GUĽAŠKI, ANDREJPOLNOČNÉ DOBRODRUŽSTVO
(Prikľučenijata na Avakum Zachov)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh
preklad Júlia Stajkovová
obálka Marián Čunderlík
1. vydanie, 53.000 výtlačkov
72/VIII-1
beletria, román,literatúra bulharská, detektívky,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 353 g
tvrdá väzba
Dobrodružná, detektívna a kriminálna literatúra mala vždy veľmi široký okruh priaznivcov. A čitateľov tejto literatúry nemýlilo ani to, že mnohí vážení literárni teoretici a kritici neboli ochotní priznať dobrodružnej literatúre umeleckú cenu. Dnes, pravda, už nikto nebude popierať, že v literatúre majú svoje miesto a oprávnenie aj takzvané „ľahšie” žánre, a že teda dobrá detektívka alebo špionážny román môže mať svoju výchovnú i umeleckú hodnotu. Preto sme pre čitateľov SPKK vybrali dva špionážne príbehy významného bulharského spisovateľa Andreja Guľaškiho, ktorými chceme spestriť „jedálny lístok" nášho čitateľa a reagovať takto na oprávnené hlasy po dobrej dobrodružnej literatúre. Čitateľ by nám iste nebol vďačný, keby sme mu na záložke prezradili zápletku a rozuzlenie Guľaškiho príbehov. Bude iste radšej spolu s pracovníkom štátnej bezpečnosti kapitánom Avakumom Zachovom krok za krokom rozpletať záhadu tajomnej krádeže prísne dôverného dokumentu z budovy vojenského geologického ústavu, alebo sa zamýšľať nad príčinami nečakanej a prudkej epidémie krívačky v južných pohraničných okresoch Bulharska. Na ceste za rozlúštením záhady zažije čitateľ spolu s bystrým detektívom množstvo napínavých a pútavých dobrodružstiev, prekvapujúcich zvratov a neočakávaných rozuzlení, skrátka nájde všetko to, čo sa od dobrého špionážneho románu očakáva. A nielen to. V Guľaškiho príbehoch okrem napínavej zápletky nájdeme aj čosi viac. Vtipnou a zábavnou formou sa tu čitateľ dozvie veľa o živote v dnešnom Bulharsku, o dobrých, prostých bulharských ľuďoch. To, samozrejme, len zvyšuje hodnotu Guľaškiho knihy, ktorá čitateľa určite príjemne pobaví i poučí.
Balabanka ho privítala na výstupku s úsmevom, veselá, s vyhrnutými rukávmi.
— Človeče boží, prekvapil si ma! — povedala a oddane sa naň pozerala. — Kde si sa dnes túlal?
— Chodil som kade-tade, — odvetil Avakum. — Ved to je moje remeslo, túlať sa a hľadať starožitnosti.
— Starožitnosti! — Balabanka sa rozchichotala. — Máš ty veru za čím chodiť! Ved starožitnosti máš aj tu, celkom vedia seba. Ja som čo?
Stála na výstupku a figliarsky sa naň dívala.
— Takej starožitnosti, ako si ty, sa bojím ako ohňa, — povedal Avakum. — Ani sa nenazdám a budem lapený!
— Ved ti môžem byť tetou, ako by to bolo? — zasmiala sa Balabanka a založila si ruky za chrbát.
— Tetuška, srdiečko, — usmial sa Avakum a položil jej ruku na plece, — pohľadaj nejakú prikrývku, aby sme zakryli motorku, lebo, ako sa zdá, v noci bude zasa pršať.
— Nech ťa to netrápi, — povedala Balabanka, robiac sa, že nepozoruje jeho ruku. — Radšej vojdi do izby, aby si sa zohrial a usušil, ved si mokrý ako myš. Azda chceš zanechať vdovu so šiestimi sirotami?
— Božechráň! — vzdychol Avakum. — Za pozvanie ti srdečne ďakujem, tetka Balabanka, ale najprv musím ísť k ujovi Grozdanovi, tak sme sa dohovorili.
Ustúpila nabok a zachmúrila sa.
— Včera priatelia, dnes ujo Grozdan a zajtra bohviekto! — pohrozila mu prstom.
Z izby vychádzala vôňa posúcha pečeného v hlinenom pekáči. Avakum prehltol sliny.
— To si zajem, vrátim sa vyhladnutý, — povedal a vykročil k bráne. — Teraz nemám chuť!
Noc bola vetristá, tmavá, chladná.
Šiel po okrajových uličkách a niekoľko ráz len-len že sa nepošmykol v lepkavom blate. K Iľazovmu domu nebol ani kilometer. No Avakumovi cesta trvala štyridsaťpäť minút. Keď sa konečne priblížil k vysokej bráne, fosforové ručičky na jeho hodinkách ukazovali deväť hodín.
Nadýchal sa, prešiel si rukou po tvári a chvíľu zostal nehybne stáť. Krv mu udierala do spánkov a zem akoby mu bola utekala spod nôh.
Potom si pomyslel: „Ktovie či už vymenili stráž?“
Ticho si odkašlal a otvoril bránu. Niekoľko krokov pred ním sa ozval hlas:
- Kto je?
Hlas bol neznámy.
— Chcem si skontrolovať čas, — povedal Avakum. — Koľko je hodín?
— Vojdi, — odpovedal mäkšie strážca.
Musel pracovať bez svetla, preto sa pri vonkajšom zámku veľmi dlho zdržal; zdalo sa mu to večnosťou.
Potom, keď vošiel do kamennej haly, sadol si na dlážku a rozhodol sa, že si zo dve minúty odpočinie. S nevysloviteľnou blaženosťou si oprel hlavu o stenu a privrel oči. „Aké je to krásne! “ pomyslel si a vzdychol. A hned pocítil, že sa vznáša v pokojnom a tichom mori tmy, kde-tu zafarbenej zelenými a lilavými škvrnami.
Keď otvoril oči, naľakal sa: azda len neprespal najvhodnejší pracovný čas? Mal pocit, že strávil v spánku dlhé hodiny
— toľko predstáv mu prebehlo pred očami.
Pozrel na hodinky: bolo štvrť na jedenásť a päť minút.
Ako aj tušil, obrovský zámok na Iľazovom dome len naháňal strach svojimi rozmermi, v skutočnosti to však bol len obyčajný zámok s jednoduchým mechanizmom. Avakuma neuspokojovali ľahké víťazstvá, preto sa i trochu zachmúril.
Najprv zastrel okno kabátom, potom naň zavesil aj balónový plášť. Keď to mal hotové, vytiahol baterku, našiel vo vrecku dva zatváracie špendlíky, pripichol nimi odev o drevený rám, aby svetlo neprenikalo nejakou špáračkou von.
Zapálil svetlo.
Uprostred izby boli všakovaké nástroje, veľké a malé laty, podstavce s nivelačnými prístrojmi, pásma, olovnice, škatule s kružidlami, tuše, logaritmické počítadlá a všetky druhy inžinierskych potrieb, oproti oknu bola drevená polica,
