APULEIUS, LUCIUS
PREMENY ČIŽE ZLATÝ SOMÁR
(Metamorphosoon libri XI)
Tatran, Bratislava, 1979
edícia Svetová tvorba (135)
prebal Pavol Blažo, Miloš Urbásek
preklad Viera Bunčáková
doslov Viera Bunčáková
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
61-979-79
beletria, román, literatúra latinská, literatúra staroveká
280 s., slovenčina
hmotnosť: 360 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe
PREDANÉ
*trsos* in *kat-BELX*
Obdobie, v ktorom žil Apuleius (II. stor. n. 1. ), je obdobím slávy a vrcholnej moci rímskeho impéria. Provincie bohatnú a ich mestá súťažia nádherou, hospodárskym ruchom aj kultúrnym životom s Rímom. No je to súčasne obdobie, keď sa pomaly už blíži čas kríz, ktoré privedú rímsku ríšu k zániku, a tento stav sa najvýraznejšie odzrkadľuje v literatúre a filozofii. Apuleiov román Premeny čiže Zlatý somár je dielo príznačné pre tieto časy, dielo, ktoré sa nám ako jediné svojho druhu zachovalo v úplnom znení po dnešné dni.
Román má v podstate jednoduchý námet: mladý človek z urodzenej rodiny za svojich potuliek uvidí, ako sa jeho hostiteľka-čarodejnica zmení na sovu. Aj on zatúži stať sa vtákom, no omylom sa premení na somára. Aby sa opäť stal človekom, stačí sa najesť ruží, ale najrozličnejšie prekážky mu v tom bránia, musí čakať na novú jar a na pomoc bohyne. Do tohto rámca vplietol Apuleius množstvo poviedok a rozprávok, v ktorých odhaľuje mnohotvárnosť starovekého života, jeho priepastné protiklady a ideové zmätky. Čitateľovi defilujú pred očami postavy všetkých spoločenských vrstiev, záhaľčiví boháči a úžerníci, kupci a zbojníci, ľudia falošní aj verní, záletníci aj klamaní, slovom typy, ktoré zapôsobili na rozvoj európskej literatúry, najmä na Boccaccia a na Moliéra. Medzi množstvom poviedok vyniká poetická a svetoznáma rozprávka Amor a Psyche.
Jazyk autorov je svieži a mnohotvárny, plný prekvapujúcich metafor a bohatých epitet. Preklad do slovenčiny priblíži našim čitateľom jedného zo starovekých autorov, ktorí právom patria medzi popredných svetových spisovateľov.
Starorímsky básnik Apuleius sa narodil okolo r. 125 n. l. v Madaure v Numídii. Ako väčšina starorímskych autorov má rétorické a filozofické vzdelanie (študoval v Kartágu a Aténach), poznal rozličné mystické kulty, čo našlo odraz aj v jeho diele, veľa cestoval, kým sa napokon usadil v Ríme. Okrem románu Premeny čiže Zlatý somár zachovali sa po ňom aj rétorické diela, ako O Sokratovi, O kozme, O Platónovi a jeho dogme a najmä Obranná reč o mágii, ktorej vďačí za to, že ho oslobodili z obvinenia čarodejníctva. Zomrel okolo r. 180. n. 1.
Prešli sme ostrý chrbát zalesneného vrchu, opäť sme sa prepravili cez rozľahlé priestory šírych polí a keď večer clonil už chodník, dostali sme sa do istej zaľudnenej a bohatej opevnenej obce. Obyvatelia nám bránili stade vyjsť nielen v noci, ale aj za skorého rána, lebo v okolí si vraj privyklo na lúpeže veľa vlkov, veľkých a s mohutnými telami, ťažkých sťa bremeno, besniacich s nezvyčajnou zúrivosťou, ktoré znepokojujú celý kraj. Vraj už aj cesty obsadili a útočia na pocestných celkom ako zbojníci, ba keď ich rozzúri divý hlad, vrhajú sa i na susedné gazdovstvá a vtedy skaza, čo hrozí zvyčajne miernemu dobytku, ohrozuje vraj už aj samotné ľudské hlavy. Preto pozdĺž cesty, ktorou musíme prejsť, ležia roztrúsené poloroztrhané ľudské telá a všetko sa belie kosťami zbavenými mäsa. Vraj musíme aj my postupovať nadovšetko opatrne a dbať hlavne na to, aby sme boli na ceste len za jasného svetla, až za jasného dňa, keď slnko mocne žiari, aj takto sa vraj máme vyhýbať nástrahám, čo sa všade skrývajú, veď iba svetlo zoslabuje útoky divých zvierat. Popri týchto ťažkostiach aby sme prechádzali nie sem-ta rozptýlení, ale v klinovite zoradenom zástupe. No podlí utečenci, naši vodcovia, v slepej a nerozvážnej náhlivosti a hádam aj v zbytočnom strachu, či ich niekto neprenasleduje, opovrhli touto zdravou výstrahou, nevyčkali ani blizučké už svitanie, ale vari okolo tretej nočnej stráže nás zaťažili zasa bremenami a vyhnali na ďalšiu cestu. Vtedy som sa zo strachu z predpovedaného nebezpečenstva potajomky skrýval do prostriedku zástupu medzi stlačený dobytok, ako najlepšie sa dalo, a staral som sa len o to, ako si chrániť vlastný zadok pred útokmi divej zveri. Všetci sa veľmi čudovali môjmu rýchlemu behu, ktorým som predstihol ešte aj kone. No tá rýchlosť neprezrádzala moje schopnosti, ale môj strach. Napokon som si sám pre seba vyhútal, že aj ten preslávený pegasus získal schopnosť lietať nebodaj od veľkého strachu a právom ho nazývali okrídleným len preto, lebo sa vyhadzoval a vyskakoval nahor až po samé nebesá z obavy, aby ho neuštipol oheň sršiacej Chiméry. No pastieri, čo nás poháňali, ozbrojili sa celkom ako vojnová družina: tento niesol kopiju, tamten poľovnícky oštep, iný bodáky, ďalší zasa poleno, no aj kamene, hojnosť ktorých ponúkal kostrbatý chodník. Podaktorí dvíhali dovysoka ostro nabrúsené koly a väčšina odstrašovala zver blčiacimi fakľami. Veru, okrem trubača vonkoncom nič nechýbalo, aby to bol bojový šík. No tento dosť planý strach sme prežívali podaromnici, zbytočne nás mučil, lebo sme zaviazli v oveľa horších osídlach. Vlkov podistým zaplašil hukot zhŕknutého davu toľkých ľudí a dozaista i prijasný svit fakieľ, alebo sa azda potĺkali všade inde, nuž sa nijako proti nám nevyrútili, ba ani len zďaleka sa nám neukázali. Zato obyvatelia osady, okolo ktorej sme náhodou práve vtedy prechádzali, pokladali našu veľkú skupinu za družinu zbojníkov. Nadmieru prestrašení a v úsilí zabezpečiť si všetko svoje imanie nahuckali proti nám zvyčajnými rozkazovačnými aj všakovými inými výkrikmi zúrivých ozrutných psov divších ako hocijakí vlci či medvede, ktorých starostlivo chovali len na takúto ochranu a stráž. Už od prírody besní a navyše aj krikom svojich pánov rozdivení psi sa na nás vyrútili, obkolesili nás zo všetkých strán, v húfoch na nás vyskakovali, bez rozdielu rovnako kmásali dobytok aj ľudí a keď už takto dosť dlho vyčíňali, mnohých pozhadzovali na zem. Pri Herkulovi, bol by si vtedy mohol pozorovať ani nie tak pamätihodné ako skôr poľutovaniahodné divadlo: psiská v celých kŕdľoch s rozvášnenou smelosťou podaktorých lapili na úteku, do iných sa zahryzli, keď stáli, na ďalších sa vrhli, keď ležali, a po celom našom zástupe si pobehúvali s vycerenými zubiskami. A po tomto veľkom nebezpečenstve nasledovalo ešte väčšie zlo: z vrcholov striech aj z blízkeho kopca zhadzovali na nás vidiečania skalu za skalou, takže nebolo v našich silách rozhodnúť sa, pred ktorou pohromou si máme väčšmi dávať pozor, či tu zblízka na útočiacich psov a či tam
