ŠTVRTECKÝ, ŠTEFANNÁŠ MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK
Smena, Bratislava, 1990
doslov Ján Felix
1. vydanie
ISBN 80-221-0103-6
história, životopisy,
310 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 478 g
tvrdá väzba
Dnes vari niet človeka, čo by nepoznal meno Milana Rastislava Štefánika. Vynorilo sa zo zabudnutia a opäť sa stalo symbolom. Aký však bol človek, čo sa za ním skrýval?
Odpoveď na túto otázku dá každému záujemcovi kniha slovenského historika Štefana Štvrteckého Náš Milan Rastislav Štefánik. Autor s precíznosťou vedca a so zanietením úprimného obdivovateľa sleduje Štefánikove osudy od kolísky po hrob. Priblíži čitateľovi jeho rodisko i rodinné zázemie, sprevádza ho na štúdiách v Prahe, kde po prvý raz Štefánik prenikol do intelektuálnych a umeleckých kruhov, sleduje jeho vedeckú dráhu v Paríži i na výpravách na Tahiti, v Turkestane či v Ekvádore. Štefánik postupne, už ako francúzsky občan, začne plniť popri vedeckej práci aj diplomatické úlohy. Tak preniká do sveta vysokej politiky, francúzskych mocenských záujmov. Nikdy však neprestáva myslieť na svoju vlasť, na Slovensko uväznené v Rakúsko-uhorskej monarchii. Spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom sa stáva vedúcou osobnosťou zahraničného protihabsburského odboja. Ako vojenský letec sa aktívne zúčastňuje v bojoch prvej svetovej vojny, ktorú chápal ako východisko na získanie národnej samostatnosti.
Vojna sa skončila, Štefánik sa vracal do oslobodenej vlasti. Keď sa jeho noha dotkla rodnej hrudy, už o tom pravdepodobne nevedel. Letecké nešťastie na vojenskom letisku vo Vajnoroch ostalo doposiaľ nevyjasnené.
Odpoveď na túto otázku dá každému záujemcovi kniha slovenského historika Štefana Štvrteckého Náš Milan Rastislav Štefánik. Autor s precíznosťou vedca a so zanietením úprimného obdivovateľa sleduje Štefánikove osudy od kolísky po hrob. Priblíži čitateľovi jeho rodisko i rodinné zázemie, sprevádza ho na štúdiách v Prahe, kde po prvý raz Štefánik prenikol do intelektuálnych a umeleckých kruhov, sleduje jeho vedeckú dráhu v Paríži i na výpravách na Tahiti, v Turkestane či v Ekvádore. Štefánik postupne, už ako francúzsky občan, začne plniť popri vedeckej práci aj diplomatické úlohy. Tak preniká do sveta vysokej politiky, francúzskych mocenských záujmov. Nikdy však neprestáva myslieť na svoju vlasť, na Slovensko uväznené v Rakúsko-uhorskej monarchii. Spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom sa stáva vedúcou osobnosťou zahraničného protihabsburského odboja. Ako vojenský letec sa aktívne zúčastňuje v bojoch prvej svetovej vojny, ktorú chápal ako východisko na získanie národnej samostatnosti.
Vojna sa skončila, Štefánik sa vracal do oslobodenej vlasti. Keď sa jeho noha dotkla rodnej hrudy, už o tom pravdepodobne nevedel. Letecké nešťastie na vojenskom letisku vo Vajnoroch ostalo doposiaľ nevyjasnené.
NEMÁME PRÁVO NAHRADZOVAŤ VÔĽU ĽUDU
Štefánik, ešte stále chorý, bol znepokojený od chvíle, keď sa oboznámil s obsahom Benešovho telegramu, so správami z tlače o utvorení dočasnej česko-slovenskej vlády so sídlom v Paríži a o jej vyhlásení „nezávislosti československého národa“. Toto vyhlásenie alebo deklarácia bolo uverejnené 18. októbra 1918 súčasne s Wilsonovou odmietavou odpoveďou adresovanou cisárovi Karolovi do Viedne na jeho žiadosť začať rokovania o podmienkach prímeria a mieru medzi Rakúsko-Uhorskom a vládami Dohody na základe štrnástich bodov prezidenta Wilsona z 8. januára 1918. Keďže mal Štefánik k deklarácii vážne výhrady, rozhodol sa svoje poznámky a pripomienky napísať. Svoje stanovisko začal formulovať už 30. októbra a 2. novembra poslal Masarykovi do Washingtonu a Benešovi do Paríža telegram. Čo vlastne obsahovala deklarácia, že vyvolala znepokojenie v diplomatických kruhoch a Štefánikove obavy z nepredvídaných následkov?
V deklarácii nezávislosti sa uvádzalo, že vo „vážnej chvíli, keď Hohenzollernovci ponúkali mier, aby zastavili víťazný postup spojeneckých armád a zabránili rozdeleniu Rakúsko-Uhorska a Turecka, a keď Habsburgovci sľubovali federalizáciu ríše a autonómiu nespokojným národom podrobeným ich vláde, Československú národnú radu uznali vlády Dohody aj jej spojenci za ,dočasnú vládu československého štátu a národa' s plným súhlasom ,českých poslancov v Prahe zo 6. januára 1918'“. v deklarácii sa zdôrazňovalo historické a prirodzené právo porobených národov, habsburskej dynastii sa v nej upieralo právo ďalej vládnuť nad českými krajinami a žiadalo sa, aby Česi „boli spojení so svojimi bratmi zo Slovenska“, ktoré kedysi tvorilo súčasť spoločného štátu a pred päťdesiatimi rokmi, t. j. roku 1867 ho začlenili do „uhorského štátu Maďarov“. A napokon: „Preto týmto vyhlasujeme habsburskú dynastiu za nehodnú, aby viedla náš národ, a upierame jej akékoľvek právo vládnuť nad československou krajinou, ktorá, to tu teraz vyhlasujeme, bude odteraz slobodným a nezávislým ľudom a národom“.
S touto časťou deklarácie Štefánik plne súhlasil. Námietky mal tam, kde boli načrtnuté hlavné zásady budúcej „ústavy československého národa“. Tie Masaryk so svojimi spolupracovníkmi formuloval značne radikálne a potom ich uverejnil vo svojom, ale i v Benešovom a Štefánikovom mene.
Štefánik písal preto Masarykovi bez rozpakov a otvorene, že Benešova nóta zo 14. októbra o utvorení dočasnej česko-slovenskej vlády, ako aj deklarácia z 18. októbra „vyvolali tu dojem radikalizmu azda predčasného. Hovorilo sa tu dokonca o tom, že otriasli doterajšou predstavou spojencov o prenikavom zmysle českých politických vodcov pre skutočne vhodný okamih“. A údajne aj „české kruhy tieto neočakávané prejavy prekvapili a môžu vyvolať ťažkosti v armáde“. Preto Štefánik informoval Masaryka, že sa usiluje zmierniť jej účinok všade tam, kde to pokladá za nebezpečné, a Masaryka prosí o to isté. V Tokiu, kde sa nachádzal, nemohla pochopiteľne nevyvolať údiv a rozpaky napríklad formulácia, že „naša ústava sa postará o účinnú, rozumnú a spravodlivú vládu, ktorá vylúči akékoľvek osobitné výsady a znemožní triedne zákonodarstvo“. To bola naozaj z Masarykovej strany číročistá utópia, i keď dobre mienená. Uzákoniť takúto zásadu nebolo možné v žiadnom buržoáznodemokratickom, republikánskom, a ani v tom najdemokratickejšom režime. Preto sa nemohla realizovať, a ani sa nerealizovala v budúcom Československu. Aj na problém odluky cirkvi od štátu mal Štefánik iný názor ako Masaryk. Predovšetkým, „cirkvi jestvujú, ale štátu ešte niet“, tvrdil. A keď už bolo „nevyhnutné vyzdvihnúť tento chúlostivý bod“, tak „bolo by lepšie obmedziť sa na formuláciu, sloboda vyznania v štáte tiež oslobodenom od vždy protiprávneho zasahovania klerikalizmu“.
Štefánik, hoci agnostik, zrejme tak ako Masaryk i Beneš si hlboko vážil náboženské cítenie a presvedčenie slovenského ľudu bez ohľadu na príslušnosť k tej či onej cirkvi. Mal však výhrady voči Vatikánu, najmä voči jeho zahraničnej politike, a tým sa nikdy a nikde netajil. Neznášal najmä prepiate cirkevné politikárenie, pretože dovtedy bolo prakticky vždy a všade brzdou spoločenského pokroku. Bez výhrad neobišiel Štefánik ani otázku volebného práva žien, uvedenú v deklarácii a navrhovanú ako jednu z významných demokratických vymožeností budúcej ústavy. Preto sa vyjadril
........................................................................................................................
Súčasná klíma v česko-slovenskej spoločnosti na
to poskytuje vhodné tvorivé možnosti aj dostatočne široký priestor.
