JÓKAI, MÓRMILOVANÝ AŽ NA POPRAVISKO
(Szeretve mind a vérpadig)
Tatran, Bratislava, 1968
edícia Meteor (10)
preklad Štefan Gál
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 23.500 výtlačkov
61-868-68
beletria, román, literatúra maďarská,
464 s., slovenčina
hmotnosť: 538 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
PREDANÉ
*cesvo* in *H-2-9*
Na námestí v Nových Zámkoch je čiernymi dlaždicami označený malý kúsok zeme. Letopočet a iniciálky L. O. dodnes uchovávajú miesto, kde 3. januára 1709 sťali Lászlóa Ocskaya, očkovského zemana, jedného z najprechýrenejších kuruckých veliteľov, čo bojovali vo vojsku kniežaťa Fraňa Rákócziho II.
Životné príbehy tohto hrdinu, vojaka, dobrodruha, vsadené do obdobia, keď vrcholili kurucké vojny, sú obsahom romantického románu Móra Jókaiho, ktorý použil ako prameň k svojmu románu historickú monografiu Kálmána Thalyho o Ocskayovi.
László Ocskay - Rákócziho blesk, hrdina, ľstivý pomstiteľ i chrabrý vojak, gavalier i nemilosrdný ničiteľ, najoddanejší z verných i najzradnejší zo zradných v jednej osobe . . . „Jedno hnutie mysle, jedna vášeň, jeden hnev, jedna urážka, jeden ohnivý pohľad a stáva sa opakom seba samého ... Taký je Ocskay, taká je však aj doba kurucko-labanských bojov. I mocné ideály má tá doba i všetku špinu politických intríg a vierolomností. Čitateľ je svedkom tých hnutí mysle, vášní, hnevu i ohnivých pohľadov, ktoré spôsobujú prudké zvraty v konaní hrdinu románu.
Jókai s neobyčajnou fantáziou dokresľuje Ocskayov rozpoltený charakter a okolnosti aj osoby, ktoré ho viedli k zrade. V románe vystupujú viaceré historické osobnosti, ako Rákóczi, Bercsényi, legendárna Czinka Panna, maršal Heister, bán Pálffy a iní. Defilujú v príťažlivých epizódach, medzi nimi aj v známej histórii Ocskayovho smelého vpádu do Viedne a pokusu zajať samého cisára.
Dej románu sa prevažne odohráva na Slovensku. Autor nás privádza na Bratislavský hrad, vtedy ešte sídlo bána grófa Pálffyho, na nedobytnú Lietavu, na Červený Kameň, Jablonicu, Beckov - v tom čase mohutné pevnosti, dejiská urputných bojov medzi labancami a kurucmi.
Neobyčajne pútavo - ako je už pre Jókaiho rozprávačský talent charakteristické - rozvíja sa dej udalostí, plný dramatických zvratov, prekvapivých citových reakcií a vzruchu, spletitých zápletiek a neobyčajných rozuzlení. Odhaľuje charakter hrdinu i jeho rovesníkov, odhaľuje myslenie i cítenie, popudy i konanie v týchto pohnutých časoch nielen v maďarskej, ale aj v našej histórii.
Driečna Anča
Rana na duši sa nezahojí nikdy.
V ušiach mu stále zunelo zlovestné proroctvo: „Jedno hnutie mysle, jedna vášeň, jeden hnev, jedna urážka, jeden ohnivý pohľad a priam sa z teba stane pravý opak!“
A už sa pohla lavína.
Osud nadobúdal zreteľnejšiu podobu: Bol tu: blízko. Vyslovil svoj ortieľ.
László Ocskay sa začal báť seba samého.
Už mal dušu v okovách. Vernosť kniežaťu, celé to svoje blúznivé vlastenectvo pociťoval ako olovenú guľu na konci reťaze, čo mu sputnáva krok, bráni v rozlete.
Či môže byť pravda, že osud aj bohom diktuje zákony? Ak áno, nuž nech je tak, nech je osud silnejší od Jupitera... ale nie je mocnejší ako pevná vôľa muža.
Ešte sa črtala záchrana. Dve vernosti chodia pospolu: vernosť v láske a vernosť vlasti. Nevera a zrada sú dvojčatá. Len čo sa vyliečil, ponáhľal sa domov, do šťastného kruhu rodiny. Dvoje detí, dve anjelské tváre ho pútali k pevnej pôde pod nohami. Usadil sa medzi ne, každé z jednej strany na medvedej koži, a vtedy cítil, že toto je skutočný život, život s nezastretými zmyslami a očami dokorán a všetko ostatné je len sen, marivo, zlé mámenie.
Vlasť, lepšia budúcnosť nepatria bojujúcim kniežatám, lež tým dvom hravým deťom. Jedine ony majú nárok na otcovu vernosť, česť, hrdý charakter, nepoškvrnené meno. Tomu sa neslobodno spreneveriť !
A keď sa potom z hĺbky srdca mohol vyžalovať druhej (lepšej polovici) svojej duše, odľahlo mu, jej verná útecha zocelila jeho ducha a myseľ.
Keď sa vrátil od Ilonky a detí do tábora, dušu mu síce ešte vždy gniavili okovy s olovenou guľou, no v srdci sa uchytila nová sila, čo mu i s tými putami pomáhala prebíjať sa vpred a nahor.
Ešte len teraz sa v ňom ozval skutočný hrdina. Celou energiou svojho ducha sa vložil do idey priviesť vec svojho národa k víťazstvu. Osobná odvaha je vecou letory. Rútiť sa do smrteľného nebezpečenstva, biť sa holou päsťou je schopný aj ten, kto zavrhuje myšlienku, za ktorú bojuje, aj ten, kto je hrdina rukou a zradca srdcom. László Ocskay však, ako sa zdalo, nehľadal slávnu smrť, ale konečné víťazstvo.
Veľké plány mu neprestajne vírili hlavou.
Spolu so Slepým Bottyánom a Imrem Bezerédym chcel dobyť Sopron. Sám viedol svojich hajdúchov prielomom na hradby. Už mali víťazstvo v hrsti, už dobyli bašty, vtom guľa zmietla Bezerédyho stotníka i so zástavou v ruke. Jeho hajdúsi sa dali zdesene na útek a víťazstvo sa začalo meniť v neúspech. Aj Ocskay musel zutekať z dobytých hradieb.
Zabudli, pravda, zaznamenať, ako hrdinsky bojoval na sopronských hradbách. Zato však mu pán Bercsényi zlomyseľne vyhodil na oči, že pred tromi rokmi mohol pán Ocskay ľahko dobyť Sopron, keby mu nebolo bývalo príjemnejšie tráviť čas vyprázdňovaním pohárikov s vínom!
No on znova a znova dvíhal šabľu, ktorú mu ktosi ustavične vyrážal z rúk. Úklady, slepý osud, predestinácia, alebo ako sa ešte nazýva ten duch so zastretou tvárou? Chcel zvíťaziť! Nechcel dopustiť, aby ho prízrak, čo sa mu vliekol v pätách, pristihol v slabej chvíľke a zmocnil sa ho. S celým svojím vojskom sa vrhol práve na toho, kto ho lákal najvábivejšími sľubmi - napadol bána Pálffyho. Jeho vojská rozprášil a samého pána priškripol v malom rakúskom hrade, v Brucku. Tam ho držal v šachu, v obkľúčení a pýtal od hlavného veliteľa delá, ktorými by dobyl hrad. Už boli na ceste. To bude odpoveď zvodcovi z Modry - drvivý úder! Nech potom ešte príde dakoho zvádzať! Kým sa doterigali delá, pomohol bánovi ktorýsi z jeho spoluveliteľov za tmavej noci utiecť z obklúčeného hradu. Zase mu ktosi vytrhol šabľu z ruky.
Zdvihol ju opäť a hľadal mocného protivníka. Zhromaždil okolo seba veľkú silu a oboril sa na najlepšieho cisárskeho vojvodcu Viarda. Pre nešikovnosť svojho podveliteľa Pekryho utŕžil na konci vyhratej bitky zase nezdar, zase mu v strážnickej bitke vypadla šabľa z ruky.
Po bitke dostal on, čo zvíťazil, pokarhanie, Pekry, čo víťazstvo zbabral, sa stal generálom. Ani to ho však neodradilo poznove tasiť meč. No s nikým sa už nespolčoval, bojoval na vlastnú päsť. A vždy zvíťazil.
Na široko-ďaleko maril plány cisárskych veliteľov svojimi dobrodružnými ťahmi. Nikdy netušili, skade mu čeliť, z ktorej strany sa proti nemu postaviť.
.............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Nuž, taký bol príbeh tých, čo ľúbili, a toho, čo
bol milovaný až na popravisko.
