MATZNER, ANTONÍN - ENCYKLOPEDIE JAZZU A MODERNÍ POPULÁRNÍ HUDBY II. L-Ž

MATZNER, ANTONÍN
POLEDŇÁK, IVAN
WASSERBERGER, IGOR

ENCYKLOPEDIE JAZZU A MODERNÍ POPULÁRNÍ HUDBY II. L-Ž
Část jmenná - Světová scéna - osobnosti a soubory

Editio Supraphon, Praha, 1987
obálka Jan Hejda
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
02-006-87

encyklopédie, hudba, jazz,
544 s., 40 s. čb fot., čeština
hmotnosť: 1255 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, prebal ušpinený a natrhnutý

PREDANÉ

*H-5-1*

Druhý díl Encyklopedie, rozdělený do dvou svazků, je věnován osobnostem a souborům v oblastech jazzu a moderní populární hudby s výjimkou Československa: tomu je určen díl třetí, poslední. Třetí díl přinese i doplňky k celému projektu.

Kým se tedy konkrétně zabývají jednotlivé texty tohoto předkládaného druhého svazku (L—Ž)? Stejně jako v předcházejícím prvním svazku (A —K) především hudebníky, tj. skladateli, aranžéry, zpěváky, instrumentalisty, dirigenty, leadry. Dále zde nalezneme nejvýznamnější textaře, teoretiky, publicisty, producenty. Konečně jsou zde zastoupeni i představitelé úzce souvisejících profesí, tedy tanečníci, choreografové, režiséři hudebních filmů apod.

Koncepčně i terminologicky se opírá o první, věcný díl, a to v několikerém smyslu: uvádí co nejvíce jmen, s nimiž se operuje ve věcné části; používá, pokud je to při proměnlivosti scény možné, stejných termínů k označení stylu, žánru atp.; snaží se postihnout představitele všech oblastí, jež byly reflektovány ve věcném díle.

Bez přehánění lze říci, že koncepce druhého dílu je i ve světovém srovnání ojedinělá. Poprvé se objevuje publikace, v níž záběr není omezen jen (nebo převážně jen) na USA a západní Evropu. V míře zcela nesrovnatelné s jinými publikacemi jsou zastoupeny socialistické země i tzv. třetí svět. Smyslem a posláním jednotlivých hesel je poskytnout základní informaci, naznačit, o koho a oč jde, navést případného hlubšího zájemce na správnou stopu. Věříme, že předložené pokračování realizace třídílného projektu Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby potěší mnoho čtenářů v celém Československu a bude pro ně nepostradatelným zdrojem základních informací o této významné hudební sféře a důležité součásti života naší doby.

MATZNER, ANTONÍN - ENCYKLOPEDIE JAZZU A MODERNÍ POPULÁRNÍ HUDBY II. A-K

MATZNER, ANTONÍN
POLEDŇÁK, IVAN
WASSERBERGER, IGOR

ENCYKLOPEDIE JAZZU A MODERNÍ POPULÁRNÍ HUDBY II. A-K
Část jmenná - Světová scéna - osobnosti a soubory

Editio Supraphon, Praha, 1986
obálka Jan Hejda
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
02-009-86

encyklopédie, hudba, jazz,
560 s., 40 s. čb fot., čeština
hmotnosť: 1275 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý. prebal ušpinený a natrhnutý

PREDANÉ

*H-5-1*

Druhý díl Encyklopedie, rozdělený do dvou svazků, je věnován osobnostem a souborům v oblastech jazzu a moderní populární hudby s výjimkou Československa; tomu je určen díl třetí, poslední. Třetí díl přinese i doplňky k celému projektu.

Kým se tedy konkrétně zabývají jednotlivé texty tohoto předkládaného dílu? Především hudebníky, tj. skladateli, aranžéry, zpěváky, instrumentalisty, dirigenty, leadry. Dále zde nalezneme nejvýznamnější textaře, teoretiky, publicisty, producenty. Konečně jsou zde zastoupeni i představitelé úzce souvisejících profesí, tedy tanečníci, choreografové, režiséři hudebních filmů apod.

Koncepčně i terminologicky se opírá o první, věcný díl, a to v několikerém smyslu: uvádí co nejvíce jmen, s nimiž se operuje ve věcné části; používá, pokud je to při proměnlivosti scény možné, stejných termínů k označení stylu, žánru atp.; snaží se postihnout představitele všech oblastí, jež byly reflektovány ve věcném díle.

Bez přehánění lze říci, že koncepce druhého dílu je i ve světovém srovnání ojedinělá. Poprvé se objevuje publikace, v níž záběr není omezen jen (nebo převážně jen) na USA a západní Evropu. V míře zcela nesrovnatelné s jinými publikacemi jsou zastoupeny socialistické země i tzv. třetí svět. Smyslem a posláním jednotlivých hesel je poskytnout základní informaci, naznačit, o koho a oč jde, navést případného hlubšího zájemce na správnou stopu. Věříme, že předložené pokračování realizace třídílného projektu Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby potěší mnoho čtenářů v celém Československu a bude pro ně nepostradatelným zdrojem základních informací o této významné hudební sféře a důležité součásti života naší doby.

KOVÁŘÍK, VLADIMÍR - STAROPRAŽSKÉ ROMANCE

KOVÁŘÍK, VLADIMÍR

STAROPRAŽSKÉ ROMANCE
Vyprávění z dob českého jara

Albatros, Praha, 1969
edícia Klub mladých čtenářů
obálka Olga Pavalová
1. vydanie
13-426-KMČ-69

história, Praha,
326 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 618 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalá, prebal potrhaný

0,80 €

*cesvo* in *parap*

KOZUMPLÍK, JOSEF - OLOVĚNÉ AKUMULÁTORY

KOZUMPLÍK, JOSEF

OLOVĚNÉ AKUMULÁTORY

Nakladatelství dopravy a spojů, Praha, 1975
obálka Jaroslava Hrachovcová
1. vydanie, 2.000 výtlačkov
OS-31-028-75

elektrotechnika
244 s., 122 obr., čeština
hmotnosť: 259 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,50 €

*gopal2*vat elek

ZAKOPAL, JAROSLAV - CHEMIE NA ZAHRÁDCE

ZAKOPAL, JAROSLAV
ŠEDIVÝ, JOSEF

CHEMIE NA ZAHRÁDCE

Státní zemědělské nakladatelství, Praha, 1990
ilustrácie Jiří Winter-Neprakta, Božena Zakopalová, Otakar Procházka
4. doplnené vydanie
ISBN 80209-0140-X

chémia, záhradkárstvo, hobby,
416 s., 49 tab., 13 obr., 43 peroviek, 6 obr., čeština
hmotnosť: 541 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,00 € DAROVANÉ

*bib14* in *H-kris*

Ilustrovaná příručka přináší údaje o organických a průmyslových hnojivech na zahrádce.

KALINČIAK, JÁN - REŠTAVRÁCIA

KALINČIAK, JÁN

REŠTAVRÁCIA

Matica slovenská, 1950
edícia Hviezdoslavova knižnica (3)
ilustrácie Ľudo Fulla
1. vydanie, 40.000 výtlačkov

beletria, román,
204 s., slovenčina
hmotnosť: 257 g

tvrdá väzba

0,90 € stav: dobrý *priva*bels
0,70 € stav: zachovalá, knižničné pečiatky *cesvo*bels*

Zemianstvo predstavené v humoreske na jeho typických predstaviteľoch a za typických okolností sa javí v zhode s historickou pravdou ako trieda, ktorá už dohrala svoju spoločenskú úlohu. Janko Kalinčiak toto s mimoriadnou účinnosťou dokázal ukázať na udalosti, akou boli voľby župných funkcionárov - reštavrácia. Zemianske voľby Janko Kalinčiak opisuje ako komédiu, v ktorej niet ani trochu vážnosti. Zemianskych voličov a zemianských kandidátov nezaujímal povážlivo zanedbaný stav krajiny, hoci v celoeurópskom meradle patrilo Uhorsko medzi najzaostalejšie krajiny. Plytká prestíž zemianskych strán a výhľad na obžerské a pijácke orgie, boli jedinými cieľmi a záujmami v týchto voľbách. A klamstvo, podvádzanie, vydieranie či podplácanie, boli vyskúšanými prostriedkami na ich dosiahnutie. Naozaj bolo jedno či v reštavrácii zvíťazí strana kandidáta Bešeňovského alebo Potockého, verejný život naďalej pokračoval svojím niekoľkostoročným korytom. A bedársky zeman Matiaš Bešeňovský, je za peniaze schopný sľúbiť hocičo a hocikomu, zradiť to, čo pred chvíľou prisľúbil, ale pritom na poddaného sedliaka pokrikuje: „Veď je sedliak na to na svete aby robil, a to i vtedy, keď zeman ani krížom slamy nepreloží.

A pán Adam uradovaný, vystúpil na okno, počúval celú nôtu, pozeral, ako mladé i staré vyhadzuje čiapky i klobúky dohora, poklonil sa i vypovedal: — Ďakujem, páni bratia, ďakujem!

Ohromné „vivat“ sa ozvalo a celé shromaždenie išlo dnu privítať pána vicišpána. Tento odpovedal pár priateľských slov, vybozkával každého po poriadku, ponúkal pánov bratov do bočných izieb, kde sa už popredku pripravené pečene na stole kúrily a sklenicami s vínom bol celý stôl obsypaný, že sa až tak zhýbal pod nimi.

Pán vicišpán sa ale odrazu zastavil, pozeral po shromaždených, hľadel, hľadel, a dohľadieť sa nemohol. Odrazu sa spýtal: — A Matiaš, náš Matiaš kde?

Daniel sa poškrabal za uchom i odpovedal: — Či ho čert vie, kde ho psi jedia.

— Nič to za to, — zavolá vtom Gašpar, — však príde na psa mráz, a dožijeme sa, že ako robil, tak sa mal, čertu slúžil, čert ho vzal! Zato ale Bešeňovskí i život za vás dajú, a bez jednej lastovičky bude leto.

— Ale však tu vás mal Matiaš v mojom mene prijímať, — prehodil s podivením vicišpán.

— No, pekný to vtáčik, — odvetil Daniel, — a vy ste, Vaša Milosť, sverili na psa slaninu a dali ste svoju vec čertovi na buzogáň!

— Ej, holo by to, páni bratia! — zakrútiac hlavou, prerečie vicišpán, — to tak nemôže byť, ako vravíte. Už či tak, či tak, Gašparko, zájdite len preňho, však uvidíme, na čom stojíme. — A vtom sprevádzal pánov bratov do druhej izby k naloženým stolom.

Matiaš sa práve, príduc z výletu do susedných dedín domov, preobliekal, vypočúval Gašpara, pozrel naň bokom, zamrmlal popod nos: — Keď mu čert na jazyku sedí, vtedy pre mňa posiela, — a vstanúc, kázal sa posadiť príchodziemu, sám ale, oblečúc najlepšiu, akú mal, kurtku, zatlačiac okrúhly klobúk na čelo a premýšľajúc, čo asi Adam povie, uberal sa v tak dobrom rozmare, ako by sa nič medzi ním a vicišpánom nebolo prihodilo, do shromaždenia slávnej famílie, bo si bol dobre povedomý, že Adam zná oceniť i jeho náchylnosť, i nepriateľstvo.

U pána Adama bolo veselo. Páni bratia jedli, pili, kričali, verili sa, že sa skôr nebo na zem zrúti, nežli oni od svojej vlastnej krvi odstúpia. Cigán húdol, hajdúsi a mládenci brnkali miskami a sklenicami, a pán vicišpán bol ako živé striebro, chodil od jedného k druhému, stískal ruky, bozkával novopríchodzích, obzvlášte zo susedných dedín, a mal sa okolo každého, už či to bol pán, čo sa na štyroch vozil, a či chudák, čo sa od reštavrácie do reštavrácie postiť musel.

Vtom vstúpil Matiaš. Pán Adam sa usmial oproti nemu, poklonil sa, pobozkal ho i vyriekol: — No, len vy ste ešte, pán brat, tu chybeli; teší ma, že sme vás predsa doma zastihli a že ste predsa prišli.

— Hja, Vaša Milosť! — odvetí Matiaš, — kde sa dobre vodí, ta sa rado chodí.

— No, teší ma, — prerečie vicišpán, — ale mal bych sa čosi s vami poshovárať — odpusťte, páni bratia, na chvíľku sa musím odstrániť.

— Neverte mu, Vaša Milosť! — vstanúc do ucha

.........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Takých, na môj´ hriešnu dušu, nikdy viacej nebude!"

DEJINY VŠESVÄZOVEJ KOMUNISTICKEJ STRANY (BOĽŠEVIKOV)

DEJINY VŠESVÄZOVEJ KOMUNISTICKEJ STRANY (BOĽŠEVIKOV)
Krátky prehľad
(Istorija Vsesojuznoj Komunističeskoj Partii (boľševikov))

Pravda, Bratislava, 1949
edícia Klasici marxizmu-leninizmu (2)
preklad Edo Friš
obálka Július Lörincz
3. vydanie, 20.000 výtlačkov

dejiny
352 s., slovenčina
hmotnosť: 559 g

tvrdá väzba (preväzba)
stav: dobrý, podčiarkovaný text, knižničné pečiatky

1,50 €

*bib14* in *H-kris*

4. Porážka cárskych armád na fronte. Rozvrat hospodárstva.

Kríza cárizmu.

Vojna trvala už tri roky. Pohlcovala milióny ľudských životov, zabitých, ranených a zomretých na epidémie, spôsobené vojnou. Buržoázia a veľkostatkári sa na vojne obohacovali. Na robotníctvo a roľníctvo však doliehala čoraz väčšia bieda, čoraz väčšie utrpenia. Vojna rozvracala národné hospodárstvo Ruska. Na 14 miliónov práceschopných mužov mobilizovali do armády a odtrhli od hospodárstva. Fabriky a závody zastaly, zmenšovala sa osevná plocha obilia, ukázal sa nedostatok pracovných síl. Obyvateľstvo a vojaci na fronte hladovali, boli nahí a bosí. Vojna zožierala všetky zásoby krajiny.

Cársku armádu stíhala porážka za porážkou. Nemecké delostrelectvo zasýpalo cárske vojská dažďom granátov. Cárska armáda mala nedostatok kanónov, nábojov, ba i pušiek. Niekedy pripadala jedna puška na troch vojakov. Už za vojny odhalili zradu cárskeho ministra vojny Suchomlinova, o ktorom vyšlo najavo, že bol v spojení s nemeckými špiónmi. Suchomlinov plnil úlohu, uloženú mu nemeckou špionážnou službou: sabotovať zásobovanie frontu muníciou, nedávať frontu kanóny a pušky. Niektorí cárski ministri a generáli sami potajomky napomáhali úspechy nemeckej armády a ruka v ruke s cárovnou, ktorá bola v spojení s Nemcami, vyzrádzali Nemcom vojenské tajomstvá. Ký div potom, že cársku armádu stíhaly porážky a že bola nútená ustupovať. Už roku 1916 sa Nemcom podarilo obsadiť Poľsko a časť Pobaltia.

Všetko toto vyvolávalo medzi robotníkmi, roľníkmi, vojakmi a inteligenciou nenávisť a rozhorčenie proti cárskej vláde, posilňovalo a zostrovalo revolučné hnutie ľudových más proti vojne a proti cárizmu, v zázemí i na fronte, v centre i v okrajových územiach.

Nespokojnosť sa zmocňovala i ruskej imperialistickej buržoázie. Poburovala ju okolnosť, že na cárskom dvore sa rozťahovali šarlatáni Rasputinovho typu, ktorí zjavne usilovali o uzavretie separátneho mieru s Nemcami. Buržoázia sa stále viac presvedčovala, že cárska vláda je neschopná viesť úspešnú vojnu. Obávala sa, že cárizmus v snahe zachrániť svoje postavenie pristúpi na separátny mier š Nemcami. Preto sa ruská buržoázia odhodlala na palácový prevrat, ktorým chcela sosadiť cára Mikuláša II. a dosadiť namiesto neho na cársky prestol Michala Romanova, ktorého viazaly k buržoázii tesné sväzky. Takto chcela jedným úderom zabiť dve muchy: jednak dostať sa k moci a zaistiť ďalšie vedenie imperialistickej vojny, a jednak neveľkým palácovým prevratom predísť výbuchu veľkej ľudovej revolúcie, vlny ktorej už narastaly.

Ruskú buržoáziu v tom plne podporovala vláda anglická a francúzska. Tieto vlády videly, že cár nie je schopný viesť ďalej vojnu. Bály sa, že cár ju skončí uzavretím separátneho mieru s Nemeckom. Keby cárska vláda uzavrela separátny mier, stratily by vlády Anglicka a Francúzska v Rusku vojnového spojenca, ktorý nielen viazal na svojich frontoch sily nepriateľa, ale i posielal do Francúzska desaťtisíce vybraných ruských vojakov. Preto podporovaly ruskú buržoáziu v jej pokusoch o palácový prevrat.

Cár sa tak ocitol v osamotení.

Zatiaľ, čo neúspechy na fronte nebraly konca-kraja, prehlboval sa čoraz väčšmi hospodársky rozvrat. V januárových— februárových dňoch roku 1917 dosiahol rozvrat v zásobovaní potravinami, surovinami a palivom najvyšší stupeň a krajnú ostrosť. Dovoz potravín do Petrohradu a Moskvy bol takmer úplne prerušený. Podnik za podnikom zastavoval prevádzku. Zavieranie podnikov zvyšovalo nezamestnanosť. Zvlášť neznesiteľným sa stalo položenie robotníctva. Čím ďalej, tým širšie a širšie masy ľudu dospievaly k presvedčeniu, že je iba jedno

...........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Toto sú hlavné poučenia z historickej cesty, ktorou prešla boľševická strana.

TIMRAVA, BOŽENA SLANČÍKOVÁ - ZA KOHO ÍSŤ?

TIMRAVA, BOŽENA SLANČÍKOVÁ

ZA KOHO ÍSŤ?

Mladé letá, Bratislava, 1968
edícia Klub mladých čitateľov
zostavila Hana Ponická
doslov Hana Ponická
ilustrácie Ivan Schurmann
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
66-074-68

beletria, próza krátka, poviedky,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 563 g

tvrdá väzba
stav: poškodená väzba

0,10 €

*cesvo*

Poviedky : Za koho ísť?  * Zvrchovaný čas * Katera * Pomocník * Na jednom dvore * Na Ondreja * Boj * Mocnár * Bez hrdosti

Svitlo prekrásne májové ráno. Slnce pomaly kolembalo sa na východe, pozalejúc zlatými lúčmi mladé pole, kvitnúce stromy, rosnaté žitá a lúky, zastavilo sa dúškom na lícach mladej sedliackej dievky Katy, slúžky Trnkoje, kde pri sklade žala trávu. Kata, všeobecne zvaná Katerou, bola nízke, šelmovské stvorenie; majúc opäté sukienky, ktoré mokré boli od rosy, usmievala sa a spievala o závod so slávikmi a škovranmi. Vše sa vystrela, zajastriac očami dookola, akoby s niekým koketovala; prižmurujúc ľavé oko celkom šelmovsky, zavýskne, zahúka a zas zohne veľkú hlavu k žatiu. Konečne zatíchla, uvidiac, že spoza vŕška v kabanici zakrútený, s klobúkom na očiach vystupuje hájnik Jano Binbov a kráča zrovna k nej, trochu zakášajúc ľavou nohou.

Jano, mladý, vysoký človek — pre jeho vždy červené líca bolo o ňom rozchýrené, že je krásny — kráčal veľmi strmo ako mačka za korisťou, krížom cez zeme, akosi pomstive sa usmievajúc. Keď vystúpil na sklad, kde Katera žala, postál a poznajúc ju, stiahol obočie vedno, nač zašomral sklamaný:

„Zase táto... Som sa, že to Iľa Javoroje. Kde je tá dnes, do...“

I chcel sa vrátiť späť, aby šiel nájsť, ktorú hľadal, keď napadlo mu, že je hájnikom. Zostal tedy stáť na sklade a díval sa najprv mlčky. Katera tvárila sa, že o ničom nevie, a žala ďalej rýchlo, chvatom, dobre si prsty nepoodrezávala od šikovnosti. Počala spievať, akoby náhodou, vysokým a škrekľavým tónom nasledovne:

Ta ja pôjdem za Biezoje humná, tam peknô Janíča kladie si ohníča, zohreje ma.

Bol totiž Jano Binbov od Biezov. Jano načúval a usmieval sa samopašne, urobiac ústy potupnú grimasu. V dobrej vôli podíval sa na jej územčistú postavu, veľkú hlavu, široké líca i na jej krátke ruky, na ktorých na prvý pohľad napadli dva nepodarené kyptavé prsty. I zdalo sa mu toto všetko byť veselým.

„Chochocho!“ zasmial sa nahlas.

„Jaj ... čože je?“ skríkla Katera, odskočiac od skladu ako od ohňa, i zdvihla k nemu svoju širokú, nesmieme užasnutú tvár. Srp pustila na zem a ledva udržiac sa na nohách, zopäla obe ruky.

„Pre všetkých svätých, Janíča, či som sa ťa naľakala!“ i zdvihla obe oči k nemu — jedno totiž mávala obyčajne prižmúrené — akoby sa topila vo vode.

„Čože sa nepripravíš, ako sa patrí, ale on sa ti zasmeje ako sova,“ pokračuje Katera aprehenzívne a oprie zrak trucovito do skladu, kde on stojí, vŕtajúc palcom nohy do zeme. 

................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Aspoň takou láskou veľkou viac od žiadnej!"

SADOVEANU, MIHAIL - HORALKA

SADOVEANU, MIHAIL

HORALKA
(Baltagul)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1943
edícia SPKK (54)
preklad Zuzka Dovalová
prebal Štefan Bednár

beletria, román,
200 s., slovenčina
hmotnosť: 281 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 €

*cesvo*

Okolo vianočných sviatkov prišiel Gheorghica od rieky Jijiei, kde zanechal ovce v ovčíncoch na opateru starého baču Alexa. Nechifor Lipan sa tam dosiaľ neukázal, ako to robieval každoročne podľa pravidla, ktoré si sám určil. Chlapec poslúchol matkin rozkaz, ako bolo napísané v liste, čo sostavil pán farár Danila.

Vitoria ho privítala s veľkou radosťou a vybozkávala ho na obidve líca. Potom odišla do druhej izby, zamkla sa zvnútra, aby sa mohla osamote vyplakať. Náhle si však spomenula, že chlapec prišiel z dlhej cesty, že je unavený a najmä hladný. Vrátila sa k nemu s čerstvým chlebom a s údenými pstruhami na drevennom vahančeku. Mitreu poslala k domnu Jordanovi, aby priniesol trochu z tej najlepšej pálenky a potom poprosila Gheorghicu, aby jej o všetkom porozprával.

„A choď zadnými dverami!” zavolala ešte za paholkom.

Sadla si zasa na okraj lavice a chystala sa ho počúvať.

Gheorghica bol mladý, urastený a mal oči po matke. Nebol príliš shovorčivý, ale vedel dosť dobre rozprávať, čo všetko skúsil a videl. Mal nový opasok a preto si so záľubou rozopínal medzi rečou vyšívanú koženú vestu a strkal ruky za opasok. Na lícach mu prekvital pekný, sta by dievčenský úsmev a začaly mu už slabo šibať fúziky. Vitoria sedela oproti nemu za stolom a s úľubou sa mu prizerala. Minodora si sadla na nízky stolček, hotová hneď skočiť, keby bolo treba. Vonku bolo vidieť slabo zasnežený les pod modrou slnečnou oblohou, vyjasnenou po daždi.

„Je tam všetko v poriadku?”

„Všetko. Našiel som vysoké a mocné tŕstie. Vystavali sme ovčince ako na tri zimy. Aj priekopy sme okolo vykopali. Čo sa týka peňazí, všetkých som uspokojil. Tam ešte nenastala zima a ovce si ešte nájdu dosť trávy okolo močarísk. Niektorí majitelia pozemkov začali šomrať, ale bača Alexa im vie odpovedať. Je to skúsený človek a už je po päťdesiatypiaty raz v Jijie pri Prute. Potom sme spočítali ovce a bača Alexa zaznačil ich počet na hradu. Ja som si ich tiež zapísal do notesa. Tomu sa moš Alexa smial. Vraj, čo je na svete, ešte nevidel ovce zapísané do notesa.

Dievča na nízkej stoličke sa osmelilo povedať: „A akí sú tam ľudia?”

„Ľudia ako inde,” smial sa chlapec.

„A hóru tam tancujú?”

..........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Ale tvojej sestre, aby si vedel, vonkoncom nedovolím, aby sa vydala za toho vysokého, nosatého syna učiteľky Toporovej!"

BONHARDOVÁ, NINA - TANEC RABŮ

BONHARDOVÁ, NINA

TANEC RABŮ

ELK, Praha, 1949
edícia Život (24)
doslov K. J. Beneš
obálka Oldřich Menhat
1. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, román,
272 s., čeština
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: poškodená väzba

0,10 €

*cesvo*

Ústřední postavou historického románu je Jakub Krčín z Jelčan. Román se odehrává v prostředí šlechty 16. století v prostředí dvora posledních dvou Rožmberků, Viléma a Petra a jejich sestry Evy. Jakub Krčín, hospodářský úředník kláštera v Borovanech, vychovaný páterem Řehořem, se náhodně setká s Evou, která se mu představí jako dcera kancléře Rožmberků, a během jedné noci strávené se do ní zamiluje. Je šťasten, že je povolán do Krumlova, kde doufá, že jako rožmberský purkmistr se s Evou znovu sblíží. Ta si však zvolí za manžela vítězného vojevůdce ve válce s Turky, pana Mikuláše Zrinského. Zklamaný Krčín utrácí za pitky a zábavu s děvčaty, dostává se do dluhů, z nichž se vykoupí slibem sňatku s bohatou starou vdovou Dorotou Slepičkovou. Po návštěvě starého pátera Řehoře na Krumlově se Krčín dokáže znovu vzpamatovat a v práci zapomenout na nešťastnou lásku. V panice způsobené morem a selským povstáním prchá šlechta z Krumlova a purkmistr Krčín trestá povstalce, drží hospodářství nad vodou a plánuje výstavbu rybníkářské soustavy.

Odstoupil a dětským úsměvem se dovolával pochopení zlodějů a taškářů, lámajících skály, že nebylo lze odporovat rozkazu. Krčin přistoupil k panu z Tuchoraze urážlivě blízko:

„Dokud Jeho Milost bude mít ve službách lenochy a povaleče jako jste vy, pane,“ syčel mu do tváře, „dotud bude třeba, aby jiné ruce na ně vydělávaly."

Humpolec překvapen páně Jakubovou prudkostí ustoupil o krok.

Krčin napřáhl velitelsky ruku:

„Tady se pracuje, zmizte, pane Humpolče!“ Ve ztichlé obci diváků přeskakovaly plamínky smíchu. Humpolec zaťal zuby a tasil zbraň. Výraz tváře nasvědčoval, že nehodlá šetřit protivníka o dobré půl hlavy menšího, jenž ho nestoudně vyháněl z rožmberské půdy. Krčin se suše zasmál. Jeho vztek nepovolil. Byl jen ovládán bdělou vůlí, jež byla ve střehu, aby odkryla soupeřovo slabé místo.

Jedním hmatem vytrhl panu Humpolci kord. Čepel se zaleskla v slunci, ohnutá přes koleno zapraskala a oba kusy dopadly velkým obloukem na skalnatý svah, o který zazvonily, a řítily se do propasti. Hlasitý smích vzpamatoval a bodl pana Humpolce.

Jemu, šlechtici a místokomorníku zemskému, směje se banda zločinců, vytažená z brlohů. Zdálo se, že se vrhne na pana Krčína, aby ho uškrtil holýma rukama. Té pohany! Mezi Krčína a Humpolce z Tuchoraze se položil stín pana Stolinského. Sevřel panu Humpolci ruce:

„Krčín si svým činem uškodil víc, než byste ho mohl ztrestat. Bylo by pod vaši čest zabývat se jím. Soud Jeho Milosti zváží jeho vinu a vyvodí důsledky.“

Pan Stolinský měl pravdu! Rudé skvrny na čele a lících páně Humpolcových pobledly. Slova se mluví, avšak pan Krčín pohaněl jeho šlechtickou čest způsobem, jenž nemůže ujít potrestání. Ovládl se a odcházel pevným krokem s prázdnotou pochvy po boku. Stolinský se panu Krčínovi dvorně uklonil:

„Na shledanou před soudem Jeho Milosti pana vladaře.“

V zabarvení hlasu se kryla pohrůžka.

Jakub Krčín hodil po odcházejících nadávkou.

„Pět tisíc kop grošů míšenských!“

Vilém z Rožmberka si škubal řidnoucí vous, pročítaje list Jeho Císařské Milosti. Rožmberská pokladnice vyplatila Zikmundu Robhampovi tisíc dvě stě kop grošů českých za Drslavice a jaký to byl kvetoucí statek! Císař věru vymáhá dary, které bohatá rožmberská panství mohou stěží věnovat bez újmy na základním majetku, zvlášť když tento požadavek nebyl první a nebude jistě ani poslední.

Magnátská vybytí a honosné svatby tří sester, slavnostní příchod a obvěnění přínosů obou knížecích nevěst na rožmberských statcích, nákladné cesty a rozmařilost Petra Voka i náladové choutky panny Evy žalně vyčerpávaly rožmberskou pokladnu.

Kam sáhnout, aby bylo lze vyhovět císařově žádosti? A Rožmberk nesmí zklamat ani odříci. Pan Vilém znal dokonale stav svých panství — na desce stolu si bubnoval smuteční pochod. Zhluboka vzdechl. Nezbývá než prodej zámku a městečka Rabí. Adam Chanovský z Dlouhé Vsi a Baltazar Chrt nabízejí za panství šest tisíc sedm set padesát kop grošů českých. Pan Vilém prodá výstavné a mohutné Rabí, chránící na západě rožmberské dědictví, a do archivu dá za ně uložit další děkovný list Jeho Císařské Milosti, kterým Habsburkové slibují Rožmberkům přízeň, milost a trvalou vděčnost.

Ironicky se zasmál, pohlédl na hodiny a těžce vstal. Byl čas, aby rozsoudil Humpolcovu při s Krčínem. Spory, nevraživost a hádky úřednictva ho znechucovaly. Ovšem, Jakub Krčín urazil pana z Tuchoraze a trestu neujde.

Prošel řezanou světničkou a královskými pokoji, hojně zdobenými cizím mramorem, zlacenými vlysy a

.......................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Život se vracel a slunce, velké a dobrotivé, vyhouplo se vysoko a září zaplavilo kraj na jihu...

CALDWELL, ERSKINE - TABAKOVÁ CESTA

CALDWELL, ERSKINE

TABAKOVÁ CESTA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1958
edícia SPKK (108)
1. vydanie, 41.000 výtlačkov

beletria, román,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 235 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*cesvo* *mikpa* *mikpa*

Západná Georgia bola kedysi tabakovou oblasťou Spojených štátov amerických, práve takou, akou je Virginia dodnes. Celé sudy vzácnej úrody sa kedysi prevážali alebo jednoducho kotúľali po poľných cestách, upravených na tento účel. Ale pôda sa postupne vyčerpávala, chudobnela, a tak o niečo menej náročný bavlník vystriedal tabak, no nie nadlho. Piesočnaté stráne ťažko udržujú úrodný humus a prudké dažde ľahko zmývajú hnojivo, ktorým si farmári chceli zabezpečiť akú-takú úrodu. Časom v okolí tabakových ciest zostali iba biedne neplodné stráne a zúbožení ľudia. Tabaková cesta je román o týchto ľuďoch. Len ten, kto medzi nimi žil a dokonale ich poznal, mohol napísať pravdivý a strhujúci román o týchto potomkoch kedysi zámožných farmárov. A Caldwell sa nijako netají tým, že vo svojom prvom románe opisuje vlastne zážitky svojho detstva a výsledky svojho pozorovania. Jeeter Lester so svojou početnou rodinou, s deťmi, ktoré zväčša zutekali z domu, od rodičov, od biedy a od všetkého, čo im pripomínalo ich detstvo, je ústrednou tragickou postavou deja. Nechce sa vzdať otcovskej pôdy, hoci na nej žije už iba ako nájomník. Dúfa, že sa niekto nad ním zmiluje, že mu požičia peniaze na hnojivo a osivo, ktoré mu zabezpečia úrodu a zachránia ho pred biedou a hladom, pred nevyhnutnosťou odsťahovať sa z rodného kraja a hľadať si zamestnanie vo fabrike. Osud ho sklame. Rok Čo rok, deň čo deň klesá čoraz hlbšie do najstrašnejšej chudoby a biedy. Aké následky môže mať takáto materiálna bieda? Odpoveď nám dáva Caldwellov sociologicky hlboko podložený román. Obete chudoby strácajú zmysel pre hodnoty duševné i mravné, strácajú zmysel pre rodinný život a zodpovednosť. O ambíciách u nich nemožno ani hovoriť, lebo sa z nich stávajú pudové tvory, ktoré potrebujú na uspokojenie svojich potrieb nekonečne málo. A predsa im zostáva ešte iskra humoru, ktorú rozplameňuje autor, keď mimoriadne ľahkým a pútavým štýlom opisuje neobyčajne ťažký, všedný život týchto ľudí z Tabakovej cesty.

V izbe bolo veľmi málo nábytku. Okrem troch dvojitých postelí stála v kúte pokrivená kasnička, ktorú používali ako umývadlo a stôl. Nad ním viselo na stene rozbité zrkadlo. V protiľahlom kúte stál kozub. Za dverami stála prútená metla a druhá, úplne zodratá, bola pod Adinou posteľou. Okrem toho tu boli už len dve stoličky s rovnými operadlami. Keďže v dome nemali nijaké skrine, šaty viseli po stenách na klincoch zabitých do stĺpov, ktoré tvorili kostru domu.

Len čo Dude vošiel do izby, Bessie zabuchla za ním dvere a ťahala ho so sebou. Z vrecka sukne vybrala sobášne povolenie a držala ho pred sebou.

„Drž za jeden koniec a ja budem držať za druhý, Dude.“

„Čo chceš robiť?“

„Idem nás zosobášiť,“ vysvetľovala mu.

„Vari už všetko nevybavili na súde vo Fulleri?“

„To nebolo všetko. Teraz dovŕšim, čo ešte treba.“

„Kedy sa pôjdeme voziť na aute?“

„Už nebudeš musieť dlho čakať. Ale najprv tu spolu chvíľku pobudneme sami. Na  vozenie máme kopu času, Dude.“

„A necháš ma stále viesť auto?“

„Pravdaže ho môžeš stále vodiť. Veď ja aj tak neviem šoférovať.“

„A všakže nedovolíš nikomu inému, aby šoféroval?“

„Ty jediný smieš viesť moje auto, Dude,“ ubezpečila ho. „Ale musíme sa ponáhľať dokončiť sobáš. Drž sa svojho konca povolenia, zatiaľ čo sa ja budem modliť.“

Dude stál pri nej a čakal na koniec modlitby. Mlčky sa modlila niekoľko minút, kým on stál pred ňou.

„Oddávam vás ako manžela a manželku. Tak nech sa stane. To je všetko, pane bože. Amen.“

Bolo dlho ticho, kým sa dívali druh na druha.

„Kedy pôjdeme na aute?“ spýtal sa Dude.

„Teraz sme už muž a žena, Dude. Už sme skončili so sobášom. Nie si tomu rád, Dude?“

„Kedy pôjdeme na aute?“

„Teraz sa musím pomodliť,“ odvetila mu. „Kľakni si na dlážku, kým sa ja trochu pomodlím.“

Kľakli si k modlitbe. Dude kľačal štvornožky a priamo hľadel do Bessiinho nosa, zatiaľ čo Bessie mala zavreté oči.

„Milý Bože, Dude a ja sme teraz už zosobášení. Sme manželka a manžel. Dude je nevinný mladý chlapec, nezvyknutý na hriešne zvyky tohto okolia, a ja som kazateľka božieho slova. Z Duda by si tiež mal urobiť kazateľa. Daj, aby sme užívali auto na cesty po krajine, kde sa budeme modliť za hriešnikov. Mal by si ho naučiť, ako byť dobrým kazateľom, aby sa všetci vlci obrátili na ovce. Predbežne je to všetko. Teraz sa ponáhľame. Chráň nás pred diablom a priprav nám miesto v nebi. Amen.“

Sukňa zašušťala, keď sestra Bessie vyskočila na nohy a začala vzrušene behať po izbe. Vrátila sa k Dudovi a pritiahla ho k sebe, aby ju objal okolo drieku.

Zatiaľ vonku na dvore stáli Jeeter a Ellie May na špiciach a dívali sa oblokom dnu, aby im nič neušlo z toho, čo Dude a Bessie robia. Na oknách neboli záclony a drevené okenice sa museli otvárať, aby bolo v izbách svetlo.

Dude stál niekoľko minút nehybne a pozoroval Bessie, ktorá sa ho snažila previesť cez izbu. Napokon si sadla na jednu z postelí a pokúšala sa ho prinútiť, aby si sadol k nej.

„Vari nejdeš teraz spať?“ pýtal sa jej. „Ešte nie je čas na spanie. Ved len nedávno bolo poludnie.“

„To len nateraz,“ odpovedala mu. „O chvíľu opäť môžeme ísť niekam von na aute.“

Dude sa rozbehol k obloku pozrieť na auto. Na chvíľu celkom naň zabudol. Keď došiel k obloku, zazrel Jeetera a Ellie May, ako sa držia okraja okna koncami prstov a pokúšajú sa nazrieť dnu.

„Co tu robíš?“ pýtal sa Jeetera. „Na čo si taký zvedavý?“

.......................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Možno sa mi aj podarí vypestovať jeden bal na akri, ako tata o tom sníval."