LAMBERT, ERICVETERÁNI
(The Veterans)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1984
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh SPKK (438)
doslov Dušan Slobodník
preklad Šarlota Barániková
prebal Dušan Kállay
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
beletria, román, II. svetová vojna,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 278 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
zdarma *kocma*printer*
0,90 € *zlaci* DAROVANÉ EGJAK
Dielo Erica Lamberta, anglického autora austrálskeho pôvodu, pozná český i slovenský čitateľ z prekladov viacerých románov, ktoré sa zaoberajú zväčša tematikou druhej svetovej vojny.
Ako vo svojich najpopulárnejších dielach Dvadsaťtisíc zlodejov, K sláve odsúdení a Ostrov Fulakona, aj vo Veteránoch Lambert spracúva problematiku vojny, jej zhubný účinok na psychický vývoj jedinca a ničivé dôsledky z prevažne morálneho hľadiska, s jednoznačne kritickým postojom, vyplývajúcim z osobných skúseností. Realisticky zobrazuje mašinériu armádnej štruktúry, ktorá umožňuje neschopným či zbabelcom s vplyvom a stykmi prosperovať na úkor jednoduchých statočných vojakov. V centre príbehu odohrávajúcom sa v Austrálii a na fronte v Tichomorí stojí rozprávač a hlavný hrdina Bill Farr, ktorý na vlastnej koži zakúsi krutosť a zverskosť vojny v bojoch s japonskou armádou. Prostredie hlučných sydneyských ulíc, barov, krčiem a luxusných podnikov, kde hýria austrálski i americkí vojnoví zbohatlíci, pašeráci, podvodníci i špekulanti, dramaticky kontrastuje s utrpením vojakov v neľútostnej džungli, kde na nich nestriehne len japonská guľka, ale aj malária a tropické choroby. Pôsobivo stvárnené bojové výjavy sa prelínajú s opismi životných príbehov viacerých typických postáv, okorenenými jadrným vojenským žargónom.
Keď sa nám dovolenka končila, Tully usporiadal večierok. My s Margaret sme sa s Tullyho ženou Norou zoznámili už popoludní. Bola drobná, štíhla a vrtká ako lasička a mala príjemný hlboký hlas. Chceli, aby sme prišli aj na čaj, ale vyhovorili sme sa; mal som už len päť dní dovolenky, už len päť dní budeme sami. Povedal som im, že príde aj otec a Rose. Otec nám vlastne vyriešil najväčší problém; vďaka nemu čakal uňho v podniku šryridsaťlitrový sud piva, ktorý som odviezol do Newportu k Tullymu, a keď som ho odovzdával, len tak cez plece som prehodil:
„To nám zabezpečil môj starký! Chlapík, čo?“
Tully býval v ošarpanom panelovom domčeku s plechovou strechou, ale nevzhľadné múry zakrývala plazivá mučenka a divé hrozno. Záhradu tvoril celý les vysočizných cann a pestrých cínií. Vchod vrúbili hortenzie a voňavý jazmín. McTullochovcov sme našli s Lasherom v kuchyni, vo veľkej obývacej miestnosti so zeleným dreveným obkladom, policou so sýtočervenými plechovicami a sporákom natretým na strieborno.
Bol tam aj Tullyho pätnásťročný syn Neil, vysoký, pehavý výrastok, a veselo sa na nás zazubil. No a Lasher! Lasher v Norinej belasej zásterke s volánikom dôkladne a šikovne umýval riad.
„A ako sa činí vaša nová slúžka?“ spýtal som sa Tullyho. „Celkom obstojne,“ zaškeril sa Tully, „ibaže je netýkavka; človek ju nesmie ani do zadku uštipnúť.“
Lasher precedil cez zuby hnusnú nadávku.
„Pohni sa, Lash, je už neskoro,“ súril ho Neil a ukladal do kredenca riad, ktorý Lasher utieral.
„Colin,“ ozvala sa Nora, „choď s Billom do prednej izby. Chceme s Margaret prichystať chuťovky a potrebujeme na to trochu miesta.“ „Dobre.“ Tully vzal dva poháre, siahol do kúta a vybral fľašu piva. „Poď, Bill, keď nás tu nechcú!“
„A čo Lasher ?“
„Ten má iný program. Sľúbil opraviť Neilovi kanoe a chalan mu už žiť nedá.“
„Lasher v zástere! A ešte s utierkou!“
Tully na mňa významne zažmurkal. „Moja starká si Lashera pekne vydrezírovala a priprela do roboty a Neil sa za ním vláči ako chvost.“
Keď ma viedol do obývačky, bolo vidieť, že sa už dávno tešil na to, ako ma raz pohostí. Také skromné želanie. Ale to je celý Tully.
Sedeli sme v ošumelej izbe, do ktorej sa vkrádalo šero, nič sme nehovorili, a predsa nás spájalo akési tiché porozumenie. To mlčanie bolo hrejivé a výrečné. Za oknom som videl hlávky kvetov, temne žiariacich v súmraku, čo sa ťahali až k čiernym ježatým ostrovčekom trstiny, za ktorou sa trblietalo rameno lagúny. Na brehu lagúny sa v pomalom rytme vliekli na pozadí prízračnej hladiny dve tmavé postavy s akýmsi dlhým predmetom. Bola to zvláštna, nezabudnuteľná chvíľa, prežiarená pocitom, že život je mocný a krásny. Opanoval ma nesmierny pokoj; hlboký, opojný pocit uspokojenia a naplnenia.
Tully si vzdychol, naklonil sa dopredu, znova nalial a povedal:
„To je Lasher a Neil. Idú na lagúnu vyskúšať kanoe.“ Oblizol si pery a na chvíľu sa zamyslel. „Je to ohromné, že tu máme Lasha. Nora a chalan by mu zniesli modré z neba.“ Zmĺkol a potom pokračoval: „Ten baran bol najprv z toho celý hotový, že je k nemu Nora taká milá. Trvalo mu, kým sa roztopil. Bol utiahnutý a akýsi rozpačitý. Ale potom to prišlo. Vieš,“ zatváril sa dôležito, akoby mi prezrádzal neviemaké tajomstvo, „on je vlastne rodený džentlmen. Keby si videl, ako sa k Nore správa! Je to taká nejaká tichá — veď vieš, na čo myslím — ty sa vieš vyjadrovať...“
„Galantnosť.“
„Čo? Hej, presne tak... Dnes večer si sem pozval Maisie. Dúfam, že príde.“
Tully krátko nato usúdil, že je už načase naraziť sud, ale jeho chvályhodný úmysel narazil na odpor Margaret a Nory, ktoré ešte vždy čarovali s tajomnými chuťovkami, čo vyrábali zo suchárov; Nora tvrdila, že jedlo je dôležitejšie ako pijatika. Uprostred tohto dohadovania sa zrazu zjavil Lasher premočený do nitky a spýtal sa: „Prichýlili by ste nešťastníka za malý poplatok?“ Vysvitlo, že sa s Neilom nahli v kanoe naraz na ten istý bok a prevrátili sa. Lasher sa, prirodzene, pridal k hnutiu za narazenie suda, a Nora sa ho spýtala, či už nie je dosť mokrý. No o niekoľko minút vystrekol zo suda biely prúd rovno do krčaha, ktorý držal Tully. Prvý pohár galantne podal Margaret.
