CRISTOFANELLI, ROLANDODENNÍK POCHÁBĽA MICHELANGELA
(Diario di Michelangelo il pazzo)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (396)
preklad Blahoslav Hečko
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
13-72-090-80
beletria, román, umenie
374 s., slovenčina
hmotnosť: 281 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,00 €
*zlaci*
O veľkom renesančnom maliarovi, sochárovi, architektovi a básnikovi Michelangelovi jestvuje naozaj veľa životopisov. Cristofanelliho Denník pochábľa Michelangela sa však vymyká z bežného rámca toho, čo bolo o tomto umelcovi doposiaľ napísané. Autor nám tu vo forme fiktívneho denníka, fingovaných zápiskov, ktoré mohol napísať sám umelec, nielen dokresľuje túto veľkú osobnosť, ale usiluje sa zároveň, pravdaže, na základe štúdia archívnych materiálov, preniknúť aj do jeho intimity ľudskej i umeleckej. Doba, v ktorej Michelangelo žil a tvoril, bola, ako je známe, veľmi búrlivá, plná zmätkov i nádejí. No a Cristofanelli nám predstavuje v nej Michelangela ako človeka práve tak hlboko milujúceho ľud ako umenie, o slobodu ľudu aj umenia zápasiaceho a víťaziaceho. Z tohto hľadiska kritizuje nielen florentských tyranov a pápežov, ale aj Savonarolu, Leonarda, Rafaela, vôbec všetko, čo prekáža človeku v slobodnom živote a v úsilí o orginálny, svojrázny a svojský umelecký výraz. Je pozoruhodné, ako prirodzene vie autor udržiavať našu zvedavosť, aj udržiavať nás v napätí, hoci sa pohybuje v hĺbkach duše génia a kráča po vrcholoch jeho tvorivých zápasov. Z tohto hľadiska nastavil zrkadlo nielen umeleckej renesancii, ale aj životu ľudí v nej. Preto je toto dielo nielen zaujímavé, ale aj poučné.
Už nemám takú chuť písať o svojich veciach ako v uplynulých rokoch. Už v tom azda nevidím taký úžitok ako predtým. Všetko mi ide na nervy. Dokonca aj sochy, ak nechcem znova opakovať históriu s mramorom. Nevládzem ďalej takto žiť. Práca, existencia, všetko ma drví desaťkrát väčšmi ako kedysi. Sily mi ochabli, nepočúvajú moju vôľu, nie vždy sú v súlade s mojím želaním. Vidím, ako mi unikajú z rúk opraty existencie. Už nimi nevládzem zatiahnuť, ako by som chcel, aby som s istotou zamieril k cieľu. Bolí ma hlava, oči, kosti. Som celkom chorý. Nekonečná každodenná únava — niekoľko pokojných chvíľ, najmä keď sa môj duch prebúdza. Vtedy sa rozzúrim a vrhnem na prácu. Dokončím ju síce, ale na druhý deň som celý dolámaný a nevládzem ďalej.
Moja choroba je chorobou „človeka, ktorý priveľmi pracuje“, opakujú mi lekári. Keby som jej chcel vytrhnúť korisť, musel by som žiť životom darebáka. Aj práca sa mi už obrátila chrbtom. Stala sa mi úhlavným nepriateľom. No aj tak ďalej pracujem, ako vládzem, už ani nedbám, ako dielo zavŕšim, pretože musím dodržať záväzky. Stal sa zo mňa otrok. A otroka nikto neľutuje. Aby uspokojil svojho pána, musí pracovať, kým neumrie.
Kardinál Leonardo della Rovere ma zasa rozčuľuje. Prednedávnom mi napísal, že sa musím poponáhľať s prácou, aby „vojvodkyňa z Urbina neodchádzala z Ríma nespokojná“. Preto ma nabádal, aby som urýchlil priebeh prác tak, ako sme sa v zmluve „dohodli“.
Vojvodkyňa tu bola predvčerom a prezrela si prácu. Ale zo slov, ktorými sa na mňa obrátila, hoci ich múdro zjemnila, som vycítil, v akom duševnom rozpoložení sa ocitla pri pohľade na tie nedokončené práce. Kardinál Leonardo si bude môcť ušetriť pobádanie, lebo vojvodkyňa odíde z Ríma spokojná, ako si želal.
Keby som ďalej písal, napokon by som sa ocitol pred kopou faktov a opakoval by som iba známe veci, ku ktorým by pribudlo trochu slzavých historiek. Nič by som nezmenil na skutočnosti. Prejdem radšej na inú tému.
Začínam rozmýšľať, že aj ja odídem z Ríma. Tak ako to urobil Giuliano da Sangallo a Leonardo. Vo Florencii by som sa mohol lepšie liečiť a pracovať oveľa pokojnejšie. Napokon, na Júliovom náhrobníku môžem pracovať aj vo Florencii. Tak by som vyriešil otázku mramoru. Florencia nie je ďaleko od Carrary. Chodil by som často do lomov, osobne by som dozeral na prácu, bol by som v priamom styku s majiteľmi lomov, mohol by som zavčasu čeliť všemožným obštrukciám alebo ich v zárodku prekaziť. Okrem toho by som konečne prišiel na koreň istej „podvratnej“, proti mne namierenej činnosti, ako ma informuje Michele, ktorý je ešte vždy v Carrare. Veď iba tieto neviditeľné intrigy by mohli zmariť všetko moje úsilie. No ešte vždy tomu nemôžem uveriť.
Vrátiť sa do florentskej dielne, do svätého Lorenza, zmeniť vzduch, to všetko by som potreboval ako soľ.
Rád dodávam, že Lev X. si za svojho zimného pobytu vo Florencii spomenul na našu rodinu a dal jej právo pripojiť si k rodovému znaku mediciovskú guľu. Táto pocta nie je zanedbateľná, hoci osobne mi na nej nezáleží. Pravda, môj otec a moji bratia boli náramne uveličení. Štedrosť pápeža Leva X. voči Buonarrotiovcom zašla ešte ďalej, keď pri tej istej príležitosti udelil bratovi Buonarrotovi titul „comes palatinus“. Všetci členovia našej rodiny sú s týmito mediciovskými poctami veľmi spokojní.
Pápežovu pozornosť voči Buonarrotiovcom si neviem celkom vysvetliť. Žasnem nad mediciovskou guľou, ktorú dostala do vienka naša rodina, a nad titulom „comes palatinus“, ktorým ociachovali Buonarrota.
Apríl 1516
