ŤAŽKÝ, LADISLAVAMENMÁRIA
Samí dobrí vojaci
Smena, Bratislava, 1964
edícia Štafeta
prebal a ilustrácie Vincent Hložník
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
73-187-64
beletria, román
600 s., slovenčina
hmotnosť: 546 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
*zlaci*
Skúsenosť, buď pozdravená ľudská skúsenosť, skrz ktorú podáva ruku človek človeku ponad hory a rieky a soľné púšte, ale aj ponad stáročia, pošliapané zástavy a hromady zabitých. Skúsenosť je majster nad majstrami; je to odpaľovacia rampa, z ktorej sa vypúšťajú sondy do ľudského vesmíru. A chvíľa, v ktorej je človek plný skúsenosťou tak, že ju musí vysloviť, je chvíľou zrodenia.
Taký je prípad Ladislava Ťažkého a jeho vojnovej prózy. Je to nekaždodenná, čudná próza; je to aj čudná vojna a čudní vojaci. Chlapci z takmer bezmenného národa, vytrvalo stíhaného históriou pre jeho malosť, pre jeho vonkajšiu a vnútornú biedu, ba aj pre jeho zemepisnú polohu, vedú svoju malú vojnu v rámci veľkej vojny. Stratení v stepi hľadajú vo svojom vlastnom svedomí. Je tu skutočná križovatka poľných ciest, hlboko zoraných pásmi tankov, s tabuľkami, smermi a číslami útvarov; je to súčasne dejinná križovatka. Každý sa musí rozhodnúť, lebo v tej chvíli sa rozhoduje národ a o národe. A akokoľvek je Ťažkého výpoveď prostá, obyčajná, každodenná, má všetko v jeho próze — ani nie tak z vôle autora ako z vôle histórie — aj iné, zobecňujúce, symbolické značenie.
Je to zložitý, mnohoznačný obraz vojny. Môžete pri tom obraze myslieť na Remarqua, ale aj na — Haška. A nie je to len próza o vojne. Je tu aj večný problém zrážky mladosti, plnej vnútornej pravdivosti a ilúzií so surovým, a nie veľmi pochopiteľným svetom skutočných vzťahov: je to aj próza o mladosti. Nič sa tu neskrýva a nezakrýva, nič sa tu neretušuje, nič sa tu netvári, všetko je také, aké je, a nie také, aké by malo byť: oj preto — nielen preto — je to výborná próza.
Nepmanov opičí cirkus
Matúš prekvapene zastal, pritiahol pätu k päte a pozdravil, riadne podľa predpisu. Hurhaj v izbe na chvíľku stíchol, lebo za Matúšom stál sám Nepman a prítomní vedia, kedy majú stíchnuť, poznajú to podľa výzoru jeho tváre, podľa pohľadu. Vedia aj to, že keby sa Nepmanovi niečo znepáčilo, všetkých jednoducho vyženie, vyhádže, stalo sa to už aj dôstojníkom. Nepman Jano Hološko z Fajnorovej nehľadí na zlato, vie veľmi dobre, že zlato na dôstojníckych golieroch je nepravé, že vo vojne je pravé zlato (koľko hviezdičiek by mohol narobil zo zlata, ktoré má?) múka, ktorá sa aj na Ukrajine predá za zlato, za múku sa dajú robiť aj pijatiky, za zlato sa kúpi aj zlato na výložky, páni dôstojníci to vedia najlepšie. Páni dôstojníci vedia aj to, že dobrá hostina, bohovská žranica a pijatika je lepšie ako šarža na golieri, preto uznávajú jedine ju a jej stvoriteľa za najvyššiu šaržu v tomto zabudnutom prístave.
— Predstavujem vám krajana, páni oficieri. Rozumeli ste? Viete vy, čo je to krajan, páni oficieri?
— Sem s ním!
— Najprv všetci vstal a pekne pozdravil krajana! Tak, bude to?! Neskoro, ale predsa. Pozri Matúš, zdravia ako opice v cirkuse. To je môj opičí árkus, Matúš. — Nepman sa rozrehotal, až ho schytil kašeľ.
Matúš sa obrátil k Nepmanovi, chcel by niečo povedal, je to nepríjemné, takýmto žartom Matúš nemôže rozumieť, sú to predsa len dôstojníci... Alebo si Jano Hološko chce robil psinu aj z krajana? To teda nie..!
Dôstojníci vstávajú a sekajú opätkami pozor.
— Tak, to je ono, sadnúť a žrať ďalej, opice!
Hološko sa rehoce. Teda predsa to bol žart, iné to nemohlo byt, dôstojník je dôstojník aj na fronte, a ešte viac za frontom.
— Hurá! Hurá! Nech žije Nepman!
Jano Hološko chytil Matúša za ruku, pošepol mu: — To ma tak prezývajú, hovädá, ale ja sa na nich... Aj tak sú to len opice, hladné a smädné opice, robia, čo im rozkážem, aspoň sa mám na čom zabával. Raz á prepijú rozumy, prežerú bachory, to im dokážem, opiciam.
Potom sa pilo do večera. Večer Nepman rozkázal priviesť balalajkárov, dve harmoniky, a začala sa zábava. Hudobnici, traja mládenci a dve dievčatá, poznali Nepmana. Jediný on, Nepman smel dievčatá bozkávať, oblapkávať, jedine on smel tú krajšiu prevaliť na diván a ostať s ňou chvíľku ležať a šepkať jej do ucha — čertvie, čo jej šepkal — a opice sa rehotali. Matúšovi sa krútila hlava, v rume narastala túžba byť dobrým vojakom, predsa ...to je predsa svinstvo! To by si Jano Hološko doma nemohol dovoliť, to by mu dievka dala, jej bratia by ho zaklali, svinstvo, tu pred ľuďmi sa miesiť na kvetovanom diváne na dievčati. Niet tu dobrých vojakov?
Matúš skočil k divánu, schmatol Nepmana - Jana Hoľošku za opasok a hodil na dlážku. — Nebuď hovädo, Jano..! — Matúš to povedal skoro pošepky, hoci chcel velmi zakričať. Hlas mu zlyhal, bol velmi vzrušený.
Harmonikárka sa rozchichotala, zapišťala: duračik, a dôstojníci sa zase rozrehotali. Och, takto sa už dávno nezabávali. To teda nie! Nepmana ešte nikto nestiahol z harmonikárky. Z toho by malo niečo byť. Nepman by toho zelenáča mal vyfliaskať, nakopať a vyhodiť. To by mal, aspoň by bola psina.
— Ty što? — vysmieva sa harmonikárka Matúšovi. — Ty durak?
— Hostia majú prednosť, to som mal vedieť. Máš pravdu, Matúš, hovädo som, zabiť a zakopať, hovädo! — Nepman znovu prevalil harmonikárka na diván a hodil na ňu Matúša. V izbe sa ozval ešte väčší rehot, muzikanti spustili tuš a Nepman sa prehýba v pase a zachádza smiechom.
Harmonikárka oblapila Matúša okolo pliec, pritisla na seba a bozkala na ústa. Z úst jej páchol rum, ale Matúš ho necítil, lebo aj on páchol rumom. Cítil len ženské telo, niečo sa v ňom ozývalo. Cítil, ako sa harmonnikárke dvíhajú prsia, cítil jej stehná. Obliala ho páľava. Potom rehot ustal, muzika zatiekla a Matúš v tej chvíľke už necítil nič, okrem hanby. Vstal a videl, ako sa na ňom kochajú všetky opice. Vybehol na dvor. Počul ako z izby u Nepmana zaburácal do neskorej noci rehot, pažravý rehot opitých opíc.
Utekal ďalej do tmy, a z rehotu bolo počuť volanie: — Matúš, Matúš! Kde si? To nič, to bola len sranda!—Ale Matúš utekal od toho hlasu. Vrátil sa k desiatnikovi Bugárovi. Ráno všetko vyrozprával Jožovi a Nastasii. Jožo sa na tom smial a Matúšovi sa zdalo, že sa podobá opici, ožratým dôstojníkom, len Nastasia sa nesmiala, Nastasia sa pustila do tichého plaču. Jožo sa až potom prestal smiať.
— Tu si musíš na všeličo zvyknúť, kamarát, — povedal, —
