ĆOSIĆ, DOBRICA
KORENE
(Koreni)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1957
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (101)
preklad Ján Sirácky
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 11.400 výtlačkov
beletria, román, literatúra srbská,
296 s., slovenčina
hmotnosť: 366 g
tvrdá väzba s prebalom
NEDOSTUPNÉ
Autor románu „Ďaleko je slnce“ sa v tomto svojom ďalšom diele zaoberá problémom rodiny a dediča rodinného mena a majetku v srbskom prostredí pred viac ako polstoročím, v časoch nasledujúcich temer bezprostredne po Timockej vzbure, odozvy ktorej, hoci už tlmene, ozývajú sa ešte na stranách tohto románu.
S týmto ústredným problémom, do podstaty ktorého spisovatel začrel neobyčajne silne mnohými ostrými pozorovaniami, sú v úzkej súvislosti spoločenské a politické udalosti tých čias, ktoré autor podáva v prvom rade prostredníctvom činnosti Aćima Katića, jednej z hlavných postáv románu. Postavu Aćima Katića, inak veľmi zložitú, vymodeloval autor do najjemnejších detailov. Prostredníctvom politickej činnosti Aćima Katića a reagovaním jeho prívržencov a odporcov jasne vidieť povahy a pomery v určitom vymedzenom období dejín srbskej spoločnosti.
Popri Aćimovi Katićovi autor veľmi plasticky zobrazil ešte celý rad osôb so všetkými ich vnútornými konfliktami a protirečeniami, váhavosťou, pochybnosťami a utrpeniami.
Aćimovi Katićovi sa deti nevydarili. Mladší syn Vukašin, ktorého poslal do škôl do cudziny, rozišiel sa s ním po návrate domov pre politické názory, nechcel kráčať v šľapajach otca — predáka radikálov, a kupec i sedliak Ďorde, ktorý mu mal ako-tak nahradiť stratu vydedeného Vukašina, na ktorom si Aćim až dovtedy tak velmi zakladal, nemôže mať potomstvo. Toto nešťastie až zúfalo dolieha na celú rodinu a zapríčiňuje jej rozklad. Napokon po pätnásťročnom manželstve Ďordeho žena Simka porodí vytúženého potomka ale otcom dieťaťa je nádenník katićovského domu Tola Dačić.
Šťastie rodiny však nezachránil ani potomok. Za vzburu proti kráľovi Milanovi Aćima uväznia. Mohol by sa vyslobodiť, keby kráľovi sľúbil vernosť. Jeho hrdosť mu to však nedovolila, hoci všetci jeho prívrženci už tak urobili. Aćim zostáva vo väzení už len sám. Medzitým Ďordeho syn a Aćimov vnuk Adam má už šesť rokov. Ale v Prerove je mor, ktorému aj Simka padla za obeť. Potomok Adam zostal na žive.
Román „Korene“ je prvý z autorovej zamýšľanej série o srbskej rodine vo vždy nových spoločenských podmienkach; jeho dej sa rozvíja od roku 1892 do roku 1898 a autor kreslí ovzdušie tohto obdobia naozaj podmaňujúco a presvedčivo.
Nikola nahmatal postel a sadol si k Mijatovi.
— Ako môže človek spievať? — povedal s tichou a zadumanou výčitkou.
— Len moje srdce spieva. Vždy spieva. Spieva i vtedy, keď sa krv prelieva, i. . .
— Srdce ... Tvoje srdce je capovo stehno! . . . Hlupák!
— Ja som guslar, Nikola.
— Kde si sa skryl, keď začali strieľať pri obecnom dome? Kde si bol po dva dni, ty koza dvojnohá? ... Ty nie si človek, ty si myš! — chrčí v rozčúlení. — Zbabelci hrajú na gusle, ale ľudia hynú. Minulej noci, uprostred hlavnej ulice, vo svojej sýpke bol zaklatý človek! Vážený! Baranice a klobúky padali pred ním po kolená. Jeho dom bol plný detí. A mal i mladú ženu! Ale ty spievaš, čo? — nahmatal gusle, zdrapil ich a šmaril za dvere. — Spievaš, myška prekliata! — stisol mu krk, trasie ním a hlavu mu chce udrieť o stenu. Mijat sa nebráni, bojí sa. — Vyhrávaš v pustom dome. Tí, ktorých chlieb žerieš, nie sú tu. Možno sa ani nevrátia. Ani tá, čo ti miesila chlieb a prala zavšivavené gate, nie je vo svojom dome, a ty si začal bľačať ani cap! — buchol ho, Mijat narazil hlavou o stenu a Nikola sa zohol a zastenal.
O chvíľu Mijat plačlivo povedal:
— To ma už boh takého stvoril, Nikola. Ak sa oni nevrátia, vieš, že budem ako zaživa pochovaný. Slúžim u Ďordeho Katića, aby mi dal ten kúsok slivkového sadu na kraji dediny a stískam mariánske groše, aby som si zbil domček. Aby som mal vlastnú strechu. Potom by som si našiel niekde ženu. Spávam sám, ako som sa narodil. Bolo by spravodlivé, aby aj mňa niekto zohrial. Zato slúžim. A že spievam, to nie je moja vina.
Nikolovi sa Mijat zhnusil, vstal a odpľul si:
— Aj ty si človek! ... Myš! — striasol sa a vybehol von.
V hustej tme pivnice hlboko zjajkla prázdna kaďa, zjajkol
človek s nožom, zarytým do pŕs, po prvýkrát do slabín, cítil to podľa rýchleho a mäkkého ponárania sa noža, druhýkrát zaryl do tmy a rebro mu zmenilo smer cesty noža, potom ešte raz vyššie a vpravo zasyčalo mokré a ešte raz . . . Nad čelom je ticho, jej postel je rovná a studená, po temene mu nešliapu jej bosé podošvy, z očú vriaca smola oblieva srdce a syčí, mokro syčí krv. Ruka vytrhla nôž spoza opaska a odhodila ho do snehu. Prázdna kaďa znova zazvonila a rýchlo zmĺkla.
. . . Vukašin, celý skrytý v kabáte s vyhrnutým astrachánovým golierom, zastal pred dobre známou bránkou: cez holé konáre dúl žltkasto nazeralo okno. Vždy neskoro líhal a zavčasu vstával. „Človek je stvorený na to, aby najmenej spával,“ to mohol vymyslieť len učiteľský rozum. Každé ráno a každý večer mu nosil z prameňa dve kanvy vody. Prinášal a odnášal zošity. Vždy chodieval niekoľko krokov za ním. To mu raz povedal a on si zapamätal. Tak, podľa hodností, vychádzali aj zo súdu. Ten, čo mal najmenší plat, chodieval posledný. Všetky kavky z trhoviska nocovali na povalách súdu. Teraz, hned pri súde, postavili novú väznicu. Chytil bránku a nadvihol ju. Vždy sa tak otvárala. Rýchlo kráča po vydláždenom chodníčku. Klope a nečakajúc na odpoveď vchádza, zarážajúc dych, aby mal hrubší hlas.
— Dobrý večer, pán profesor.
Andra, nahnutý nad papierom, s perom v ruke, zdvihol hlavu a prekvapený hosťom neodpovedal.
Vukašin si sadol na lavičku ku konvám:
— Píšete?
— Zvyky môjho národa.
— Ešte sa u nás vyskytuje ľudožrútstvo? — kýva hlavou a hladí do papuči. — Ešte vás zaujíma minulosť?
— Ako to, či ešte? — zamračil sa Andra, nedívajúc sa naňho.
— Čo je s mojím otcom?
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Kde - neprezradím.
