ČERNÁ, EVA
REPORTÉRKINA SPOVEĎ
Ikar, Bratislava, 1999
5. vydanie
obálka Táňa Hojčová
ISBN 80-7118-852-2
reportáž, publicistika, životopisy
168 s., slovenčina
hmotnosť 220 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
0,80 €
*lupev* (in *R08*)
Pri sledovaní relácie Lampáreň v televízií obdivujeme reportérku Evu Černú ako zanietene bojuje proti krivdám a neprávosti. Vo svojej knihe prezrádza, ako sa do Markízy dostala, ako začínala, čo všetko prežila v spravodajstve. Dozviete sa ako sa robia Televízne noviny, aj čo sa do reportáži nedostáva. Eva Černá vám však dovolí nahliadnuť aj do svojho súkromia a čo-to prezradí aj o svojich kolegoch.
MOJE ANTITECHNICKÉ ALIBI
O našich spravodajských reportéroch je známe, že si svoje príspevky strihajú sami. Ako som spomínala, učili sme sa to pol roka pred spustením vysielania. Ja to však dodnes neviem, lebo patrím medzi tie typy ľudí, pre ktorých je technika trest. Aj to tak beriem. Neviem ani pracovať s počítačom, aj keď je pravda, že túto knihu píšem na počítači. To však ešte neviete, ako prácne som to ten prvý deň v noci robila presne podľa krokov, ktoré mi kamarát napísal na papier tak, že aj najväčší blb by to dokázal. Keď som to všetko prácne napísané chcela uložiť do pamäte a potom to skontrolovať, tak to tam, jednoducho, nebolo. Už som však bola taká unavená, že som nevládala ani plakať, ani hrešiť. A tak som si dovolila v noci o tretej mu zavolať, čo sa mi stalo. Po telefóne ma navigoval, čo mám robiť, no bezvýsledne. Na otázku, čo všetko som ešte stlačila, nestlačila, stlačiť mala a stlačiť nemala, som mu nevedela dať odpoveď. Zato som zo zúfalstva napísala do toho počítača: ,Ja sa asi zabijem.“ Alebo čosi podobné. A to jediné sa tam uchovalo. Tie veci, čo mi kdesi zmizli, som však naozaj nemala nikde zapísané. Ťahala som ich z hlavy, ešte šťastie, že na druhý deň prišiel a kdesi to v tom počítači našiel.
A tak je to aj so strižňami - ostrihám si z vlasov aj z čohokoľvek iného, ale mašiny, to je moja smrť. Moji šéfovia ma najprv strašili, že ma vyhodia, keď sa to nenaučím (to som sa už raz na začiatku vyplakala pred pánom Pavlíkom, ako viete), ale aj oni sa nakoniec presvedčili, že toto je moje prekliatie.
Napríklad, ďalší problém. Všetci počuli z mobilných telefónov dobre, len ja zle. Vo výrobných vozoch sme mali už pol roka mobily, aby sme mali s centrom spravodajstva rýchle spojenie, čo bolo výhodné, hlavne keď sme nakrúcali mimo Bratislavy a mohli sme informovať našich zmenárov či vedúcich vydania, ako ďaleko sme s prácou, či je to zaujímavé alebo o koľko prídeme. Nikto nikdy nemal problém, len ja som už pol roka zmenára zásadne vždy zle počula. Tak mi raz, už ani neviem, v akej dedine som bola, zavolal zmenár na mobil. Ja som do toho hučala a hučala, až to vytočilo nášho technika aj šoféra, ktorý pozrel na mňa a vybuchol do takého smiechu, že skoro nabúral. Potom zastal, vystúpil z auta a chechtal sa tak, že sme aj s kameramanom sediacim vzadu v údive pozerali, či mu nešiblo. Keď sa láskavo dosmial, utrel si slzy a povedal mi: „Evi, bodaj by si počula, keď to máš naopak.“ Na tejto historke sa všetci v redakcii bavili ešte dva týždne. Pravdaže, na môj účet. Šéfovia to však odčinili tým, že mám už večný pokoj so strižňou.
