním nadobúdala na význame, takže to naostatok vyzeralo tak, že Sandra na Džinkovi ešte vôbec nevyšla z brány kúrie, keď on už na Kifo preletel jarček.
Všetci prikyvovali, všetci sa znova čudovali a híkali údivom a od závisti. Najčastejšie Kristína, lebo jej pripadlo Jakuba ošetrovať. Od toho pamätného Silvestra vylihoval Jakub Rimavský, nie že by ho choroba pritlačila do perín, ale ustatosť a vek, ktoré na chvíľu zaprel na Kifinom chrbte, hlásili sa o svoje právo.
Začiatkom marca odrazu z ničoho nič prerušil vychvaľovanie predností čiernej Kifo pred červeným Džinkom a spýtal sa Kristíny, ktorá umelecky štopkala natrhnutú čipku Sandriných šiat.
- Komu by som mal dať kúriu, Kristína?
Kristína spustila hodvábnu sukňu do lona a vyciciavala si pichnutý prst.
- Anne alebo Sandre?
- Právo na ňu má tvoj syn Gábriš, - povedala.
- Daj mi pokoj s právom! Přiženil sa k tej Poľke, a ja som to nechcel.
- V tom prípade je tu ešte tvoja druhá žena.
- Irena Rózyová mi nedala syna ani dcéru, nemá preto nárok na rodovú kúriu.
Chvíľu si obidvaja starí ľudia mysleli svoje. Potom sa Jakubova suchá ruka pohla.
- No? - spýtal sa a stisol Kristíne ruku.
- Anne, - povedala a opätovala stisk.
- Hm. Vnučke nemám dať nič? - opýtal sa sklamane.
- Nie, Jakub. Je ešte mladá na vlastné rozhodovanie a Alexandra by kúria zviedla na nejaké neuvážené cesty. Daj ju Anne. Nikto sa nad tým nepozastaví, lebo ti je dcéra a Anna ju iste raz dá Sandre, a keby aj ináč rozhodla, bude to iba všetkým na úžitok.
Starec chvíľu rozmýšľal a až potom povedal:
- Nedbám, nech je teda Annina.
Aj bola.
Najhoršie však bolo pre Annu stretnutie s bratovou rodinou. Na otcov pohreb prišiel Gábriš po prvý raz do Smrečian so svojou ženou a s dcérkou. Už to nebol ten milý chlapec, aký býval, ukázal sa ako Júliin syn. Podedil po nej všetky vlastnosti, i keď sa tvárou podobal otcovi. V pravom svetle sa ukázal pri čítaní testamentu. Takisto odhalila svoju povahu aj malá Poľka. Bránila mužove práva krikom, pri ktorom aj Gábrišov nahnevaný hlas zanikol.
„Toto, že by bola tá Vanda?“ myslela si Kristína a to isté myslel si aj Alexander.
Pozreli jeden na druhého. Alexander sa obrátil k obloku a Kristína rozkrútila mlynček prstami, ako to robia starí ľudia, keď o niečom tuho rozmýšľajú.
„Toto je teda tá Vanda Lubowiczká, pre ktorú sa Alexander tak zúfalo bránil, pre túto krikľavú Gábrišovu ženu pohrdol Annou. Aké sú len božie cesty nevyspytateľné.“ Vzdychla si. Vzdych zanikol v šume a kríku okolo testamentu, ale Alexander ho predsa
..............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Usmiala sa ešte na ňu a nechala ju stáť pri obloku, odkiaľ okrem záhrady bolo vidieť aj široký obzor smerom na Lúky.
