FRANK, ANNEDENNÍK ANNY FRANKOVEJ
12. júna 1942 - 1. augusta 1944
(Het Achterhuis) (Das Tagebuch der Anne Frank)
Mladé letá, Bratislava, 1960
preklad M. Valehrachová
prebásnila R. Jamrichová
prebal M. Čunderlík
1. vydanie. 10.260 výtlačkov
56/VII-5
beletria, životopisy,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 338 g
tvrdá väzba
stav: dosky ušpinené, fľak na oriezke a listoch, bez prebalu
5,50 € PREDANÉ
*szave*
Utorok 13. júla 1943
Milá Kitty!
S otcovým súhlasom opýtala som sa včera popoludní Dussela, či by mi láskavo dovolil (hovorila som s ním neobyčajne zdvorilo), dvakrát do týždňa použiť stôl v našej izbe od štvrtej do pol šiestej. Od pol tretej do štvrtej sedím pri ňom i tak každé popoludnie, kým pán Dussel spí, avšak neskôr je už pre mňa stôl zakázaným územím. Dole, v obývacej izbe, je popoludní veľmi rušno, tam nemôžem pokojne pracovať a okrem toho aj otec sedí zavše rád za svojím písacím stolom. Dôvod bol oprávnený a celá žiadosť bola vlastne iba formálna. A čo myslíš, čo odpovedal vysoko-vážený pán Dussel? „Nie!“ Z mosta doprosta: „Nie!“ Bola som rozhorčená, ale nedala som sa odbiť a opýtala som sa ho prečo. Hneď na mňa spustil studenú sprchu:
„Čože si myslíš? Aj ja musím pracovať. Keď popoludní nebudem mať pre seba izbu a stôl, potom kedy? Musím dokončiť svoju dennú úlohu. Nezabíjam tým podaromnici čas! Veď ty nerobíš nič rozumného. Tvoja mytológia, no dajsamisvete! Ani čítanie a pletenie nie je nijaká práca. O tom nemôže byť reči! Stôl nedostaneš!“
„Aj moja práca je veľmi dôležitá. Dole nemôžem naskrze pracovať. Rozmyslite si to ešte.“
S týmito slovami sa urazená Anna obrátila a tvárila sa, akoby v izbe nikoho nebolo. Pritom vo mne vrelo, prečo je Dussel taký neslušný (čo bolo aj pravda), veď ja som také slušné stvorenie. Keď som večer zreferovala Pimovi o nepriaznivom výsledku, dohovorili sme sa, čo ďalej. Ustúpiť som, pravdaže, nemienila, ale chcela som si to dať do poriadku sama. Otec mi približne vysvetlil, ako najlepšie ísť na vec, želal si však, aby som vyčkala deň, lebo som bola veľmi rozrušená. Túto radu som odmietla, a keď som umyla riad, počkala som si na Dussela. Otec sedel v susednej miestnosti a to mi dodalo odvahy.
„Pán Dussel,“ začala som, „nazdávate sa akiste, že o mojej prosbe nehodno ešte raz uvažovať. Ja vás však poznove o to prosím!“
Odpovedal mi s priateľským úsmevom: „Pokladám záležitosť za vybavenú, ale som ochotný vždy sa o veci pozhovárať s tebou.“ Vysvetlila som mu znovu od začiatku, o čo mi ide, pričom mi Dussel ustavične skákal do reči.
„Keď ste k nám prišli, pán doktor, dohovorili sme sa presne, ako si rozdelíme našu spoločnú izbu. Vtedy bola reč o tom, že vy budete pracovať predpoludním a mne zostanú popoludňajšie hodiny. Také požiadavky nemám, ale uznajte, prosím, že mám právo na dve odpoludnia za týždeň!“ Dussel vyskočil, akoby ho bola vretenica poštípala: „Nemáš čo vravieť o práve a požiadavkách! Kde mám teda byť? Opýtam sa pána van Daana, či by mi nepostavil na povale čosi ako psiu búdu. Potom by som mal aspoň nejaké miestečko. Kde mám robiť ja, keď nemám nikde pokoja. S tebou sú iba večné trampoty. Keby ma o to popýtala tvoja sestra Margot, ktorej by sa to skôr zišlo, tej by som ustúpil, ale ty ...“ Nasledovali rečičky o mytológii, o čítaní a pletení a Anna bola hlboko urazená. Nedala to však najavo a nechala Dussela ďalej nesúvisle bľabotať. „S tebou škoda hovoriť. Si strašná egoistka. Nezáleží ti ani mak, čo bude s inými, len keď sa ti stane po vôli. Jakživ som nevidel také decko! Napokon budem musieť ustúpiť. Inak by ste mi do smrti vyčítali: Anna Franková prepadla na skúške, lebo pán Dussel jej neprepustil pracovný stôl.“ Chrlil to zo seba bez prerušenia ako vodopád. Nedalo sa to už počúvať. Prvé, čo som si pomyslela, bolo: »Keby som mu lak mohla jednu vylepiť, že by ho na stenu pricapilo, luhárisko starý!“ Ale potom som sa premohla: »Buď len pokojná, nie je hoden, aby si sa natoľko rozčúlila.“ Napokon sa vyzúril a vyšiel z izby s výrazom zlosti, ale aj triumfu na tvári. Vačky mal ako vždy, plné jediva, čo mu Miep nakúpila. Zašla som za otcom, aby som mu zopakovala celý rozhovor, ak všetko dobre nepočul.
