KUKUČÍN, MARTINDIELO III.
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958
edícia Naši klasici (45)
zostavila Marianna Prídavková
poznámky Oskár Čepan, Marianna Prídavková
obálka Václav Sivko
1. vydanie, 4.230 výtlačkov
beletria, próza krátka,
364 s., slovenčina
hmotnosť: 488 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
1,50 € PREDANÉ
*cesvo*
Veru všeličo by tie brány vedeli rozprávať, keby mohli. Tak by rozprávali, ako pred štyridsiatym ôsmym bol zabránený prístup synom Izraela. A rozkaz sa plnil so všetkou prísnosťou a krutosťou tých starých, barbarských časov. Ak si mal podozrive dlhý nos alebo brčkavé vlasy, už ťa hajdúch zastavil a examinoval; ak si prízvukom reči prezradil, že tvoji predkovia pasírovali Červené more, hajdúch ti rezolútne oznámil, že ty hradby kráľovského mesta pasírovať nebudeš. Ak si sa dobre držal a neprezradil rečou svoj pôvod, ešte si nemal výhru vo vrecku. Hajdúch vedel, čím je označený Izrael, i musel si sa mu legitimovať.
Nad Európou a teda i nad Bystricou svitla nová doba. Doba kultúry, emancipácie, liberalizmu, tolerantnosti, pary, elektriny, nacionalizmu a bohvie ako sa tie šaty menujú, ktoré si obliekli násilie a brutálnosť našej doby. Lebo všetko zostalo pri starom, ľudia sa v ničom nezmenili. Staré hriechy zostali, len obliekli sa do nových moderných šiat. Hrádze medzi kastami sa porúčali — ak sa porúčali — a nastavali sa miesto nich iné, ešte mocnejšie. Ponad roztrhané hrádze votreli sa iní, cudzí, a prvá ich práca bola nie tie hrádze porúčať, zničiť, ale do trhlín nanosiť piesku a hliny a znovu ich reštaurovať, len aby ich už nik neprekročil.
Ale čo je pravda, to je pravda: vyšnej brány v Banskej Bystrici už niet. I múry sú už tiež porúcané, lebo mestu je potrebný priestor, aby si mohlo voľne vydýchnuť a rozšíriť sa. Keď sme vťahovali do mesta, pristúpil síce hajdúch, ale len aby vybral akýsi poplatok, neviem, či mýto a či dáku inú daň. Ani mu nenapadlo pozrieť do voza, kto tam sedí, a vynášať úsudky, k akej konfesii patríme. Ostatne keby bol aj dnu pozrel, nebol by videl nič, len kľuckajúce, driemajúce postavy, pozdĺž alebo krížom voza preložené. V tom šere petrolejových lámp, ktoré po ulici kmitali, bol by nás ľahko mohol považovať za vrecia s múkou, švábkou alebo mrkvou. Ako voz zastal a hlava necítila, že sa vezie, že sa tlčie o drabinu, alebo kufor, alebo opätok susedov, prebudili sme sa a udivení hľadeli do dlhej, dlhej ulice, osvetlenej dvojradom petrolejových lámp.
„Bystrica!“ vydralo sa každému mimovoľne z úst. Známa vec, že pre Slováka sú dve mestá na svete: Bystrica a Prešporok. Vzpriamili sme sa na sediskách, každý dľa najlepšej možnosti. Nie že by nás bola pýcha prešla pomyslením, že je to mesto naše, ale že ulice boli vyložené zvariakmi, po ktorých Rázvorov voz veselo si tancoval.
Popri biskupskej rezidencii a liptovskou bránou našli sme sa za mestom. Tam sme i zatiahli do veľkolepého hostinca, v akom sme ešte dosiaľ nikdy neboli. Rázvora sa tam pohyboval ako doma. Znal i čeliadku v dome, a čeliadka znala jeho. Každý sa mu prívetive usmial, i prihováral, potľapkali ho i po pleci a jak Janíčko, tak Janíčko.
„Čo je to za hostinec ?“ spýtali sme sa ho.
„To je pána Trebuľov! To je šak hostinec — ja, čože, pán Trebuľa!“
Hoci som v Bystrici predtým nikdy nebol, predsa Trebuľov hostinec som znal dobre. Každé dieťa u nás ho znalo, lebo od nás ľudia podjeseň chodievali do Bystrice s kapustou. A nech si sa opýtal kohokoľvek, kde nocoval, každý povedal, že u Trebuľu. Dľa toho utvoril som si o jeho dome divný pojem. Dom, v ktorom celá dedina môže prenocovať, už len musí byť poriadny! A ešte keď mi rozprávali, že nielen z našej dediny, ale i z ostatných dedín tam nocúvajú!
Ostatne bolo tam dosť smutno. My sme vo voze zostali sami, pánov z bričky už tam čakali a zajali do mesta. Mimo toho boli sme ako otrávení po dnešnej ceste, a prehalaškovanej ceste Kufre sme usporiadali tak, aby sme na nich mohli spať, takže celý voz premenil sa v obrovskú posteľ. Ale čo jak veľká posteľ, predsa nemôže toľkých pritúliť. Traja sme zostali bez prístrešia. Ale na šťastie tu bola panská brička. Dvaja sme ju hneď obsadili, ľahnúc si pozdĺž popod sediská, hlavou do sena, ktoré
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Aj tak pozná príslovie: "Grzech na Wengrzech a pokuta Polskiej".
