WOHMANNOVÁ, GABRIELLE - PAVLÍNKA BOLA SAMA DOMA / VÝLET S MATKOU

WOHMANN, GABRIELLE

PAVLÍNKA BOLA SAMA DOMA / VÝLET S MATKOU
(Paulinchen war allein zu Haus - Ausflug mit der Mutter)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Eva (69)
preklad Oľga Silnická
doslov Milan Žitný
prebal Svetozár Mydlo
1. vydanie
73-038-80

beletria, novela
288 s., slovenčina
hmotnosť: 408 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, neautorské venovanie

0,30 € venované THCK

*zlaci*

Literárne spracovanie ľudskej osamelosti nie je azda nič nové. Gabriele Wohmannová vniesla však do tejto témy nový tón a nové podoby individualizácie aj vďaka vedeckému záujmu, aký tomuto problému venujú lekári, psychológovia a sociológovia. Dva menšie románové útvary zhrnuté do jednej knihy tvoria zaujímavý oblúk, ktorý sa preklenul medzi generáciami. V prvom románe Pavlínka bola sama doma autorka veľmi sugestívne opisuje situáciu malej siroty u adoptívnych rodičov, plných dobrej vôle a teoretických poučiek, ale neschopných vytvoriť ono obyčajné ľudské teplo, po akom túži citlivé dieťa. Sirota v blahobytnej spoločnosti, osamelá medzi ľuďmi, hladná, hoci sýta je mementom nielen pre vychovávateľov.

Téma druhého románu Výlet s matkou je azda menej exkluzívna, no pre nikoho niet úniku pred jej výzvou najmä nie v súčasnej civilizácii, v ktorej osamelosť starých ľudí je nesmieme akútnym a ťažko riešiteľným problémom. Vzťah dcéry k ovdovenej matke, dcéra žijúca svoj život a pritom ustavične zmietaná výčitkami svedomia, pretože si uvedomuje, že nikdy nebude schopná splatiť matke biologický i citový dlh. Matka osamelá uprostred ľudí, plná dobrej vôle a ochoty nebyť osamelá nachodí svoje miesto a zmysel života a či prežívania v dávaní, v rozdávaní sa, v uchovávaní rodinných väzieb. Wohmannovej prístup k téme je dosť netradičný a literárne poučný, nerozvádza ju dejovými zápletkami, ale skôr rozpitvávaním určitých drobných, no výrazných situácií, pričom jej vedome strohý, takmer vedecký štýl tvorí nielen brzdu pred hroziacim skĺznutím do sentimentality, ale aj zaujímavý kontrast k citovému apelu, že sa opäť a inak treba naučiť dávať.

Literárne dielo Gabriely Wohmannovej je čitateľsky síce mimoriadne náročne, no znamená obohatenie slovenskej prekladovej tvorby a určite si nájde čitateľov, ktorých obdarí svojou umeleckosťou i morálnou hodnotou.

Dieťa, vyzvané, aby sa pripojilo k hlúčku detí na chodníku pred Kristiným a Kurtovým domom a šlo sa s nimi kdesi hrať, hneď za záhradným plotom zdúchlo a spokojné hľadelo za odbiehajúcimi deťmi, ako zahýbali za roh. Ukrylo sa v kroví, potom mu tam však bolo pridlho, a tak vyzeralo na pozemku pri rodinnom domčeku Uda, Uda nebolo, dieťa sa nudilo, trošku aj mrzlo, cítilo sa unavené a nie najlepšie a vrátilo sa domov.

Dieťa sa rozhodlo tentoraz povedať pravdu. Sľubovalo si od toho azda na niekoľko týždňov pokoj od každodennej výzvy Veď sa pohraj s nimi, na dlhšie si sľubovalo akési vykúpenie. Čo by sa dalo povedať, znelo približne takto: Najradšej som sama. Zväčša nemám chuť hrať sa s inými deťmi. To, čo sa deti hrávajú, čo sa nehráva v bytoch, nie v izbe ako u Bechsteinovcov, ale vonku, najprv bezcieľne, potom rozdelené do nepriateľských táborov, to mi poväčšine naháňa strach a vzbudzuje vo mne odpor, cítim sa vtedy strašne mizerne a ustavične sa mi zdá, že mi do tváre a do brucha udierajú prudké a tvrdé lopty, aj keď ma nezasiahnu. Vtedy v lete som vám predstierala, áno, klamala som, vôbec totiž neviem plávať, len som to tak povedala, aby som sa zbavila lekcií plávania a odporného učiteľa plávania, ale vôbec neviem plávať a vôbec sa to nechcem naučiť.

Och, bože môj, máme to len trápenie, naozajstnú smolu, no, prirodzene, v prvom rade Pavla, lebo sa nechce pridať k ostatným deťom. Je to nesmieme nenormálne. A my sa musíme prizerať. Deň čo deň zanedbáva prax, komunikovanie s ľuďmi. Vždy nás pochytí doslova šok, keď raz konečne prizná celú pravdu, predpokladajme, že jednoducho nerada pláva, že jednoducho nemôže vystáť krytú plaváreň v zime, a v leto zasa štrkovisko Muhlbach a rybník princa Ludwiga. Spytujeme sa napríklad: prečo, prečo len Pavla nerada pláva? Pritom vie plávať, rozprávala nám, že učiteľ plávania ju svojho času obzvlášť chválil, že bola zo všetkých prvá, čo na čas plávala a skončila kurz.

Lenže pravdu o plávaní, pravdu o neschopnosti plávať dieťa nakoniec predsa len nepovedalo. Zasa priznalo z celej pravdy iba zlomok: Útecha, vykúpenie, oslobodenie, pochopenie aj nežnosť boli priveľmi dôležitými cieľmi, no výhľad, že ich dosiahne, bol strašne neistý.

Pavla má tak či onak primálo zmyslu pre realitu, zisťujú adoptívni rodičia permanentne po dôkladnom štúdiu literatúry. Mimo našich štyroch stien, našej estetiky, našich ešte vždy veľmi sporadicky sa vyskytujúcich mierových zmlúv v rámci partnerskej spolupatričnosti. Pavla sa nedozvie nič o reálnych útrapách ostatných detí, ale ani o ich divých a dobrodružných únikoch, uzatvára sa do seba. Mala by skúsiť trocha spiatočníckej úzkoprsej výchovy niekde inde. Vďaka týmto skúsenostiam by sa mala naučiť vážiť si a uvážiť, ako výnimočne dobre sa jej vodí. Buď rada, Pavla, že je ti tak dobre. Počuj, Pavla, to sú závažné nedostatky, že sa izoluješ od svojich rovesníkov a odmietaš s nimi komunikovať. Teba samu ťažko postihujú. Premeškávaš, pravda, inak ako kedysi u starkých, tvojich starých rodičov, kde si tiež — ale iným spôsobom — slovom, neprestajne premeškávaš čas žitia. Presnejšie ten Čas žitia, v ktorom sme schopní poznávať život taký, aký v skutočnosti je — v jeho ambivalencii dobra a zla, krásy a hrôzy. Pavla zabúda žiť svoj život, nech sa čo-ako usilujeme tomu čeliť. U nás sa jej žije dobre, vyrovnane, beztrestne a čo ja viem ako ešte. Väčšina jej rovesníkov žije úplne inak. Uniká pred skutočnosťou. Musíme niečo vymyslieť. Musíme niečo zmeniť. Musíme preskúmať sami seba a možno azda odhaliť vlastné chyby. Lenže ktoré. Sotva možno predpokladať, že robíme chyby. Všetko je navlas, ako má byť.

Či som nestratila vlastných rodičov? Moja vlastná rodina je preč, ja som tu iba zvyšok. A to nie je skúsenosť? Dieťa si pomyslelo: Strašné, ako nič netušíte, vôbec nič netušíte, nemáte štipku citu, všetko iba vyčítate a odpíšete. O živote viem viac ako vy dve mátohy spoza písacieho stroja. Stratila som vlastných rodičov a vy si myslí-

..................................................................................................................................................................

...posledná veta...
Och, moji úbožiaci.

...posledná veta...
Teda, moji milí, dobre spite, vyzeralo to naozaj čudesne a krásne.