KOSZTOLÁNYI, DEZSŐKRVAVÝ BÁSNIK NERO
(Nero, a véres költő)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (429)
preklad Gabriela Hanáková
prebásnil Ján Buzássy
doslov Rudolf Chmel
ilustrácie Karol Ondreička
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13-72-046-83
beletria, román, literatúra maďarská
224 s., slovenčina
hmotnosť: 312 g
tvrdá väzba s prebalom
0,50 € stav: dobrý *priva*belx-hun*
DAROVANÉ stav: veľmi dobrý *zlaci*
Dezső Kosztolányi (1885-1936), básnik, prozaik, literárny kritik a publicista, patrí k skupine spisovateľov, ktorí na prelome storočia položili základy modernej maďarskej literatúry. Jeho historický román Krvavý básnik Nero (1922) je skvelou štúdiou vnútorného myšlienkového sveta samovládcu a despotu, ktorý netúži byť veľkým politikom, ale veľkým básnikom, pričom je aj v jednom, aj v druhom len úbohým diletantom. Jeho diletantstvo v spojení s neobmedzenou mocou prerastá do šialenstva a Nero, utrýznený bezobsažným umeleckým nepokojom, dá v básnickej žiarlivosti a pomatenosti zavraždiť básnikov, ku ktorým boli múzy milostivejšie, vlastnú matku i manželku a napokon aj svojho starého učiteľa Senecu, „toho majstrovsky klzkého dvorana a sofistu, ktorý je napriek všetkému predsa len skutočným filozofom a naozaj veľkým literátom", ako ho vo svojom liste, vzdávajúcom hold Kosztolányiho umeleckému majstrovstvu, charakterizoval sám Thomas Mann. Cez postavu Nera, cez jeho mravný a telesný úpadok stvárnil Kosztolányi aj rozpadajúcu sa Rímsku ríšu, rozhlodanú anarchiou, strachom a chaosom. A práve v tom, že Kosztolányi poukazuje na hodnoty pošliapané v prachu a dovoláva sa ich vzkriesenia a obnovy, tkvie silné posolstvo jeho románu.
OBRUČ SA PRIKOTÚĽA SPÄŤ
V daždivé, špinavé nadráno sa Poppea zdrvená chúlila pred zrkadlom. Pod očami modré kruhy. Tvár nevyspatá. Keby ju videl niekto z tých, čo ju obdivovali v divadelnej lóži zázračne upravenú a sviežu, zaiste by ho to bolo ohromilo a pomyslel by si, koľko obetí a cieľavedomej vypočítavosti si vyžaduje krása, ktorá len iným poskytuje potešenie, ale nám nie. Plášť, ktorý si narýchlo prehodila, keď vyskočila z postele, skĺzol jej z pliec a odhalil ustatú nahotu. Striaslo ju v chladnej sieni. Akýsi zlý, bosorácky prúd jej prebehol po chrbtici až hore po temeno hlavy a telom jej kŕčovito mykalo.
Česala sa, pretože iné robiť nemohla, piplala sa s riedkymi, slabými vlasmi, v drobných pohyboch si vybíjala netrpezlivosť. Zlostne si trhala a šklbala vlasy, hrebeň bol plný žltých chumáčov. V duchu zápasila s plánmi, ktorých mala plnú hlavu - tú nepokojnú, strapatú guľu, krásnu bobuľu prírody, jedovatú divú čerešňu krásy.
- Komediant, - vravela si, drkotajúc zubami, - ten komediant. Predsa je len taraj. Trochu som sa prerátala.
Nero nepochopil, že mu tajne naznačuje cestu. Neposlúchal ju, nesplnil, čo si želala. Prvý raz v živote utrpela porážku od muža. Nebyť toho, už by bola cisárovná. Ako je to možné?
Chcela si ho pripútať, a odpudila ho. Správala sa asi príliš žiadostivo a zámer sa vykľul zo skutkov. To nie je správny spôsob. Musí začať všetko od začiatku.
Keď sa rozodnilo, do izby vošiel Otho.
- Kam ste sa až dostali? - opýtal sa, ako mával vo zvyku. Poppea sa chmúrne krčila na stoličke.
- Nikam, - odvetila.
Otho mykol plecom.
- Všetko si pokazil, - riekla Poppea.
Pri obliekaní sa pre každú maličkosť rozzúrila. Ženu, čo jej podávala šaty, ihlou tak doškriabala, že z hnedej pokožky jej vyvierali kvapky krvi.
Poppea sa nepohla od zrkadla, ani keď sa už obliekla. Jej skutočná práca spočívala v tom, že pred ním celé hodiny presedela a skúmala sa. Pozorovala svoje pohyby, ktoré ani doteraz celkom nepoznala, sledovala mihanie rias a mimovoľné záchvevy, ktoré si vedome osvojila, aby ich v potrebnej chvíli použila ako zbraň.
Prišla na to, že po istom čase vie výrazom tváre vyjadriť to, čo chce. Zrkadlo nielen odzrkadľuje, ale aj mení. Preto ani jeden deň nevynechala toto sebapozorovanie, denne na sebe pracovala ako usilovná umelkyňa a odišla z domu až vtedy, keď si dokonale ovládala telo a dosiahla čaro, v ktorom sa ako na špičke ihly sústreďoval všetok jej pôvab.
Aj teraz už vedela, čo urobí. Nie rozumom, ale telom, každým nervom to vedela, cítila v končekoch prstov, z ktorých sálali neviditeľné magnety. Ak mu doteraz dala priveľa sebavedomia, niečo z neho uberie, práve len toľko, koľko treba. Musí ho odvrhnúť, ďaleko. Šikovne, ako kúzelníci v cirkuse hádžu obruče, tvrdo, ale na konci pohybu s takmer nebadateľným spätným trhnutím, takže keď obruč odbehne, aj sa sama vráti ta, odkiaľ ju hodili. Obruč sa vždy prikotúľa späť.
Dala sa preniesť cez Marsovo pole, pod Octavianovým stĺporadím, kade sa prechádzajú vznešené panie a páni. Pred Marcellovým divadlom sa stretla s Menecratom, ktorý ju pozval do svojej vily.
Poppea vyhľadala hercov a spisovateľov, ktorých v poslednom čase zanedbávala, hoci medzi nimi sa cítila najlepšie.
Od nich sa dozvedela o najnovších literárnych klebetách.
Seneca, odkedy sa pomeril s cisárom, nechal vedu vedou a písal už len básne ako jeho patrón.
Lucanus sa po predstavení bez ťažkostí odkradol nazad do vyhnanstva.
No Antisius sa chytil na udicu. Na jednej večeri prečítal svoj pamflet na cisára, začo ho zatkli a žalovali za urážku majestátu.
...............................................................................................................................................................
...posledná veta...
Peniaz vložila mŕtvemu do úst, pod jazyk, aby ho Cháron, prievozník podsvetia, previezol po tej vode, ktorá dáva na všetko zabudnúť, zmýva horúčku a kŕče, čo nás tu hore trápili, a všetkých nás robí rovnými.
Peniaz vložila mŕtvemu do úst, pod jazyk, aby ho Cháron, prievozník podsvetia, previezol po tej vode, ktorá dáva na všetko zabudnúť, zmýva horúčku a kŕče, čo nás tu hore trápili, a všetkých nás robí rovnými.
