MAUPASSANT, GUY DEMONT-ORIOL
(Mont-Oriol)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Tvorba národov
preklad Dominik Tatarka
ilustrácie a obálka Jozef Baláž
2. vydanie, 28.000 výtlačkov
beletria, román
260 s., slovenčina
hmotnosť: 310 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 € DAROVANÉ
*cesvo*
Kniha rozdelená do dvoch častí zhŕňa príbehy naivity mladej Kristiny, ktorá so svojím manželom, ktorého si vzala z rozumu a z priania rodičov, prichádza do Auvergneského kraja. Jej manžel tu založí kúpele Mont-Oriol a zatiaľ čo vášnivo podniká, Kristina sa zamiluje do rodinného priateľa Bretignyho. Jej naivná láska je ale zradená, všetky city musia ustúpiť chladnej vypočítavosti.
Bola to teraz pálčivá otázka, otázka envalských lekárov. Lekári sa náhle zmocnili osady, okolo nich sa točila a vybíjala všetka pozornosť, všetka vášeň obyvateľstva. Kedysi envalské pramene vyvierali pod dozorom jediného doktora Bonnefilla, neskôr pretekali uprostred neškodnej nevraživosti pohyblivého doktora Latonna a zmierlivého doktora Honorata.
Teraz to bolo celkom ináč.
Len čo sa úspech, pripravovaný Andermattom cez zimu, ukázal, vďaka výdatnej pomoci pánov profesorov Clocha, Mas-Roussela a Rémusota, z ktorých každý priviedol kontingent dvesto až tristo nemocných, stal sa doktor Latonne, inšpektor nových kúpeľov, veľkou osobnosťou, podporovanou najmä vplyvom profesora Mas-Roussela, ktorého on, jeho žiak, postojom i v gestách napodobňoval.
S doktorom Bonnefillom sa už nerátalo. Starý lekár soplil hnevom, zúfal si a nadával na Mont-Oriol, celé dni trávil v starom ústave i s niekoľkými starými pacientmi, ktorí mu zostali verní.
Podľa mienky niektorých chorých iba on poznal opravdivé vlastností vôd, ovládal, tak povediac, ich tajomstvo, keďže ich spravoval od vzniku kúpeľného strediska.
Doktor Honorat si udržal iba auvergnskú klientelu. Stačili mu priemerné príjmy, len keď s každým dobre vychodil, a utešoval sa tým, že má omnoho radšej karty a biele víno ako medicínu.
Ale tak ďaleko len predsa nezašiel, aby si obľúbil kolegov.
Doktor Latonne bol by teda zostal montoriolským veľkým veštcom, keby sa nebol jedného dňa objavil človiečik, skoro trpaslík, z ktorého veľká hlava, zaklinená medzi plecia, veľké, okrúhle oči a veľké ruky robili čudného tvora. Tento nový lekár, pán Black, ktorého do kúpeľov priviedol profesor Rémusot, upozornil na seba už prvý deň prepiatou pobožnosťou. Skoro každé ráno medzi návštevami
nemocných zastavil sa na pár minút v kostole a temer každú nedeľu chodil na prijímanie. Farár mu čoskoro dohodil niekoľko nemocných, starých panien, chudákov, ktorých liečil zdarma, pobožných paničiek, ktoré si pýtali radu od svojho spovedníka prv, než si zavolali muža vedy, o ktorom sa chceli predovšetkým dozvedieť, akého je zmýšľania, nakoľko je zdržanlivý a cudný v povolaní.
Potom jedného dňa oznámili príchod kňažnej z Magdeburgu, zo starej nemeckej šľachty, veľmi horlivej katolíčky, ktorá si, sotva prišla, zavolala doktora Blacka, a to na odporúčanie rímskeho kardinála.
V tej chvíli prišiel do módy. Dať sa od neho liečiť znamenalo mať dobrý vkus, stalo sa dobrým tónom, bolo to chic. Iba on bol, ako sa vravelo, lekár ako sa patrí, iba k nemu mohla mať ženu úplnú dôveru.
Videli ste ho, tohto človiečika s buldočou hlavou, ako behá od rána do večera z hotela do hotela, ako si s kdekým šušká po kútoch. Zdalo sa, že ustavične oznamuje a vypočúva dôležité tajomstvá, stretali ste ho hocikde na chodbách, ako sa dôležite a tajomne zhovára so správcami hotelov, s chyžnými a s každým, kto sa čo len priblíži k jeho pacientom.
Na ulici, len čo zbadal známu osobu, hybaj rovno k nej drobným, náhlivým krôčkom a už jej rapoce nové a čo najpodrobnejšie rady ani spovedník.
Zbožňovali ho najmä staré ženy. On vypočul ich príbehy až do konca, neprerušoval ich, zaznamenával si všetky ich poznámky, všetky otázky, všetky želania.
Denne zväčšoval alebo zmenšoval dávky vody, ktorú mali vypiť jeho pacienti, a tak si získaval ich plnú dôveru.
— Včera sme zostali na dvoch a tri štvrte pohára, — vravel, — nuž, dnes vypijeme dva a pol a zajtra tri ... Nezabudnite . . . zajtra tri poháre. Na tom mi veľmi záleží!
A všetci jeho nemocní boli presvedčení, že mu na tom naozaj veľmi záleží.
Aby nezabudol dávky a poldávky, zaznačoval si ich do zápisníčka, lebo sa nechcel pomýliť, veď pacient nikdy neodpúšťa mýlku o pol pohára.
.....................................................................................
... posledná veta ...
"Želám vám veľa šťastia."
