GALSWORTHY, JOHNPATRICIJ
(The Patrician)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (513)
preklad Tatiana Ruppeldtová
doslov Jozef Olexa
prebal Věruna Melčáková-Juneková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0248-8
beletria, román
280 s., slovenčina
hmotnosť: 385 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,80 € DAROVANÉ EGJAK
*zlaci*
Patricij je dielo z raného obdobia Galsworthyho tvorby. Obsahuje však už galsworthyovský konflikt medzi povinnosťou a láskou, medzi zákonom a slobodou, medzi meravou konvenciou a novými formami života. Y dvoch paralelných osudoch sleduje majstrovský znalec ľudskej duše históriu ohrozenej, trpiacej, podliehajúcej a opäť víťaznej lásky. Lord Miltoun, patricij, výlupok tradície a starých poriadkov Anglicka, zvolený práve do parlamentu, ľúbi krásnu vydatú ženu, jednu z najskvelejších typov, aké Galsworthy stvoril, ženu kazateľa, ktorá však nie je rozvedená. Tu je jadro konfliktu: môže hrdina ako zástupca a vyznávač pevných poriadkov rodiny, základu štátneho poriadku, konať v súkromnom živote proti tomu, čo si na verejnosti určil ako obsah svojho životného poslania? Prečo ho zvolili? Bude schopný hrať túto farizejskú úlohu? — Jeho tichá, tlmená, ale tým vášnivejšia láska sa dostáva do ohňa — a v ľúbostnom zmätku kryštalizuje celú problematiku starého i nového sveta. To sú kapitoly uchvacujúce svojou presvedčivosťou, plastickosťou a sugesciou slova, pod ktorým sa menia tiene v trojrozmerné bytosti, plné vášni, tragiky a predovšetkým skutočného života.
V menšom salóne, používanom, len keď sa stretla malá spoločnosť, pani Winlowová si sadla ku klavíru a hrala si pre seba, lebo lady Casterleyová, lady Valleysová a jej dve dcéry si zasadli spolu, akoby chceli spoločne čeliť tým všetko prenikajúcim zlým chýrom.
Bolo to zvláštne svedectvo o Miltounovom charaktere, že ani tu, ani medzi mužmi v jedálni nik nepochyboval o počestnosti jeho vzťahu k pani Noelovej. Ale kým v jedálni posudzovali vec iba z hľadiska volieb, v salóniku v tom videli už iba zlomok jej dôležitosti. Ženské mysle, ktoré intuitívne rýchlo prenikajú k jadru všetkého, čo sa dotýka ich vlastných mužov, už pochopili fakt, že muža Miltounovej povahy také chýry takpovediac len ešte väčšmi pripútajú k tej žene.
Ale pohybovali sa po takom tenkom ľade faktov a pod ním bolo také hlboké bahno dohadov, že hovoriť o tom bolo až bolestne ťažké. Dosiaľ nikdy si azda ani jedna z týchto štyroch žien tak jasne neuvedomovala, ako veľa Miltoun — tento čudácky a celkom neznámy vnuk, syn a brat — znamená v ich živote. Ich potlačovaný nepokoj sa prejavoval veľmi rozdielne. Lady Casterleyová, vzpriamená v kresle, ho prejavila iba rozhodnejšou rečou, ustavičným nepokojným klopkaním ruky, tenkou vráskou na zvyčajne hladkom čele. Lady Valleysová sa tvárila zmätene, akoby ju trochu prekvapovalo, že je taká vážna. Agáta bola úprimne ustarostená. Svojím tichým spôsobom to bola žena veľmi charakterná, obdarená vrodenou zbožnosťou, ktorá bez otázok prijíma ustálený poriadok v živote a v náboženstve. Jej svetom bol domov a rodina, a mala skutočnú, aj keď mierne prejavovanú hrôzu pred všetkým, o čom inštinktívne cítila, že sa stavia proti jej ideálu. Ľudia v nej videli trochu priveľmi tichú, fádnu a obmedzenú ženu, prirovnávali ju ku kvočke ustavične kvokajúcej okolo svojich kuriatok. Značná dávka hrdinstva v jej povahe azda nebola navonok dosť zjavná. Ale jej súcit s bratovou situáciou bol úprimný a nedal sa zmeniť ani upokojiť. Bála sa, že mu hrozí nebezpečenstvo v onom jedinom vzťahu, v ktorom si vedela predstaviť muža — vo vzťahu manžela a otca. To jej preniklo o srdca, hoci zbožnosť jej ukazovala aj nebezpečenstvo hroziace jeho duši; lebo schvaľovala názor svojej cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.
A Barbara, tá stála pri kozube a bielymi plecami sa opierala o tesaný mramor, s rukami za chrbtom, zahľadená do zeme. Zavše sa jej pery skrivili, hladké čelo zvraštilo a z úst vyšiel tichý vzdych. Potom sa zjavil slabý úsmev, ktorý hneď potlačila. Iba ona mlčala — mladosť kritizujúca život; jej úsudok sa prejavoval len pokojným dvíhaním a klesaním mladej hrude, vraštením obočia, sklopeným zrakom modrých očí, plných žiariaceho neuhasiteľného jasu.
Lady Valleysová si vzdychla.
„Keby to aspoň nebol taký čudný chlapec! Je celkom schopný vziať si ju z čírej zvrátenosti.“
„Čo?“ zvolala lady Casterleyová.
„Ešte si ju nevidela, moja drahá. Na všetko nešťastie je to veľmi príťažlivá žena — veľmi pekná tvár.“
Agáta povedala ticho:
„Ale mama, ak je rozvedená z jej viny, som si istá, že by to Eustace neurobil.“
„Áno, to je možné,“ zamrmlala lady Valleysová. „Dúfajme v to najlepšie!“
„Neviete ani, z čej viny to bolo?“ spýtala sa lady Casterleyová.
„Nuž, vikár vraví, že sa ona dala rozviesť, ale náš vikár má veľmi mäkké srdce; možno je to tak, ako dúfa Agáta.“
„Neznášam nejasnosti. Prečo sa niekto nespýta tej ženy priamo?“
„Drahá stará mama, pôjdeš ta so mnou a spýtaš sa jej sama; urobíš to tak pekne.“
Lady Casterleyová zdvihla hlavu.
„Uvidíme,“ povedala. V jej očiach čosi zápasilo s jej panovačnou kritickosťou. Takisto ako všetci ostatní nevedela Barbare nič odoprieť. Ako človek veriaci v božskosť svojho spoločenského stavu, mala rada toto nádherné dieťa. Ba aj obdivovala — hoci obdivom nikdy neplytvala — tú teplú radosť zo
...................................................................................................................................................................
Posledná veta:
Alebo to bol slabý záblesk pochopenia starého gréckeho príslovia - "Povaha je osudom človeka", náhleho poznania všeobecnej pravdy, že všetci sme otrokmi svojej povahy a že to, čo si s najväčšími želáme, nás napokon zotročí?
