KELLERMANN, BERNHARDTUNEL
(Der Tunnel)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
edícia Tvorba národov
preklad Gizela Mačugová
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
13-72-075-74
beletria, román, sci-fi,
320 s., slovenčina
hmotnosť: 456 g
tvrdá väzba sprebalom
stav: dobrý
0,80 € DAROVANÉ EGJAK
*zlaci*
Každodenne sa presviedčame, že 20. storočie je obdobím nevídaného technického rozvoja, keď sa dosiaľ neuskutočniteľné stáva možným, keď sa realizujú utopistické myšlienky spisovateľov spred niekoľkých desaťročí. Jedným z takýchto autorov bol aj Bernhard Kellermann (1879—1951), ktorý vo svojom utopistickom románe načrtol stavbu gigantického podmorského tunela, spájajúceho Európu s Amerikou. Hlavným osnovateľom a organizátorom tohto obrovského podujatia je v románe Mac Allan, ktorý sa s prácou v baniach oboznamuje ešte v útlom detstve a z ktorého sa stáva nielen popredný odborník, ale prostredníctvom svojho projektu aj člen najvyššej newyorskej spoločnosti a jej finančných kruhov. Veď pre týchto ľudí tunel znamená predovšetkým biznis. Kým práce na tuneli úspešne pokračujú, je Mac Allan najoslavovanejším a najokiadzanejším mužom; no keď v tuneli dôjde ku katastrofe, razom je aj po Allanovej sláve. Rúcajú sa nielen jeho pracovné plány, ale aj jeho osobné šťastie, kruh priateľov sa rozplynie, tlač ho nemilosrdne pranieruje. Kellermann umelecky sugestívne zachytil nielen osudy ľudí, prácu na tuneli, ale aj princíp kapitalistického podnikania, jeho amorálnosť, bezohľadnosť a vládu peňazí, ktoré sú mierou všetkých hodnôt. Kellermann napísal svoj Tunel r. 1913 a odvtedy tento román vyšiel v Nemecku v štyristo vydaniach a bol preložený do dvadsiatich piatich jazykov. Už samotné tieto fakty svedčia o reprezentativnosti tohto diela, v ktorom autor predvídal obraz vysoko civilizovanej technickej spoločnosti, i keď nedocenil všetky jej sociálne zložky.
Ešte v ten istý deň sa objavili čaty mužov na všetkých piatich staniciach na francúzskom, španielskom a americkom pobreží, na bermudských ostrovoch a na San Jorgo (Azory). Prišli na vozoch a prenajatých automobiloch, ktoré si pomaly hľadali cestu krajinou, zabárali sa do močiarov a kolísali sa po dunách. Na istom mieste, ktoré sa ničím nelíšilo od okolia, zliezli zo sedadiel, odopli z vozov nivelačné aparáty, meriace prístroje, zväzky meračských tyčí a dali sa do práce. Pokojne sústredení merali, vymeriavali, počínali si celkom tak, akoby šlo iba o oplotenie záhrady. Pot sa im lial z čela. Vyznačili pruh zeme, ktorý v presne stanovenom uhle smeroval k moru a vzadu siahal ďaleko dovnútra pevniny. Onedlho sa rozptýlili a pracovali na rozličných miestach.
Na pasienku sa vynorilo ešte zopár vozov s trámami, doskami, térovým papierom a rozličným náradím. Vyzerali, akoby sem boli prišli čírou náhodou a nemali nič spoločné s geometrami a inžiniermi, ktorých si ani nevšímali. Keď zastali, trámy a dosky s buchotom padali na zem. Rýle sa zablysli v horúcom slnku, píly škrípali, kladivá duneli.
Potom sa prihojdalo auto, vystúpil z neho muž, kričal a gestikuloval. Muž vzal zväzok meračských tyčí pod pazuchu a šiel ku geometrom. Bol útly a plavovlasý, bol to Hobby, šéf americkej stanice.
Hobby zvolal „Haló!“ smial sa, utrel si pot — bol celý mokrý a zakričal:
„O hodinu príde kuchár! Wilson robí ako divý v Tom Rivere.“ Potom vložil dva prsty do úst a zahvízdal.
Od vozov prišli Štyria muži s meračskými latami na pleci.
„Tak chlapci, títo páni vám povedia, čo tu budete robiť.“
A Hobby sa vrátil k vozom a pobehoval medzi hromadami dreva.
Potom zmizol v aute a uháňal k robotníkom v Lakehurste, kde stavali provizórne telefónne vedenie. Kričal a hrešil a postupoval ďalej pozdĺž železničnej trate Lakehurst-Lakewood, ktorá pretínala pozemky syndikátu. Uprostred trate na pasienku, na ktorom sa vôkol pásli kravy a voly, zostal stáť dymiaci nákladný vlak s dvoma rušňami a päťdesiatimi vagónmi. Za ním prichádzal ďalší vlak s päťsto robotníkmi. Bolo päť hodín. Týchto päťsto robotníkov najali do druhej popoludní a o tretej už opustili Hoboken. Všetci boli veselí, mali dobrú náladu, pretože sa dostali z vriaceho kotla New Yorku a našli si zamestnanie vo voľnej prírode.
Vrhli sa na päťdesiat vagónov a vyhadzovali z nich na pasienok dosky, vlnitý plech, térový papier na strechu, sporáky, proviant, stany, prikrývky, debny, vrecia, balíky. Hobby sa cítil dobre. Kričal, hvízdal, šikovne ako opica preliezal vagóny a hromady dosák a vyrevúval rozkazy. O hodinu už boli poľné kuchyne hotové a kuchári v plnej práci. Dvesto robotníkov sa zamestnávalo tým, že rýchlo stavali baraky na noc, pokým ostatní ešte vykladali vagóny.
Keď sa zotmilo, Hobby odporúčal svojim „chlapcom“, aby sa pomodlili a políhali si, ako sa dá.
Vrátil sa ku geometrom a inžinierom a podal telefonickú správu do New Yorku.
Nato sa šiel s inžiniermi dolu k dunám vykúpať a potom sa všetci v šatách hodili na drevenú dlážku baraku a v okamihu zaspali, aby sa na úsvite nového dňa pustili do práce.
Ráno o štvrtej prišlo sto vagónov materiálu. O pol piatej tisíc robotníkov, ktorí noc strávili vo vlaku a vyzerali hladní a vyčerpaní. Poľné kuchyne už od svitu pracovali plnou parou a pekárne zahaľoval dym.
Hobby bol presne na mieste. Práca ho tešila, a hoci spal len zopár hodín, mal výbornú náladu, ktorou si hneď získal sympatie armády svojich robotníkov. Zaobstaral si koňa, sivka, na ktorom celý deň neúnavne cválal hore-dolu.
Popri železničnej trati sa už kopili celé hory materiálu. O ôsmej prišiel vlak s dvadsiatimi vagónmi, ktorý priviezol len podvaly, koľajnice, fúriky a dva malé úhľadné rušne pre úzkokoľajnú železnicu. O desiatej prišiel ďalší vlak. Priviezol aj celý oddiel inžinierov a technikov a Hobby hodil tisíc mužov na stavbu úzkokoľajnej trate, ktorá mala viesť k stavenisku vzdialenom na tri kilometre. Večer došiel vlak s nákladom dvoch tisíc železných poľných postelí a prikrývok.
.............................................................................................................................................................
...posledná veta...
Dorazili do Európy s dvanásťminútovým meškaním.
