KADLEC, JOSEFNÁVRAT Z BUDAPEŠTI
(Návrat z Budapešti)
Tatran, Bratislava, 1978
edícia Prameň (186)
preklad Božena Grečnerová
3.000 výtlačkov
61-847-78
beletria, román
196 s., slovenčina
hmotnosť: 181 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
*cesvo*
Život nám zavše ako dar prichystá niekoľko slnečných dní, keď sa nám všetko darí, dní bez tieňa starosti, a naša spokojnosť narastá do pocitu intenzívne prežívaného šťastia. Takýmto obdobím bola pre inžiniera Bendla služobná cesta do Budapešti. S výsledkami rokovania boli spokojné obe zúčastnené strany, slnko nad pohostinným mestom žiarilo a tlmočníčka Anikó bola taká pôvabná, že v Bendlovom srdci rozochvievala mladé struny. Potom však telegram z Prahy - a návrat do podniku bol ako vlietnutie do rozburácaného nečasu: riaditeľ je odvolaný, prichádza nový, ľudia akoby zrazu zmenili tváre, pripravujú sa presuny a na nové miesto má odísť aj inžinier Bendl. Prečo? Ved pracuje dobre, s očividnými pozitívnymi výsledkami.
Do centra Kadlecovho rozprávania a pozornosti postupne preniká postava tartuffovsky svätuškárskeho človeka s kamarátskym úsmevom plným pochopenia, ktorý dal celú tú lavínu do pohybu; šikovníka, ktorý sa vyzná v živote, ktorého však spoločnosť časom vyvrhne zo svojich radov.
Kadlecov Návrat z Budapešti je pútavo napísaný príbeh moderných čias, odhaľujúci zložitosť vzájomných ľudských vzťahov.
Josef Kadlec sa narodil 21. 10. 1919 v Plzni. Od roku 1945 postupne pôsobil ako vydavateľský redaktor, kultúrny radca v Moskve, šéfredaktor týždenníka Kultura a časopisu Světová literatura. V súčasnosti je tajomníkom Zväzu čs. spisovateľov. Známy je nielen ako spisovateľ, ale aj ako prekladateľ ruskej a sovietskej klasiky.
Bolo vidno kuchárov, ako za priehradkou vo vysokých čiapkach šikovne porcujú jedlá a podľa želania zákazníkov ich ukladajú na taniere. Z hrncov, z obrovských pekáčov a veľkých panvíc stúpala horúčava a zmes vôní a pachov sa odtiaľ valila ako z čarodejníckeho kotla.
- Tak čo si dáš? - opýtala sa teta pohasínajúcim hlasom, keď sa už zboku priblížili k samému začiatku pultu.
- Čo ja viem, - povedal. - Predovšetkým niečo na pitie ...
A prosebne upieral oči na tetu, spoliehal sa na ňu, že mu sama vyberie nejaké jedlo, poradí mu, vyzná sa predsa v maďarskej kuchyni, zaiste vie, čo ponúknuť hosťovi, ktorý nepozná miestne pomery.
Keď prišiel na nich rad a kuchár stál pred nimi s nemou otázkou v očiach a s bielymi taniermi v rukách, teta v rozhodujúcej chvíli zrazu ohrnula nos, akoby niečomu nedôverovala, a na veľké začudovanie svojho spoločníka povedala:
- A vieš čo ... mne sa tu nepáči... ideme inde ...
Nič sa nedalo robiť, teta povedala a jej slovo platilo.
Predierali sa späť proti prúdu, zo všetkých strán ich častovali nevrlými poznámkami, ale teta sa blahosklonne usmievala, šla vpredu a paličkou kliesnila cestu, až prišli k pokladnici, odovzdali prázdne pokladničné bloky a s úľavou vypadli na voľnú ulicu,
A obaja sa spokojne rozchichotali, ako dvaja školáci, ktorí oklamali učiteľa, čo ich takmer prichytil za školou, ale v poslednej chvíli zdupkali a zachránili sa.
Teta sa do neho dôverne zavesila a šli spolu ďalej smerom k Dunaju, smiali sa a chichotali, sami už ani nevedeli čomu. Azda že im obidvom cigáni vyhrávali v žalúdku, alebo že bol taký pekný slnečný deň a Dunaj sa beláskavo trblietal pod Alžbetiným mostom a nad železnou konštrukciou klenutého mosta svietila neskutočne jasná obloha.
Kde inde by si teda zašli na obed ako do chýrnej Matejovej pivnice, hádam najznámejšej budapeštianskej reštaurácie, pivnice, hostinca, vinárne, ktorú musí navštíviť každý, kto raz zavíta do tohto príjemného mesta.
V oplotenej záhradke tienistej uličky, bokom od hlavného vchodu, zazreli bielo prikryté stoly a už nerozmýšľali.
Teta narýchlo prelistovala niekoľkostranový jedálny lístok, kým čašník čakal obďaleč v predklone, potom mu niečo stručne povedala po maďarsky, bolo to do-
.................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Zajtra bude pekne.
