CALDWELL, ERSKINETABAKOVÁ CESTA
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1958
edícia SPKK (108)
1. vydanie, 41.000 výtlačkov
beletria, román,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 235 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 €
*cesvo* *mikpa*
Západná Georgia bola kedysi tabakovou oblasťou Spojených štátov amerických, práve takou, akou je Virginia dodnes. Celé sudy vzácnej úrody sa kedysi prevážali alebo jednoducho kotúľali po poľných cestách, upravených na tento účel. Ale pôda sa postupne vyčerpávala, chudobnela, a tak o niečo menej náročný bavlník vystriedal tabak, no nie nadlho. Piesočnaté stráne ťažko udržujú úrodný humus a prudké dažde ľahko zmývajú hnojivo, ktorým si farmári chceli zabezpečiť akú-takú úrodu. Časom v okolí tabakových ciest zostali iba biedne neplodné stráne a zúbožení ľudia. Tabaková cesta je román o týchto ľuďoch. Len ten, kto medzi nimi žil a dokonale ich poznal, mohol napísať pravdivý a strhujúci román o týchto potomkoch kedysi zámožných farmárov. A Caldwell sa nijako netají tým, že vo svojom prvom románe opisuje vlastne zážitky svojho detstva a výsledky svojho pozorovania. Jeeter Lester so svojou početnou rodinou, s deťmi, ktoré zväčša zutekali z domu, od rodičov, od biedy a od všetkého, čo im pripomínalo ich detstvo, je ústrednou tragickou postavou deja. Nechce sa vzdať otcovskej pôdy, hoci na nej žije už iba ako nájomník. Dúfa, že sa niekto nad ním zmiluje, že mu požičia peniaze na hnojivo a osivo, ktoré mu zabezpečia úrodu a zachránia ho pred biedou a hladom, pred nevyhnutnosťou odsťahovať sa z rodného kraja a hľadať si zamestnanie vo fabrike. Osud ho sklame. Rok Čo rok, deň čo deň klesá čoraz hlbšie do najstrašnejšej chudoby a biedy. Aké následky môže mať takáto materiálna bieda? Odpoveď nám dáva Caldwellov sociologicky hlboko podložený román. Obete chudoby strácajú zmysel pre hodnoty duševné i mravné, strácajú zmysel pre rodinný život a zodpovednosť. O ambíciách u nich nemožno ani hovoriť, lebo sa z nich stávajú pudové tvory, ktoré potrebujú na uspokojenie svojich potrieb nekonečne málo. A predsa im zostáva ešte iskra humoru, ktorú rozplameňuje autor, keď mimoriadne ľahkým a pútavým štýlom opisuje neobyčajne ťažký, všedný život týchto ľudí z Tabakovej cesty.
V izbe bolo veľmi málo nábytku. Okrem troch dvojitých postelí stála v kúte pokrivená kasnička, ktorú používali ako umývadlo a stôl. Nad ním viselo na stene rozbité zrkadlo. V protiľahlom kúte stál kozub. Za dverami stála prútená metla a druhá, úplne zodratá, bola pod Adinou posteľou. Okrem toho tu boli už len dve stoličky s rovnými operadlami. Keďže v dome nemali nijaké skrine, šaty viseli po stenách na klincoch zabitých do stĺpov, ktoré tvorili kostru domu.
Len čo Dude vošiel do izby, Bessie zabuchla za ním dvere a ťahala ho so sebou. Z vrecka sukne vybrala sobášne povolenie a držala ho pred sebou.
„Drž za jeden koniec a ja budem držať za druhý, Dude.“
„Čo chceš robiť?“
„Idem nás zosobášiť,“ vysvetľovala mu.
„Vari už všetko nevybavili na súde vo Fulleri?“
„To nebolo všetko. Teraz dovŕšim, čo ešte treba.“
„Kedy sa pôjdeme voziť na aute?“
„Už nebudeš musieť dlho čakať. Ale najprv tu spolu chvíľku pobudneme sami. Na vozenie máme kopu času, Dude.“
„A necháš ma stále viesť auto?“
„Pravdaže ho môžeš stále vodiť. Veď ja aj tak neviem šoférovať.“
„A všakže nedovolíš nikomu inému, aby šoféroval?“
„Ty jediný smieš viesť moje auto, Dude,“ ubezpečila ho. „Ale musíme sa ponáhľať dokončiť sobáš. Drž sa svojho konca povolenia, zatiaľ čo sa ja budem modliť.“
Dude stál pri nej a čakal na koniec modlitby. Mlčky sa modlila niekoľko minút, kým on stál pred ňou.
„Oddávam vás ako manžela a manželku. Tak nech sa stane. To je všetko, pane bože. Amen.“
Bolo dlho ticho, kým sa dívali druh na druha.
„Kedy pôjdeme na aute?“ spýtal sa Dude.
„Teraz sme už muž a žena, Dude. Už sme skončili so sobášom. Nie si tomu rád, Dude?“
„Kedy pôjdeme na aute?“
„Teraz sa musím pomodliť,“ odvetila mu. „Kľakni si na dlážku, kým sa ja trochu pomodlím.“
Kľakli si k modlitbe. Dude kľačal štvornožky a priamo hľadel do Bessiinho nosa, zatiaľ čo Bessie mala zavreté oči.
„Milý Bože, Dude a ja sme teraz už zosobášení. Sme manželka a manžel. Dude je nevinný mladý chlapec, nezvyknutý na hriešne zvyky tohto okolia, a ja som kazateľka božieho slova. Z Duda by si tiež mal urobiť kazateľa. Daj, aby sme užívali auto na cesty po krajine, kde sa budeme modliť za hriešnikov. Mal by si ho naučiť, ako byť dobrým kazateľom, aby sa všetci vlci obrátili na ovce. Predbežne je to všetko. Teraz sa ponáhľame. Chráň nás pred diablom a priprav nám miesto v nebi. Amen.“
Sukňa zašušťala, keď sestra Bessie vyskočila na nohy a začala vzrušene behať po izbe. Vrátila sa k Dudovi a pritiahla ho k sebe, aby ju objal okolo drieku.
Zatiaľ vonku na dvore stáli Jeeter a Ellie May na špiciach a dívali sa oblokom dnu, aby im nič neušlo z toho, čo Dude a Bessie robia. Na oknách neboli záclony a drevené okenice sa museli otvárať, aby bolo v izbách svetlo.
Dude stál niekoľko minút nehybne a pozoroval Bessie, ktorá sa ho snažila previesť cez izbu. Napokon si sadla na jednu z postelí a pokúšala sa ho prinútiť, aby si sadol k nej.
„Vari nejdeš teraz spať?“ pýtal sa jej. „Ešte nie je čas na spanie. Ved len nedávno bolo poludnie.“
„To len nateraz,“ odpovedala mu. „O chvíľu opäť môžeme ísť niekam von na aute.“
Dude sa rozbehol k obloku pozrieť na auto. Na chvíľu celkom naň zabudol. Keď došiel k obloku, zazrel Jeetera a Ellie May, ako sa držia okraja okna koncami prstov a pokúšajú sa nazrieť dnu.
„Co tu robíš?“ pýtal sa Jeetera. „Na čo si taký zvedavý?“
.......................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Možno sa mi aj podarí vypestovať jeden bal na
akri, ako tata o tom sníval."
