WHITE, PATRICK
STRAPCE LÍSTIA
(A Fringe of Leaves)
Smena, Bratislava, 1981
edícia Eva (77)
preklad Michal Breznický
prebal Milan Veselý
1. vydanie
73-061-81
beletria, román, literatúra austrálska,
328 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g
tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu, uvoľnená väzba
0,10 €
*mikpa*
Námet je veľmi prostý, v prvej polovici minulého storočia mladá Angličanka spolu s manželom i s členmi posádky pri návrate do Anglicka stroskotá pri pobreží Austrálie. Zostáva nažive len ona a ako zajatkyňa žije nejaký čas medzi domorodcami. Nasleduje útek a návrat do civilizovaného sveta, vracia sa však vnútorne i vonkajškovo zmenená. Dospieva k presvedčeniu o prchavosti a márnosti ľudského konania, ľudskej civilizácie a hromadenia pozemských statkov.
PIATY DEŇ NA MORI SA PÁN ROXBURGH zdržal na palube dlhšie, ako očakával. Čajky ovísali v priezračnom povetrí ako bublinky v pohári. More sa vlnilo a belaselo krotkou farbou ako ani raz cestou od Sydney. Vietor bol stále priaznivý. Zrána sa mierne stočil a zadul od juhovýchodu, takže kapitán Purdew rozkázal napnúť spodnú a vrchnú závetrovku. Aj pre tú hýrivosť plachiet sa Austin Roxburg zdržal na palube dlhšie — nie a nie sa vynadívať na ten preutešený zástup plachiet. A tak si s úsmevom a s vlastníckym výzorom prezeral brigu, ktorú si prisvojil na znamenie, že sa začal zasväcovať do námorníckeho života. Z funkcií plachiet poznal len základné, no záveterné plachty unášali jeho váhavého ducha k poézii. Takže sa dôstojne prechádzal po palube, nezapnutý zvrchník rozvievaný vetrom, no občas zastal, vše s úsmevom zahladený do belasej, slnkom zahmlenej prázdnoty, vše zasa na ľudí, čo nechceli postrehnúť, že nepotrebný pánko je spätý s ich námorníckou robotou.
Pán Roxburgh sa nedal hned odstrašiť. Voči ľuďom, čo ho poznali, býval citlivý, ba často priam neznesiteľný, ale k neznámym ľudom sa správal, akoby mal hrošiu kožu, najmä k takým, ktorým chýbalo vzdelanie, alebo k ľudom z podradnejšej triedy. Vtedy si klepkal po lýtku palicou a obnažoval dlhé, žltkasté zuby, uškŕňajúc sa na nešťastníkov, čo s nimi nesúhlasil alebo čo si nevšímali jeho mravné hodnoty.
Prechádzal sa teda po palube a uškŕňal na nevšímavú posádku. Fascinovaný premnohými vecami, čo vídal v živote, či už krásnymi či nezmyselnými, vedel by sa ich azda zmocniť aj tvorivo, no vnímavým zmyslom si zakaždým stali do cesty zbytočné znalosti a morálne zábrany. Neraz už vyčlenil formu, neraz sa rozochvel vzrušením nad dajakou myšlienkou, už-už len vrhnúť na ňu svetlo, ktorým by sa stala nepopierateľne jeho, a vždy ho za takú trúfalosť premohla mrzutosť, zlosť, ba občas aj hanba. Raz videl manželku schádzať schodišťom v topásovom náhrdelníku od jeho matky, a oslnený pohľadom sa rozhodol poveriť sira Johna namaľovať jej portrét, aj mu hneď na druhý deň napísal. Lenže portrét ho sklamal: nevyvolal v ňom prapôvodný pocit zjavenia, aký ho ovládol, keď sa mu manželka trblietala na schodišti. A pritom všetci ostatní tvrdili, že je na portréte ako živá, žasli nad zlatým rámom a skladali úctivý hold zhmotnenému bohatstvu manžela.
Kde mu je manželka, nemal pán Roxburgh ani potuchy, no aj tak sa prechádzal a dumal ďalej, iba čo sa z času na čas poobzeral, aj preto, že ho pohnal zmysel pre povinnosť, aj že ju mal rád, ibaže v tvrdom teakovom dreve zanechávala podráždenosť odtlačky.
Na okružnej prechádzke zočil aj Courtneyho, práve schádzal z prednej paluby a cestou sa pristavoval pri mladších námorníkoch skontrolovať, či spravili, čo im prikázal hlavný lodník: pretiahnuť uzly očnicami a poriadne ich upevniť. Prvého dôstojníka pozoroval pán Roxburgh od záveternej strany lodného člna, ako ľahko a odborne si hľadá cestu oživeným pralesom, ale sa ho aj obával. Zatúžil totiž vstúpiť s prvým dôstojníkom do zasväteného rozhovoru, aké prvý dôstojník máva so svojimi druhmi zasvätencami, ktorí sťa slobodomurári jeho medzi seba podistým nepripustia, veď nepozná ich znamenie. A ešte sklesnutejšie sa bude cítiť v tej osamotenej väzenskej cele, lebo títo tu vonku sa budú môcť zhovárať, ako sa zhovárajú ľudské bytosti a aj podľa práv ľudských bytostí.
Courtney podišiel, šúchajúc si ruky, možno v obrane pred spoločenským postavením a vzdelaním. „Ak nám ten vietor vydrží, v Singapure budeme skôr, ako si privyknete na to kolísanie, pán Roxburgh. “ Chcel povzbudiť cestujúceho a podľa všetkého utešil seba.
Pán Roxburgh sa začervenal a nebyť dočasne žltkavej pleti, bol by vyzeral ako hlupák. Zišlo mu totiž na um, ako ho kedysi mladší a aktívnejší brat učil viazať jednoduchý námornícky uzol, aj s akou vďakou a radosťou brata sledoval, keď mu ukazoval, ako sa viaže. A na palube sa mu, zahladenému môžbyť do klamlivo úprimných očí prvého dôstojníka, zachcelo požiadať ho, či by mu neukázal, ako sa viaže nesmieme komplikovaný uzol.
No pán Roxburgh sa iba opýtal: „Aký je čas? “ a hneď si aj uvedomil, že vo vyšších kruhoch by taký zvrat nepoužil.
Prvý dôstojník bez slova vytiahol obtlčené strieborné hodinky, ciferník otvorený ako tvár majiteľa, ibaže menší. Pán Roxburgh sa mu nevedel vynaďakovať, no že si zabudol všimnúť, koľko je hodín, si uvedomil, až keď sa hodinky ocitli v seržovom vrecku.
Opraviť chybu bolo už neskoro: prvý dôstojník sa vzdialil s prehnanou taktnosťou, akou sa vyznačujú chlapi ani hory, a pritom plachí. A pánu Roxburghovi odľahlo, lebo si pomyslel, že jeho neobratnosť zostane iba jeho tajomstvom.
................................................
posledná veta :
A slečna Scrimshawová sa nepokúsila nastoliť disciplínu, ktorú tak obhajovala: celkom ju zaujali vlastné myšlienky a ónyxy ťukali ťuk, ťuk a azda zrážali pochybnosti — lebo čo ako sa zatajené orlice usilujú vznášať, a aj sa vznášajú v únikových myšlienkach a v snoch, ich ľudská príroda sa chtiac-nechtiac chytí každej náhodnej slamky, ktorá je azda príznakom riadeného vesmíru.
