KOLBERGS, ANDRIS3X RIGA
(Tri dňa na razmyšlenije)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (461)
preklad Marta Ličková
prebal Kamila Štanclová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
13-72-098-86
beletria, román, detektívka
536 s., slovenčina
hmotnosť: 713 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,10 € darované THCK
*zlaci*
Slovenskému milovníkovi detektívok dostáva sa do rúk výber z tvorby lotyšského spisovateľa Andrisa Kolbergsa. Jeho detektívne príbehy nie sú výplodom čírej fantázie — autor je dobrým znalcom príbehov a sústreďuje sa na negatívne javy motivované túžbou po blahobyte nadobudnutom podvodmi a krádežami, na túžbu žiť na konto spoločnosti.
V prvom románe Tri dni na rozmyslenie je námetom lúpežná vražda. Neznámi páchatelia prepadnú v textilnom obchode inkasantov banky, keď preberajú celodennú tržbu, pričom jedného z nich zastrelia. Po počiatočnom neúspechu vo vyšetrovaní sa ujme prípadu skúsený kriminalista plukovník Ulfs a vraha odhalí. Román Muž, ktorý bežal po ulici začína sa smrťou neznámej mladej ženy pod kolesami električky. Milícia dáva túto smrť do súvislosti s mužom, ktorého svedkovia videli utekať z miesta nehody. Vyšetrovanie privedie inšpektora Dobensa na stopu rozsiahlej rozkrádačskej aféry a viacerých zločinov. Poviedku Keď si zbytočný zamýšľal autor ako záver celého zväzku. Voldisa, vodcu bandy, ktorá kradne a šmelinári, prichytí milícia pri krádeži. Kým sa Voldis pokúša ujsť, prebehne mu mysľou celý jeho život... Príbeh sa končí prekvapujúcim rozuzlením.
Tento album bol ináč nelegálny a predpotopný, no na rozdiel od ťažkopádnych novomódnych premietacích prístrojov, pomocou ktorých v špeciálnych miestnostiach vytvárajú fantómové snímky, dal sa nosiť v aktovke.
- Neskôr. Najprv nech porozpráva sám od seba, čo vie.
— Mám rozprávať? — starec vytiahol obočie.
— Hej, rozprávajte, — prikývol Konrád.
— Nebol by som sem vôbec prišiel, ale povedali mi, že je tu čerstvý vzduch. Hlúposť, veď v Rige nikde nie je čerstvé povetrie. Najprv som sa nazdal, že ten dym pochádza zo smetísk na konci Deglavskej. Spaľujú tam odpadky. Kdeže! Smetisko už nedymí, a vzduchu naďalej nič.
Juris smutne pozrel na Konráda. Ten bude takto tárať prinajmenej dve hodiny, hovoril jeho pohľad.
Konrád vytiahol fajočku s višňovou hlávkou, miešok, zápalky a rozložil si ich pred sebou na stolíku.
Môžem ho prerušiť, pomyslel si Konrád, ale časovo tým sotvačo získame. Znova povie: nos normálny, a keby sme mu ukázali album, pomýli ho to načisto. Nech už len radšej nerušene dokončí svoj úvod, to ho upokojí a dodá mu istoty.
- Veru, veru, - prisvedčil Konrád.
- No vidíte! - starec až tak podskočil od radosti: nie každý deň naďabí človek na spriaznenú dušu.
Juris odviedol obe predavačky a šiel hľadať iné, príhodnejšie miesto alebo aspoň tichý kútik na vypočúvanie. Radšej nech starca nepočúvajú: jeho reči len zbytočne rozbúria ich fantáziu. Už sa takmer upokojili, preto ich Juris nechcel zaviesť do predajne, bál sa, že znova začnú hysterizovať. Šli do skladu, usadili sa na akési baly, zašité do vrecoviny — zaraz sa z nich zodvihol kúdol drobného štipľavého prachu — a začali sa potichu baviť ako deti, čo sa utiahli do kútika na dvore, čím ďalej od rodičovských očí.
- No vidíte! - povedal starec Konrádovi. - Potrávia nás!
Konrád cmúľal prázdnu fajku. V trúbeľke čvrkala močka.
— Mám byt na ulici Dzirnav, súdruh plukovník. Slušná štvrť, veď viete — obchody, práčovňa, kino. Všetko poruke. Ale vzduchu tam niet. A tu naraz čítam, že niekto chce vymeniť dvojizbový byt
na ulici Virsanavas štyri za dvojizbový byt v centre. Nuž som začal uvažovať.
Konrád si napchal fajku a rozťahal ju. Zatiaľ nechcel pripustiť, že starcove táraniny budú len jalové, no bol rád, že sa Juris ešte nevrátil a nepočuje, ako pokročil s výsluchom. Juris by sa mu, pravdaže, neodvážil otvorene vysmiať, ale to ešte nič neznamená.
- Nuž som si pomyslel, reku, byt mám dobrý, ale tam, v novej štvrti, bude akiste lepší vzduch. Pre nás, starých ľudí, je to veľmi dôležité. Nesmieme jesť mastné, musíme sa veľa prechádzať na čerstvom vzduchu. Tak prežijeme ešte aj mladých. My sme z iného cesta!
A zrazu sa starec odmlčal. Bolo to čudné a prekvapujúce. Konrád mal pocit, že sedí v autobuse, ktorý zrazu z ničoho nič zabrzdil.
- No a ďalej? —spamätal sa Konrád.
- Nebudem meniť. Tunajší vzduch je nanič a pravdu povediac, smrdí kafilériou. Radšej ho oprobujem vymeniť voľakde na Siguldu alebo Cesis. Tam je rekreačná oblasť a nikto nemá právo znečisťovať povetrie.
- Nepovedali ste nič o predajni...
- Och, všetko bolo ako v kine!
- Nech sa páči, pokračujte... Prepáčte, nepoznám vaše meno...
- Golubovskis... Nikolaj Golubovskis... Vošiel som do obchodu, reku, spýtam sa pokladníčky, ktorá domová správa je tu zodpovedná za číslovanie domov, lenže nevedela, pobral som sa teda na druhý koniec predajne, že sa spýtam predavačiek. Počul som, ako niekto vošiel do obchodu, potom vošiel ešte ktosi, ale nevšimol som si...
Konrád počúval starca a zapisoval si do notesa meno, priezvisko a adresu.
- Ked som sa obrátil, súdruh náčelník, Duršis práve udrel. Len som nevedel, koho. To som pochopil až vtedy, keď zobral vrecko s peniazmi a odišiel.
- Kto udrel? Zopakujte to ešte raz! — Konrádovi od údivu takmer vypadla fajka z úst, ale stihol ju v letku zachytiť.
...............................................................................................................................................................
...posledná veta...
"Poďme..."
...posledná veta...
Prešiel prvý rok väzenia.
...posledná veta...
Mladý muž nahlas plakal.
