LENDVAI, FERENC L.DEJINY MYSLENIA
(A gondolkodás története)
Pravda, Bratislava, 1986
edícia Členská knižnica Pravda
kresby István Fillenz
fotografie István Péterffy
preklad Marta Zágoršeková, Magdaléna Pechová
prebal Jozef Szabó
1. vydanie, 5.500 výtlačkov
75-112-86
filozofia, dejiny
288 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 611 g
tvrdá väzba s prebalom, väčší formát
stav: výborný
3,00 € predané
*H-6-3*
Maďarský filozof Ferenc L. Lendvai sa podujal na neľahkú úlohu: priblížiť dejiny filozofie, učenie veľkých mysliteľov tým, čo sa filozofiou bližšie nezaoberajú, ktorým filozofia pripomína čosi abstraktné, prístupné iba zasväteným. Populárnym štýlom vysvetľuje spoločenské pozadie vzniku filozofie, bohatým fotografickým materiálom názorne sprístupňuje spôsob myslenia jednotlivých filozofov, podstatu ich učenia. Ukazuje, že filozofické myslenie je vlastne rozmýšľaním o veľkých veciach ľudstva: Čo je ten svet, v ktorom žijeme, aké miesto v ňom zaujíma človek; aký je zmysel života; čo je to pravda; čo je to spravodlivosť; aký je vzťah človeka k prírode; sú poznávacie schopnosti človeka dostatočné na to, aby sme sa vedeli orientovať v okolitom svete? Sú to svetonázorové otázky, ktoré presahujú bežné, každodenné myslenie zamerané na riešenie každodenných problémov, sú to však zároveň otázky, ktoré si človek aspoň raz v živote položí.
Ako odpovedali veľkí myslitelia na tieto a podobné otázky, dozvieme sa z tejto knižky. Oboznámime sa s učením prírodných filozofov, Tálesa, Anaximena, Anaximandra, s veľkými systémami antických filozofov Aristotela a Platóna; pochopíme, že navonok náboženské rúcho stredovekej filozofie tiež skrýva v sebe reakciu na spoločenské protirečenia; dozvieme sa základné princípy filozofického učenia takých veľkých postáv dejín filozofie, akými boli Spinoza, Leibniz, Voltaire, Kant, Hegel. Prekonaním celého doterajšieho filozofického myslenia, kvalitatívnym obratom, ktorý filozofické myslenie priblížil spoločenskej praxi, je marxisticko-leninská filozofia. Je to posledný veľký filozofický systém, v súčasnosti nemožno hovoriť o takých obsiahlych systémoch, ktoré by boli výkladom zákonitostí vývinu prírody, spoločnosti a ľudského myslenia. Autor si uvedomuje, že na takom malom priestore nemožno priblížiť celé myšlienkové bohatstvo marxizmu-leninizmu, vychádza však z toho, že sú prístupné všetky základné diela Marxa, Engelsa a Lenina, preto sa v tejto knižke oboznámime iba s ich základnými ideami. Kvalitatívny obrat, ktorý táto filozofia pre filozofické myslenie a spoločenskú prax priniesla, možno vyjadriť Marxovými slovami: „Filozofi doteraz svet iba rozlične vysvetľovali, ide však o to, aby sme ho zmenili."
2. IRACIONALISTICKÁ FILOZOFIA ŽIVOTA
Oproti „rozumnosti" pozitivistickej filozofie vedy sa na druhej strane čoraz častejšie objavuje domnienka, že táto rozumnosť sa uplatňuje iba v javovej sfére skutočnosti; v jej hĺbke pôsobia nekontrolovateľné, iracionálne (rozumom nevysvetliteľné) sily. Zatiaľ čo u človeka buržoázneho sveta 17. a 18. storočia ustavične narastala pýcha prameniaca z pocitu neobmedzenej moci nad svetom, človek v 19. a 20. storočí — v čase rozvinutých kapitalistických vzťahov — sa už nemohol ubrániť silnejúcemu pocitu, že je iba kolieskom v monštruóznom mechanizme sveta, bezmocným vyhnancom v neľudskom chaose. Zmizli obmedzenia starej spoločnosti, no zároveň sa vytratil aj vnútorný pocit domova vo svete. Rozpoltený človek tejto buržoáznej epochy priznaným alebo utajovaným pocitom zúfalstva sa usiluje nájsť pevnú pôdu pod nohami. Kritika buržoáznych spoločenských vzťahov, s ktorou už svojho času vystúpil Rousseau a iní, stáva sa čoraz mocnejšou. Romantizmus je vlastne vášnivou a spontánnou kritikou rozvíjajúceho sa kapitalizmu. Klasicizmus a romantizmus sa spočiatku zlievajú do jedného ucelené-
ho prúdu, ich cesty sa však neskôr rozchádzajú. Jeden z hlavných predstaviteľov filozofického romantizmu, Fridrich Schlegel (1772 až 1829) začína svoju dráhu pôvodne ako nadšený prívrženec francúzskej revolúcie, republikanizmu, Fichteho a Goetheho. No napokon sa z neho stáva hlásateľ myšlienky „kresťanského štátu", „kresťanských vedomostí" v mene Svätej aliancie. Najzaujímavejšou postavou tohto romantického krídla je básnik a filozof Novalis (Fridrich Leopold von Hardenberg, 1772 až 1801). V názoroch Novalisa sa preplieta tragédia jeho krátkeho života so sklamaniami vyvierajúcimi z charakteru spoločenského vývoja, túžba po predčasne stratenej láske s túžbou nájsť pravého Krista. Hrdina jeho románu, Heinrich von Ofterdingen, symbolizuje túžbu opustiť tento bezbožný svet a pohľadať stratený Belavý kvet mladosti v dávnom stredoveku. „Filozofia" — hovorí Novalis — „je v skutočnosti túžbou po vlasti; je túžbou cítiť sa všade ako doma."
SCHOPENHAUER A KIERKEGAARD
Zakladatelia iracionalizmu 19. storočia, Schopenhauer a Kierkegaard, vychádzajú tiež z kritiky nemeckej klasickej filozofie, podobne ako Feuerbach, dospievajú však k úplne odlišným záverom. Pesimistická filozofia Arthura Schopenhauera (1788—1860) je pokusom o kozmické zdôvodnenie ľudského utrpenia. Citlivo vnímal nezmyselnosť masových hrobov po napoleonských vojnách, biedu a vykorisťovanie (prácu detí a pod.), sám žil v nešťastných životných podmienkach. Vyrastal bez otca, jeho život s matkou, ktorá ako spisovateľka mala voľný spôsob života, bol naplnený vzájomnou žiarlivosťou a nenávisťou. Schopenhauer prežil svoj život ako utiahnutý a podozrievavý starý mládenec, ako chorobne samoľúby spisovateľ. Žil síce bez finančných starostí, z dedičstva, ale o to tvrdošijnejšie obhajoval myšlienku, že podstatou sveta je utrpenie, a optimizmus je len výsmechom z nespočetných ľudských bolestí. Podľa Schopenhauera je svet prejavom jedinej a všemocnej sily, slepej vôle.
Schopenhauer vytvoril tzv. voluntarizmus, ktorý je úplne protichodný Hegelovej filozofii. Kým v Hegelovom svete vládne rozum, u Schopenhauera všetko preniká slepý inštinkt, vôľa. Vôľa v prírode sa postupne prebúdza k sebauvedomeniu, ktorého najvyšším stupňom je človek. Ale v dejinách, podľa Schopenhauera, niet vývoja, vždy sa deje to isté, ibaže v inej forme. Lenže čím väčšmi sa vôľa prebúdza k sebauvedomeniu, tým väčšmi sa trápi. Veď vôľa je ustavičná túžba, ustavičná snaha, a preto ju nemožno uspokojiť; sotva dosiahne svoj cieľ, už sa aj derie k ďalším cieľom. Miera ľudského utrpenia teda nezávisí od toho, aké vonkajšie údery človeka postihujú, ale od toho, na akej vysokej úrovni stojí prebudené sebauvedomenie jeho vôle. Géniom je človek, ktorý pochopí, že život je podriadený slepej nevyhnutnosti, že človek sa môže oslobodiť od pudu zachovania rodu a od vášní iba vtedy, keď sa vzdá svojich náruživostí a všetkého svojho snaženia. Vykúpením je ničota — nirvána. Schopenhauerove
..........................................................................................................................................
... posledná veta ...
Lebo nemyslíme pre myslenie samo. ale preto, aby sme žili a konali ako mysliaci ľudia.
