KOSIDOWSKI, ZENONČO ROZPRÁVALI EVANJELISTI
(Opowieści ewangelistów)
Obzor, Bratislava, 1988
edícia Periskop
preklad Jozef Marušiak
obálka Jozef Michaláč
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
65-003-88-ČRE
náboženská literatúra, náboženstvo, Biblia,
328 s., 16 s. far. fot., slovenčina
hmotnosť: 714 g
tvrdá väzba, veľký formát
1,50 € stav: veľmi dobrý *nab*+sklad*
Zainteresovanému čitateľovi sa isto nebude ťažko rozpamätať na dielo poľského autora Zenona Kosidowského Čo rozprávali proroci, ktoré po nezvyčajnom čitateľskom úspechu vyšlo za posledné roky v niekoľkých vydaniach (naposledy roku 1985 vo Vydavateľstve Obzor). Pravdaže, každé z vydaní sa veľmi rýchlo rozobralo. Prehovorila totiž prísna, argumentmi a dokumentmi podložená veda; svojou analytickou racionalitou vstúpila do priestorov, v ktorých celé stáročia panovalo všetko vede protichodné: náboženská a cirkevná dogma, mysterióznosť, viera v silu nadprirodzena a podobne. Poľský autor, vedecky erudovaný biblista a súčasne pôsobivý vykladač a publicista, sugestívny interpretátor historických i legendárnych dejov, usiluje sa otvoriť dvere rozumovému poznaniu a vedeckému postupu pri čítaní a výklade Starého zákona, nezanedbateľnej literárnej pamiatke civilizovaných národov starých ľudských kultúr. Zdá sa priam logické, že Zenon Kosidowski napísal aj voľné pokračovanie tohto diela a že ho významovo zhodne nazval Čo rozprávali evanjelisti. Zaujali ho otázky typu — kto bol Ježiš z Nazaretu, kde a kedy sa narodil, ako a čím pôsobil na ľudí aj na celé spoločenstvá, ďalej čo o ňom, jeho rodine, jeho apoštoloch a ich osudoch vedeli starí Rimania a Židia, ako vnímali a posudzovali kresťanské hnuťie ... Slovom, zaujalo ho všetko to, čo obsahuje Nový zákon a apokryfická literatúra a čo sa neskôr stalo tak či onak interpretovanou náplňou rozličných cirkevných učení a dogiem ...
25. DECEMBER A INÉ LEGENDY O NARODENÍ
Vzhľadom na túto zmes omylov a protirečení musíme sa s údivom spýtať, ako potom došlo k tomu. že kresťanský svet slávnostne svätí Ježišove narodeniny práve 25. decembra. Na akom základe sa tak presne ustálil tento dátum? Aj tu, keď preskúmame tajomstvá historických prameňov k tejto otázke, ocitneme sa zrazu zoči-voči javu, nesmierne charakteristickému pre ranú cirkev.
Hádam najčudnejšie je to, že do polovice 3. storočia sa kresťania vôbec nezaujímali o Ježišove narodeniny. Preto sa v nápisoch, sochách a freskách z prvých troch storočí nenašli nijaké stopy po Ježišovom narodení. Až v 4. storočí bol v katakombách sv. Sebastiána zobrazený ako dojča zavinuté do plienok na egyptský spôsob, s aureolou okolo hlavy, s Jozefom a Máriou, volom a oslami pri boku. Bola to kompozícia, inšpirovaná navidomoči tak Izidiným kultom, ako aj apokryfmi Nového zákona.
Až rímsky biskup Hipolytos určil 2. január za deň Božieho narodenia. Neskôr sa ešte navrhovali iné dátumy, ako 25. alebo 28. marec, 18. alebo 19. apríl a 20. máj. Na Blízkom východe a v Egypte sa dlhý čas slávilo výročie narodenia dňa 6. januára. V Jeruzaleme sa tohto posledného dátumu pridržiavali až do roku 549, zatiaľ čo u arménskych kresťanov platí dodnes.
Z dokumentov vyplýva, že latinská cirkev začala oficiálne svätiť Ježišove narodeniny dňa 25. decembra až v prvej polovici 4. storočia. Čo cirkev viedlo, keď vybrala tento deň, a nie iný? Je to čas zimného slnovratu, keď sa deň začína predlžovať a sila slnka vzrastať. Rimania vtedy slávili narodenie neporaziteľného slnka, "Dies natalis Solis Invicti“. Oslavovali ho ošiaľom saturnálií, zábavami, hostinami a výmenou darčekov, najmä bábik pre deti. Vtedy prestával všetok normálny život, úrady nepracovali, školy boli zavreté, odkladal sa výkon trestov, ešte aj otrokom sa dovoľovalo slobodne vystrájať.
V 3. storočí sa kult slnka, ktorý do Ríma uviedol cisár Heliogabal, zastávajúci súčasne hodnosť sýrskeho kňaza slnka, začal stotožňovať s mitraizmom, jedným z najrozšírenejších náboženstiev tých čias. Vznešené obrady spojené s narodeninami boha slnka Mitru 25. decembra, podobnosť teologických koncepcií, ako aj staré tradičné zvyky spôsobili, že mitraizmus sa stal najnebezpečnejším súperom kresťanstva. Cirkevný spisovateľ Tertulianus, ktorý zomrel roku 220, pobúrene volal: „To diabol našepkáva kacírom, aby napodobňovali naše posvätné obrady v čase pôct vzdávaných ich falošným bohom. On prikazuje poznamenať krížom čelá Mitrových vojakov.“
Anonymný náboženský spisovateľ zo Sýrie nám dáva jasnú a úprimnú odpoveď, prečo sa latinská cirkev definitívne rozhodla pre 25. december. Píše toto: „Zvykom pohanov bolo oslavovať 25. decembra narodenie slnka a počas týchto osláv zapaľovali svetlá. Na týchto slávnostiach a sviatkoch sa zúčastňovali aj kresťania.
Preto keď si doktori cirkvi všimli, že kresťania prejavujú príchylnosť k týmto slávnostiam, rozhodli, že v tento deň treba oslavovať Božie narodenie ..."
Skutočnosť, že sa cirkev prispôsobila pohanskému sviatku, neprijali hneď a všetci so súhlasom. Sýrčania a Arméni obvinili latiníkov, že pestujú pohanský kult, hoci aj ich samých by bolo možné obviňovať z toho istého, lebo slávili Božie narodenie 6. januára, v deň slnovratu podľa juliánskeho kalendára, hoci sa v ten deň v Alexandrii oslavovalo narodenie Ozirida, stotožňovaného so slnkom. Sv. Augustín (prelom 4. a 5. storočia) vyzýval svojich kresťanských bratov, aby slávili sviatok 25. decembra nie na počesť slnka, ale na počesť toho. kto slnko stvoril.
Ešte v 5. storočí pápež Lev Veľký (440—461) vydal pastiersky list. v ktorom píše:
„Sú medzi nami takí, ktorí si myslia, že slávnosti treba svätiť nie tak z dôvodu Kristovho narodenia ako z dôvodu východu nového slnka.“ Na inom mieste toho istého listu sa stretáme s takouto pozoruhodnou výčitkou: „Lebo títo prv než vstúpia do baziliky svätého apoštola Petra, zastanú na schodoch, obrátia sa a pokorne skláňajú hlavu smerom k slnečnému kotúču.“
Znovu tu treba poznamenať, že cirkvi nešlo o zrušenie sviatku, ale o to, aby mu dala nový, kresťanský zmysel. Sviatok 25. decembra jej bol do istej miery nanútený veriacimi, lebo sa zrodil zo starodávnych ľudových zvykov, z reakcie ľudu na ročné obdobia, z túžby pochopiť tajomstvo prírodných premien. Boli to odveké zvyky, hlboko zapísané do tradície pokolení. Nečudo preto, že kresťania, prevažne prostí ľudia, nemohli a nechceli sa s nimi rozlúčiť. Lebo aj keď prijali nové náboženstvo, zostali deťmi prírody. Na druhej strane cirkev, bezmocná proti životaschopnosti týchto sviatkov, bola natoľko múdra, že si ich adaptovala a dala im svoj vlastný zmysel. Takto si kresťanstvo privlastnilo z mitraizmu niekoľko ďalších sviatkov: sviatok sv. Juraja v apríli nahradil pohanský sviatok Parilli, Jána Krstiteľa — pohanský sviatok vody, Nanebevzatie Panny Márie v auguste — sviatok Diany a sviatok Všechsvätých je pokračovaním pohanského sviatku zomrelých.
..................................................................................................................................................
... posledná veta ...
