DUUN, OLAVJUSTÍN A GUDRUN
(Gud smiler)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (302)
preklad Oto Obuch, Terézia Černá
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
13-72-067-73
beletria, román
216 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,10 € darované THCK
*zlaci*
Olav Duun (1876—1939) je popri Sigrid Undsetovej najvýraznejším a najznámejším nórskym spisovateľom svojej generácie. Do literatúry vstúpil r. 1907 zbierkou poviedok z rodného kraja, a rodným krajom, jeho obyvateľmi a rázovitým dialektom sa inšpiroval takmer vo všetkých svojich dielach. Vrcholom jeho tvorby je široko koncipovaná, šesťzväzková rodová kronika Ľudia z Juviku (1918—23), napísaná podľa vzoru staroislandských ság a podávajúca obraz života v Nórsku od konca osemnásteho až po dvadsiate roky nášho storočia. Duunovou druhou veľkou freskou je trilógia Blížiny (1929), Ragnhild (1931) a Posledné roky života (1933), kde autor majstrovsky zachytil rozpornosť ľudských vzťahov a v postave Ragnhild vytvoril skvelý ženský protipól k Odinovi Setranovi z Ľudí z Juviku.
Okrem týchto rozsiahlych diel napísal autor celý rad menších románov, medzi ktoré patrí i Justín a Gudrun z r. 1935. I keď na neveľkej ploche, Duun v tomto úsmevnom príbehu znovu dokázal svoje umelecké majstrovstvo a postavil v ňom pomník ľudskej statočnosti, pracovitosti a vytrvalosti.
Skončilo sa to tak, že začal vyhľadávať spoločnosť ľudí, hoci doteraz o ňu nedbal. Zúčastnil sa dokonca na predvolebnej agitácii, keď sa začala. Aj oňho sa ľudia začali zaujímať. Zaujímali sa o každého človeka v krajine. Zrazu už nebol opusteným človekom na gazdovstve, ani gazdovstvo tu nestálo osihotené, ale patrilo medzi ostatné v obci, v krajine. Musel za seba zodpovedať, musel sa brániť. A to bola nová a zlá myšlienka. Nič nebodá tak ostro ako hrot novej myšlienky, hneval sa.
Áno, čo odpovieš, ak sa bieda rozrastie na všeobecnú biedu? Buď spokojný so svojím údelom, to znelo pekne, lenže toto porekadlo a tie časy dávno pominuli. Nik nevie, kam zašli tie časy. Dnes rozhodne musíš odpovedať.
Rebeka hľadela naňho bezradne, keď ho počula takto rozprávať.
Čím väčšmi o všetkom premýšľal, tým väčšmi ho to hnevalo. Nie, život nebol narušený ani doba vykoľajená. Ľudia šaleli, naši susedia, celý národ, správali sa ako hlupáci. Len prečo má za to trpieť on, Justín Bunese?
Ani Rebeka nevidela iného východiska. Tak veru, musí mať na tom účasť.
Áno. musí. Uvedomil si to, hoci sa cítil bezvýznamný. Predovšetkým šlo o to, vybrať si vhodnú stranu, do ktorej by vlastne mal vstúpiť. A tu sa začínali ťažkosti.
Bola tu v krajine akási jeho strana, strana drobných ľudí, strana robotníkov. Dobrá strana, mal ich tu všetkých pokope. Nemal ich v láske. Niektorí mu boli celkom blízki, poznal ich. boli to väčšinou jeho známi, ľudia z tej istej obce - patril teda medzi nich? Ale druhí boli horší, boli to remeselníci, ľudia z mesta a ktoviečo ešte. žili si panským životom v porovnaní s tým. čo si mohol dovoliť on, a celkom hore, na čele všetkých, stálo niekoľko mužov, ktorých sa bál. Do tejto strany patril už svojím pôvodom.
Potom tu bola sedliacka strana. Aj tá by vari mohla byť jeho stranou. Ale čím sa líšila od ostatných strán? Nuž. povedzte mi to, lenže to nik nevie. Tí, čo sa v nej zoskupovali, boli nafúkanci, a na čele stáli veľkostatkári a iní nenažranci, vypožičiavali si a brali hypotéky a čerta sa starali o zajtrajšok. Vzdychali a stenali všetci, koľko ich bolo.
Obidve strany sa ukázali, keď sa do dediny zavádzala elektrina. Obec sa už predtým topila v dlhoch. Justín spočiatku nesúhlasil s jej zavedením, ale napriek nesúhlasu musel platiť plnú dávku. Vždy si na to spomenul, keď skrútol vypínačom. Nič proti tomu nemal, svetlo bolo veľkolepé, ale oči im neotvorilo.
Nie, ľudia dobrí, ak by sa chcel zúčastniť verejného života, musel by založiť stranu drobných ľudí, stranu zdravého ľudského rozumu. V tej strane by nikto s ním asi nespolupracoval, kto by aj mohol?
Stálym rozmýšľaním premrhal veľa času. Každému vysvetľoval svoj názor. A ľudia ho počúvali. Mnohí ho počúvali, potom si odpľuli a odišli.
Uprostred tohto virvaru si niekedy spomenul na rok smútku. Aj vtedy sa rozhneval. Rok smútku je dobrá vec, a najlepšie to vedia iste tí, čo ho vymysleli, ale čo znamenal preňho?
Potom nastalo obdobie predvolebného boja, nepokoj. Nuž, aj to nakoniec bola istým spôsobom zábava, ale vieš, či volíš správne? Ostatní to vedeli, nemuseli o tom ani rozmýšľať. Prichádzali za ním a chceli počuť jeho názor, veru tak, aby mu prípadne mohli otvoriť oči. Pripadal si ako osamelý kôl, vsadený do zeme, do pôdy vlasti. Akoby predstavoval staré i nové Nórsko v jednej osobe. A na to udri päsťou do stola. Šiel radšej domov, po svojej práci.
Áno, a potom bol doma. Jedol vždy, čo mu Rebeka pripravila, kochal sa v jedle a prosil Pána, aby žehnal pokrm tak ako dosial. Alebo zasa vstal a žiadal to či
.................................................................................................................................................................
...posledná veta...
Tak je to asi najlepšie, pomyslel si.
