TIMRAVA, BOŽENA SLANČÍKOVÁZA KOHO ÍSŤ?
Mladé letá, Bratislava, 1968
edícia Klub mladých čitateľov
zostavila Hana Ponická
doslov Hana Ponická
ilustrácie Ivan Schurmann
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
66-074-68
beletria, próza krátka, poviedky,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 563 g
tvrdá väzba
stav: poškodená väzba
0,10 €
*cesvo*
Poviedky : Za koho ísť? * Zvrchovaný čas * Katera * Pomocník * Na jednom dvore * Na Ondreja * Boj * Mocnár * Bez hrdosti
Svitlo prekrásne májové ráno. Slnce pomaly kolembalo sa na východe, pozalejúc zlatými lúčmi mladé pole, kvitnúce stromy, rosnaté žitá a lúky, zastavilo sa dúškom na lícach mladej sedliackej dievky Katy, slúžky Trnkoje, kde pri sklade žala trávu. Kata, všeobecne zvaná Katerou, bola nízke, šelmovské stvorenie; majúc opäté sukienky, ktoré mokré boli od rosy, usmievala sa a spievala o závod so slávikmi a škovranmi. Vše sa vystrela, zajastriac očami dookola, akoby s niekým koketovala; prižmurujúc ľavé oko celkom šelmovsky, zavýskne, zahúka a zas zohne veľkú hlavu k žatiu. Konečne zatíchla, uvidiac, že spoza vŕška v kabanici zakrútený, s klobúkom na očiach vystupuje hájnik Jano Binbov a kráča zrovna k nej, trochu zakášajúc ľavou nohou.
Jano, mladý, vysoký človek — pre jeho vždy červené líca bolo o ňom rozchýrené, že je krásny — kráčal veľmi strmo ako mačka za korisťou, krížom cez zeme, akosi pomstive sa usmievajúc. Keď vystúpil na sklad, kde Katera žala, postál a poznajúc ju, stiahol obočie vedno, nač zašomral sklamaný:
„Zase táto... Som sa, že to Iľa Javoroje. Kde je tá dnes, do...“
I chcel sa vrátiť späť, aby šiel nájsť, ktorú hľadal, keď napadlo mu, že je hájnikom. Zostal tedy stáť na sklade a díval sa najprv mlčky. Katera tvárila sa, že o ničom nevie, a žala ďalej rýchlo, chvatom, dobre si prsty nepoodrezávala od šikovnosti. Počala spievať, akoby náhodou, vysokým a škrekľavým tónom nasledovne:
Ta ja pôjdem za Biezoje humná, tam peknô Janíča kladie si ohníča, zohreje ma.
Bol totiž Jano Binbov od Biezov. Jano načúval a usmieval sa samopašne, urobiac ústy potupnú grimasu. V dobrej vôli podíval sa na jej územčistú postavu, veľkú hlavu, široké líca i na jej krátke ruky, na ktorých na prvý pohľad napadli dva nepodarené kyptavé prsty. I zdalo sa mu toto všetko byť veselým.
„Chochocho!“ zasmial sa nahlas.
„Jaj ... čože je?“ skríkla Katera, odskočiac od skladu ako od ohňa, i zdvihla k nemu svoju širokú, nesmieme užasnutú tvár. Srp pustila na zem a ledva udržiac sa na nohách, zopäla obe ruky.
„Pre všetkých svätých, Janíča, či som sa ťa naľakala!“ i zdvihla obe oči k nemu — jedno totiž mávala obyčajne prižmúrené — akoby sa topila vo vode.
„Čože sa nepripravíš, ako sa patrí, ale on sa ti zasmeje ako sova,“ pokračuje Katera aprehenzívne a oprie zrak trucovito do skladu, kde on stojí, vŕtajúc palcom nohy do zeme.
................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Aspoň takou láskou veľkou viac od žiadnej!"
