GUDMUNDSSON, KRISTMANN
BELASÉ POBREŽIE
(Den blå kyst)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
edícia SPKK - Spoločnosť priateľov krásnych kníh (204)
preklad Helena Dobiášová
doslov Ladislav Baganec
28.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra islandská
208 s., slovenčina
hmotnosť: 246 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, edičný list odtrhnutý
0,10 €
*cesvo*printer*
V Belasom pobreží sa autor vracia k téme lásky: na osudoch chlapca Hakona, siroty odchádzajúcej zo zastrčeného gazdovstva do hlavného mesta, zobrazuje Gudmundsson nielen vlastnú mladosť, ale podáva aj svedectvo o svojej generácii. Hakon prežíva dva silné city - túžbu po lepšom živote, vzdelaní a kráse, symbolizovanú obrazom belasého pobrežia v diaľke, a nežnú, nepohasínajúcu lásku k Eialin, družke svojej mladosti, s ktorou prežil spoločné detstvo na gazdovstve.
Autor opisuje ťažký život svojich hrdinov i krásu islandskej prírody.
Jedného júnového dňa sa Jofridur dohovorila s paholkom, že zavolajú k Eialin doktora. Nemôžu dievča nechať takto umierať, ešte ich všetkých nakazí.
To posledné rozhodlo a v jednu noc, keď bol starý Geirmunde na mori, vybral sa paholok s dvoma koňmi do mesta. Ani Hakon o tom nevedel. Nasledujúci večer sa vrátil aj s lekárom.
Bol to starý, mlčanlivý človek. Náhlivo Eialin prezrel. Potom povedal, že ju treba hneď a zaraz poslať do sanatória. Dieťa má tuberkulózu, no možno ho ešte zachrániť. - Náhodou v prístave pri obchode práve kotvila loď do Reykjaviku a starý doktor zariadil, aby Eialin na ňu vzali. Dal jej aj list pre šéf-lekára sanatória a okrem toho i trochu peňazí. Lístok musel zaplatiť starý Geirmunde.
Eialin stihla napísať Hakonovi iba niekoľko riadkov a už ju paholok vysadil na hrušku sedla a zaviezol ju dolu k obchodu. Bola pokojná a povoľná, prijímala všetko s trpezlivosťou. Starý lekár šiel s nimi a pomohol jej usadiť sa na lodi. Požiadal kormidelníka, aby na ňu dozrel a obstaral jej auto do sanatória, ktoré ležalo až za mestom.
Hakon bol v šérach a videl, ako loď pláva plnou parou na juh k Reykjanesu. - Odišiel z domu tesne pred lekárovým príchodom a nič nevedel. Celú noc mu však bolo veľmi clivo. O týždeň má byť konfirmácia, a ešte starému Geirmundemu nepovedal, že chce odísť. Teraz, keď mal svoj zámer uskutočniť, bolo zrazu všetko také podivné a neisté. Bude to veru zvláštny pocit, opustiť Eialin na dlhé roky. Keby aspoň Bjarne šiel s ním, no ten tu musí ešte rok ostať. Nevideli sa už od zimy. Hakon sa však mienil pred odchodom ešte pozrieť do stakkhamarských šér, aj keby mal príliv za ten čas odniesť všetky ovce zo Skogarnesu! Tak teda má odísť - odísť preč a začať život? Teraz, keď sa mal jeho sen zakrátko splniť, začal sa mu rozplývať. - A ktovie, či Eialin vôbec vyzdravie; v ostatnom čase bola taká zvláštne tichá a skoro nikdy sa nesmiala. Nevedel, či bude schopný za terajších okolností odísť, či sa od nej bude schopný odtrhnúť, mal pocit, že si patria. Eialin vravela, že sú „pred bohom brat a sestra“, a možno na tom aj čosi je. Otázku, či boh jestvuje, nechal bokom, no cítil, že je s Eialin nejakým spôsobom spojený.
Nočná hodina obostrela kraj spánkom, more sa oddalo hlbokému snu naplnenému smútkom. Zasa bola jar, ale taká odlišná od minulej, taká plná očakávania a bolesti zároveň. Pravdaže, ani slnko nebolo celkom také ako prv, Hakon sa už nevedel tak radovať a ani hra ho už tak nebavila. Skoro nič ho nezaujímalo.
- Ako teraz, sedel tu a ani len na tom mu nezáležalo, aby si šiel po niekoľko vajíčok, hoci bol hladný. Noc bola taká tichá a nemá, priam ani v rozprávke, akoby ktosi stál na prstoch a šepkal: ticho, ticho, takže sa človek neopovážil ani pohnúť.
- Na východe a juhovýchode zavisol napoly priesvitný belasý súmrak a k nemu sa kĺzala loď cez lesknúci sa záliv. Hakon ju sledoval pohľadom; myseľ mu napĺňal smútok, ťažký a sladký ako spánok a únava. Túžba ho ťahala preč - k modrastým vrchom na Reykjanese; tam bol cieľ jeho snov, ten ho vábil a volal. V duši sa mu však ozýval ešte jeden hlas, naplnený smútkom, a ten mu prikazoval, aby ostal tu pri Eialin. So strachom, ktorý si uvedomoval len sčasti, cítil, že aj to by mohlo byť čarovné - hoci v inom zmysle. V duši mal aj akúsi prázdnotu, temné a chladné miesto, kde na ničom nezáležalo, kde bolo ľahostajné, či odíde alebo nie. Nevoľky ho striaslo -to by sa musel stať sedliakom ako všetci ostatní, a nikdy by z neho nebol jemný a bohatý človek. No - keď tak uváži -ostal by navždy s Eialin, to vedel. Kúpili by si gazdovstvo -a tu mu myšlienky zablúdili k čomusi tajomnému a sladkému, zvláštnemu a svetlému, že sa zatiaľ bál uvedomiť si, aké to všetko bude.
Možno aj Bjarne sa tu bude chcieť usadiť a nechá cestu tak. Mohli by byť susedmi a v nedeľu by sa vždy niekam vybrali
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Ale pohorie na Snefellsnese, krajina ich
detstva, sa ešte stále hrúžilo do tlmeného zlatistého svitu.
